"Ďakujééééém!" kričala som a už som ťahala Eriku za rukáv hore do izby. "Ale, že budete naozaj ticho!" pokrikovala Nás mamka cestou hore schodmi, keď som ju naozaj ťahala, nech pridá do kroku. "A musím ti ukázať... Našla som jednu strašne peknú stránku na nete... Môžeme sa tam pozrieť... Tá postava sa tu väčšinou zjaví až okolo druhej rána, takže máme kopu času... Musím ti tu veľa vecí poukazovať..." pišťala som nadšením. 

Okolo pólnoci, sme už obidve zaspali priamo za počítačom, keď som Erike ukazovala obrázky zo stránky 4ever. Chcela som, aby si nejaké stiahla, pretože na mobile nemá ani jeden obrázok a stáe má také trápne zvonenie, ktoré bolo v telefóne nastavené. Keď som to počula, nechcela som veriť, takže som sa snažila ju "zdokonaliť" v nejakýcch veciach. No skôr než si stihla nejaký vybrať, hlavy Nám odkvacli na klávesnicu a spali sme ako drevo. Až na mňa... Zobudila som sa na Erikine poťahovanie nosom. Ešte dobre, že má to zobudilo! Ináč by som Erike nemohla dokázať, že som mala pravdu! Lebo presne keď som otvorila oči, za záslonami, zase niekto stál. Tentokrát, som sa držala na uzde aby som nevykríkla... Postava, mala ruky vo vreckách a pozerala sa do zeme. Možno, možno to bol muž... Tak sa mi zdalo. Podľa črtov ramien, brucho a nôh, ktoré som teraz mohla spozorovať, som si bola na 100% istá, že musel byť muž. Zrazu, zdvihol hlavu a ruky z vreciek na nohaviciach vybral tiež. Čo asi tak teraz urobí? Príde za mnou a okradne ma? A je Erika ešte vôbec tu? Nechcela som sa otočiť na druhý bok, aby som ju skontroľovala, pretože som sa STRAŠNE bála, že urobím prudký pohyb a on sa vrhne priamo za mnou a ja sa nebudem môcť brániť... Oči som mala skoro privreté, tvárila som sa, že sa mi sníva strašne zaujímavý a zábavný sen. No teraz si ma postava, asi už aj všimla, pretože, sa pozrela úplne na mňa- nepozerala za mňa, ani predomňa, vedľa mňa tiež nepozrela... Pozerala LEN & LEN na mňa. Čo si tak asi mohla myslieť? Ďalšia otázka je, či si VLASTNE MOHLA NIEČO MYSLIEŤ... Ale, určite sme z kolónky pátrania, vypustili DUCHA? Prečo, vlastne?Lebo... DUCHA, by sme vidieť nemali, nie? Ale počula som, že sú ľudia, ktorí ich vidia... Ne to naozaj pravda? Čo keď ja som jednou znich a Erika nie? Čo keď ich ona nevidí? Budem pred ňou vyzerať ako totálny MAGOR? K osobe sa prihnal malý hnedobiely fliačik... Je to... CHUCKY! Chcela som zakričať, nech sa vráti, ale po prvé: prezradila by som sa; a po druhé: čo by mu, alebo mne, tá osoba urobila? No na moje prekvapenie, postava, bola celkom priateľská... Chucky sa k nej priplazil a ona sa zohla a... Vôbec to nebolo hrozné... Ona ho posladkala. No, a teraz padla ďalšia otázka- KTO TO PRE THORA JE?! Mám sa postaviť? Mám zobudiť Eriku? Mám sa za tou postavou vrhnúť a chytiť ju? Neviem... Neočakávateľne, som sa prudko pohla a mykla som hlavou. Osoba, sa zľakla. Prestala Chuckyho hladkať a dosť placho sa postavila. Teraz to skôr vyzeralo, že sa sanžila utiecť, ako príjsť ku mne a okrednúť ma... Otočila som sa ze Erikou, že do nej buchnem, nech sa okamžite zobudí, pričom som stále kontrolovala prítomnosť osoby na balkóne. Buchla som do nej tam silno, že ona sa mykla tiež a zdvihla hlavu. "Čoje?" opýtala sa unavene. Ja som pozerala, čo urobí tá osoba. Osoba stála. Nehýbala sa, ako prvý večer. Erika konečne otvorila oči a videla ju tiež! Nevidím TO len ja! YESSSS! Pribehol ku mne Chucky. Hneď som ho chytila, aby sa k tej osobe už viac nepribližoval.  "Vidíš to?" opýtala som sa naozaj veľmi potichu. Erika prikývla. To som bola ešte viac spokojnejšia... Žmurkla som a... postava sa vyparila... No, proste tam znovu nebola. Alespoň, že Chucky zostal na svojom mieste...