"Fakt?" opýtala sa moja  najlepšia kamarátka Erika, keď som jej na druhý deň porozprávala, čo sa mi stalo. Neviem prečo, ale mala som veľmi veľké podozrenie, že mi neverí... No musela som ju predsvedčiť, že mám pravdu, že presne viem, čo som videla a samozrejme, že nie som blázon... "Fakt." odpovedala som jej. Stále na mňa hádzala také čudné neveriacke pohľady, až som jej to neupresnila: "Stál mi na balkóne- dá sa povedať... Mal čierne sako, klobúk a cez tvár mu prechádzal pramienok vlasov... Spokojná? Viac toho neviem... Ale čo by si robila ty, keby si niekoho takto videla?" opýtala som sa. Chvíľu bolo ticho, až sa Erika ozvala. Dlho rozmýšľala nad odpoveďou, takže som si myslela, že bude precizne vypracovaná, no bola jednoduchá, dá sa povedať, že na tom čo povedala jej vôbec nezáležalo... "Asi by som to niekomu povedala a až potom to riešila..." vykoktala sa a dopila colu, čo mala pred sebou. Ja som si poriadne cez slámku srkla a tým som dopila svoju vineu. "No, a ja som to povedala tebe. Stačí?"  "Stačí." povedala. "Myslíš, že obsluha príde k nám s účtom, alebo tu treba ísť za ňou a vyžiadať si ju?" opýtala som sa, pretože som nevedela, či mám ako vo filmoch ukázať kreditku (aj keď ju nemám), alebo ísť za tetou za pultíkom a oznámiť jej, že sme dopili... "Poď, pôjdeme spolu k ten paní. A hovorila si, že... HEJ!" odrazu skríkla. Bola pri mne tak blízko, že som sa zľakla, čo sa deje a skoro som pustila peniažky, ktoré som mala už pripravené v rukách... Až keď som sa postavila, zistila som, prečo Erika tak neznesiteľne zapišťala. Nejaký postarší pán, do nej drgol tak silno, že na zem spadli obidvaja. "Prepáčte," ospravedlňoval sa pán v kožušinovom kabáte a čudnou golfovou čapicou na hlave. "Ne- nevadí... Jau..." zaaukala Erika a chytila sa za hlavu. Pán rýchlo odkráčal preč. Nestihla som si ani prezrieť jeho tvrá, a myslím si, že to nestihla ani Erika. Keď som jej pomohla vstať, zasrandovala: "Kam sa vyparil? A odškodné nebude?" Pokrútila som hlavou. "Nebude..."  "Kam sa asi tak ponáhľal?" spýtala sa, no správnu odpoveď som ja nevedela... "Prečo sa pýtaš mňa? Bež sa ho opýtať..." ukázala som na neho, ako sa snažil pekelne rýchlo pretrepať cez obrovskú kopu ľudí, ktorá sa nahromadila na New Yourker, pretože mali výpredaj. Vychádzalo z tamaď obrovské množstvo tínedžerov s novými okuliarmi, čiapkami a taškami ovešanými na rukách... "Poďme to zaplatiť," navrhla stále si hladkajúc ruku. Podišli sme k obrovskému štíhlemu stolu na ktorej bolo nalepených asi sto ľudí žiadajúci si o drink. "Zrejme chvíľu počkáme." zhodnotila som situáciu. 

"Tak... Ako ste sa mali?" pýtala sa mamka, keď som dorazila domov. "Celkom fajn... Až na to, že Eriku skoro zabil starý deďko, sme sa mali v pohode..." "Počkať- čo sa stalo?" rýchlo zareagovala. Nechcelo sa mi to teraz vysvetľovať, tak som jej to povedala inak: "Potom ti to vysvetlím..." Vyzula som sa a priamo v tej sekunde, ku mne pribehol môj prík Chucky. Je to šteniakto zlatého retrívera. A zároveň je to- najzlatší pes NA SVETE! Kúpila mi ho mamke k 13. narodeninám, ktoré som mala minulý týždeň- v sobotu. Už si na ňho všetci pomaly začíname zvykať...