PRÁZDNINY! 

Od vtedy, čo sme s Dominikou utiekli z McDonaldu, mi Erika ani nezavolala, ani so mnou neprehovorila. A prišiel deň vydsvedčenia! ACH, BOŽE! Tiež to tak neznášate? Jediné, na čo som sa tešila je začiatok prázdnin- krásne, modré bezstarostné týždne- 2 MESIACE! (Škoda, že nie celý rok... ) Hlavne, že je 

koniec školského roka a ja môžem čo najďalej odcestovať, aby som sa nemusela stretávať s trápnymi osobnosťami triedy... Môžem sa vyvaliť na pláži a počúvať pesničku I WANT YOU BACK a nikto ma nubude súdiť... Lebo ma nebudú počuť... 

Prišla ku mne Erika. Na tvári mala masku Elvisa Presleyho. ČO? Do toho prišla Miška s obrovským fialovým monoklom na ľavom oku. "Čo sa ti pre boha, stalo?" opýtala som sa, keď som ju zbadala. Chcela som k nej podísť bližšie, ale ona sa odtiahla. "Ako keby si nevedela..." povedala. "Ináč," otočila sa ku mne Erika v Obleku Presleyho. "Ďakujem, že si mi podala ten kameň, ktorým som Mišku dobila..."  "ČO SI UROBILA?!" rýchlo som sa spýtala. Vyvalila som na ňu oči. "A prečo si vlastne oblečená ako ELVIS?" "Lebo." osopila sa na mňa. "Z vlastnej vôle?" Erike, alebo Elvis, prikývla. Obidve sa postavili okolo mňa a ruky si dali v bok. Za mnou sa zjavila Dominika. "ČO TU ROBÍŠ?" ihneď som sa pýtala. Dominika, bola v dlhých bielych svadobných šatách. Tiež si dala ruky v bok a všetci sa na mňa pozreli. Boli ticho. Len na mňa hľadeli a dupkali nohou. TU JE ALE MIŽMÁŽ! pomyslela som si. Čo tu všetci robia? A čo tu vlastne robím JA? Kde to som? Ako som sa tu ocitla? Vôbec nič som si nepamätala. Pomaly som si kľakla. Teraz nadomnou všetky tri dievčatá stáli. Ale tešilo ma, že sa aspoň teraz nehádali.  No bolo to aj tak trošku čudné... Nad hlavou mi preletel orol... Vypadlo z neho niečo biele a... ZOBUDILA SOM SA! Ešte, že tak... Chytila som si hlavu. ležala som v posteli a mohla byť tak sedem ráno... Okamžite som sa prebudila  a šprintovala dole schodmi za mamkou. "PREČO SI MA NEZOBUDILA? NESTÍHAM DO ŠKOLY!"  "Ale však... ešte si choď po spať... Prázdniny už sa začali- včera bolo odovzdávanie vydsvedčenie a na obed budú palacinky," Vzdychla som si. A konečne- mala som to za sebou. Teraz my už tešil len pocit, že na obed sú palacinky...  Odišla som späť do izby za posteľou, vankúšom a za Chuckym. No zaspať som už nemohla, tak som sa postavila, prezliekla sa a ďalší deň sa mohol znovu začať!