Vonku, za oknom bola tma. Skoro všade okolo mňa, sa vzduchom šírilo ticho a teplú vietor do izby zavial, cez otvorené balkónové dvere. Cez tieto dvierka, visel záves- krásne biela, hodvábna a priesvitná záclona, ktorá vo vetre viala, ako osamelý list na strome. Prevalila som sa na druhý bok a ďalej snila vo svojich snoch. Myslím, že sa mi zdálo niečo, s Batmanom... Keď zrazu, zobudila som sa na tichý šepot pri balkónových dverách... Niekto tam stál... Ale kto? Veď každý, o takomto čase, predsa, musí spať? Postava bola čierna, ruky mala pripažené pri tele a stála nehybne, ako socha. No v tom, keď som si všimla- zdvihla som hlavu a osoba, ktorá bola odomňa vzdialená, asi 5, alebo 6 metrov, hlavu otočila doľava, takže som videla jej profil. Zľakla som sa. Kto to môže byť? Duch? Nie... Nevidela som jej do tváre... Bolo to, ako keby som sa pozerala priamo oproti niekomu, o kom som vedela, že mi môže ublížiť... A aj mohol. Ale neublížil mi. Rýchlo som privrela oči a znovu ich otvorila s nádejou, že sa mi to snívalo a nikto tu naozaj nestál. Prekvapilo ma, že keď som sa znovu pozrela, naozaj tam nikto nestál. Ale vedela som, že sa mi to snívať nemohlo. Ten sen si pamätám do dnes... Teraz, som sa dokonca bála otočiť na druhý bok. No čo keď sa tam tá osoba objaví znovu? Nezavriem radšej tie dver? pomyslela som si, no bála som sa aj postaviť. Čo keby sa na mňa z prava vyvalila obrovská čierna ruka, prikryla mi ústa a zviazala, takže by som musela nehybne sedieť v rohu mojej izby, zatiaľ, kým by ten únosca bral všetko z mojej miestnosti, čo by mu prišlo po pod nos? Hmmm... Osoba, ktorú som videla, bola vysoká, chudá. Podľa obrysov ramien, som vydedukovala, že postava, mala sako. Keďže postava splývala s tmavou nocou za jej chrbtom, sako nemohlo mať bielu farbu. Osoba, mala na sebe čierne sako a klobúk. Ešte som si spomenula, že spod klobúka, jej vykúkal priamienok zakrútených vlasov... Kto to ale môže byť? 

 Prosím, prepáčte za nejaké gramatické chybičky...