ZVLÁŠTNE

Na ďalší deň, sa ku mne doterigala sama Erika. Otvorila som jej dvere, pozvala ju dnu a rovno sme sa zašili ku mne do izby... "A čo s tým mužom, čo ti tu nechal list?" pripomenula mi. Jasnéééé, skoro som zabudla! "Nooo," začala som a ľavou rukou som si podložila hlavu, ktorú som mala odkvicnutú na posteli. "uvažovala som o tom  prišla som na to, že tým ´TVOJI  NAJBLŽŠÍ,´asi myslel RODINU..." povedala som. Zazerala som sa na Eriku, ktorá stála pri dverách balkónu a cez záclonu sa dívala, ako sa v blokoch oproti pomaly zhasínajú svetlá... "Aj mňa to napadlo..." Nieeee, nenapadlo... "Chucky! Prestaň brechať!" skríkla som, keď sa Chucky na Eriku tak rozbrechal, ako keby cítil funku... "Chucky, však je večer..." dohovárala som mu potichu a on prestal. "Máš pravdu, už je večer... Asi pôjdem..." navrhla Erika. JUHÚÚÚÚ! kriala som v duchu. "Dobrý nápad... Vyprevadím ťa..." Vyprevadila som ju až dole k dverám, kde sa obula do topánok a vyšla z nich s tým, že sa možno zajtra uvidíme. Pozdravili sme sa a ja som vošla späť do bytu, že si idem pozrieť čo ide v televízii. Na bielom gauči vedľa mňa, kde som si sadla, sedela mamka. Hneď sa mi naskytla príležitosť, opýtať sa na ´MOJICH NAJBLIŽŠÍCH´ na to veľké tajomstvo, ktoré mi vraj taja. "A... mamííí?" oslovila som ju. Otočila ku mne zrak, ale nie hlavu. "Áno," "Ja som sa chcela opýtať... nooo... či... či naozaj poznám všetkých členov rodiny..." vysvetľovala som jej. "No... Poznáš mňa, Chuckyho a ocka..." povedala. No samozrejme, že som to nemyslela tak, že všetkých členov TEJTO rodiny... "Mamí... Ja nemyslím túto rodinu, ale celú rodinu... S babkou, bratrancom... Nikdy si mi nerozprávala o dedkovi..." povedala som náhle. Mamka sa ku mne otočila celá. zdychla si. "Nie... Nie... Toto tu dne srozoberať nebudem! Idem spať..." nahnevala sa a už sa zberala preč, keď som ju ja prerušila- "Je len pol deviatej..." Mamka sa znovu zastavila. "Ja viem... Budem si čítať knihu." odbila ma. Ešte som sa chcela opýtať, že akú, ale túto otázku som sa neopýtala... ČO TO BOLO? To bolo teda naozaj zvláštne... Žeby o tom nechcela až tak rozprávať... Je to vážne až také tajné? Neverím... Nič nie je také tajné, aby o tom nedokázala rozpovedať svojej vlastne jdcére... No bol večer a keďže už aj na mňa doliehala únava (aj keď bolo pol deviatej a myslím si, že na mamku nedoliehala) tak som sa vzdala predstave, že o tom budem rozmýšľať... Ľahla som si do postele a vôbec sa mi nechcelo rozmýšľať... No napadlo ma- takže... Ten muž, v obleku, bude môj dedko! OCH! Nikdy som dedka nevidela... Ani o ňom nepočula... Vždy mi hovorili, že nemám dedka... A teraz, je práve on dôležitý!