Choď na obsah Choď na menu
 

XVI.KAPITOLA

18. 7. 2012

 NEVERÍM TI! 

"NEVERÍM! NEVEÍM TI!" skríkla som. Sedela som na gauči, no mala som pocit, že som sa už dávno postavila a na mamu kričím ako šialená... Prečo mi to zatajila? Prečo? Prečo mi to nemohla povedať? Prečo to nepovedala? Mohli sme sa mať oveľa lepšie než teraz! MOHLI! Keby mi to povedala- keby to povedala verejnosti... "Alé..." Mama nestihla dopovedať, postavila som sa, zabuchla som silno dvere a rozhodla sa UTIECŤ. Ale je to správne rozhodnutie? Hmmm... Pre boha! Že mi to nepovedala skôr! Prečo?! Prečo?! PREČO?! Nechápem! Nechápem jej! Prečo mi to nepovedala- prečo mi to zatajila?! Mohli sme mať lepší život, na 100% percent! Prečo odišla? Z domu, som šprintovala priamo k Erike. A je mi jedno, či ju to zaujíma, alebo nie, potrebujem to niekomu povedať... Bolo šťastie, že som si stihla do vrecka hodiť telefón, aby som jej zavolala. "Čau, Erika. Kde si? Potrebujem s tebou ihneď hovoriť!" povedala som a Erika sa mi z druhej strany ozvala- "Tak za 10 minút v coffebare?" "5." povedala som bez rozmyslu a už som sa ponáhľala k DRUHÉMU podniku jej otca... Keď som dorazila tam, Erika tam ešte nebola. Sadla som si za stôl úplne vzadu pri okne, len aby na mňa nikto nemohol pozrieť. Podišiel ku mne barman, zrejme unudený svojou prácou... "Čo di dáte?" opýtal sa a pri tom i zízal na nechty. ACH! pomyslela som si. "Hmmm... Dám si kofolu," povedala som, pri čom som sa hrala s krvavo červeným obrusom na stole. "Hneď to bude," odpovedala a už pri mne nikto nestál. Po pár sekundách na to, sa ku mne pridala aj Erika... Všetko som jej porozprávala- celý môj príbeh, ako som k tomu prišla a ako mi TO povedala mama. Jej reakcia, bola taká, akú som čakala- začala pišťať ako blázon, až ku nej musel pristúpiť jej otec- "Erika, tichšie!" "Prepáč oci,áno..." zahovárala, no aj tak bola dosť nadšená... ja som sa naopak cítila trápne, že mi to nepovedala celých 13 rokov, ktorých som žila, síce úplne normálny život, no aj tak na mňa príbuzný pozerali ako na hviezdu sveta... A teraz chápem prečo... Ale celých 13 rokov, som  nepoznala svoju babku, ani svojho dedka... A strýko a teta, o ktorých som si celú dobu myslela, že sme jedna krv... Neboli sme... Nebooli sme nijako, vôbec spojený a ničím... "FAKT?!" spýtala sa a na tvári sa jej rozkúzlil úsmev. "FAKT!" skríkla som. "Ako to, že ti to nepovedala?" Erika sa pýtala ďalej. Pokrčila som plecami. "Neviem... Ale horšie je, že neviem ani prečo to tajili..." povedala som a bola som rozhodnutá, že TOTO TU rozluštim, aj keby to bola najobtiažnejšia záhadu, akú som kedy videla a počula o nej... "Ako to, že ti MOHLA ZATAJIŤ, ŽE SI VNUČKA MICHAELA JACKSONA?!" 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.