NEMILUJ

 Cítila som sa ako modelka- všetky Bekkyne ruky (niekedy  rozmýšľam, či ich má naozaj LEN dve), sa okolo mňa  pohybovali rýchlosťou svetla a upravovali ma na vianočný  večierok, na ktorý som vôbec nechcela ísť. Predsvedčila ma  len Bekky tým, že mi povedala, že tam tiež nikoho nepozná a  nechce byť za hlúpu, aby prišla sama... Súhlasila som, ale  len pod jednou podmienkou, nebude ma chcieť s nikým dať  dokopy, pretože u nej to veľmi  pravdepodobné...  "Tááááák,  ešte chvíľočku a budeš dokonalá..." hovorila. "Som dobrá,"  pochválila sa a rýchlo dodala: "Idem sa prezliecť." Pozrela  sa na digitálne hodinky na ruke, zaprášené od púdru a  oznámila mi, koľko času ešte máme... No ja som to brala,  koľko času mi ešte ostáva do úplne naprostej potupy... "2O  minút..." Ešte 20 minút a som ztrápnená na celý zbytok  života... Už so mnou nikto nebude chcieť hovoriť- nikdy!  Som v keli... V naprostom keli... Som v tom až po uči...  "Môžeme ísť!" skríkla Bekky a vyšla z poza rohu. Mala na  sebe čierne šaty, ktoré jej super perfektne pasovali k bielej  koži, k modrým očiam a dlhým blonďavým vlasom. Vyzerala naozaj dobre- presne na takýto večierok. Lenže mne sa zdalo, že ja vyzerám, ako keby som sa mala ísť ukazovať na módne móla a nie na obyčajný večierok, kde nebude absolútne nikto poznať, teda okrem Bekky... "Tak poď." pobádala ma. "Už idem..." postavila som sa zo stoličky a neochotne som ju následovala. Od bytíka sme sa presunuli k fialovému autu Bekky, ktorého sme sa posadili a došli sme na miesto vianočného včierka.

 Na na mieste to vyzeralo, ako keby na pláne bolo vystupovanie Madonny, či Beyoncé... Môžem pokojne povedať, že na dynamike, ani na kráse rozhodne nešetrili.  "Ach, sme tu!" vzdychla si Bekky. "Čo sa to tu deje?" opýtala som sa. Asi som správne nepochopila Bekkyn výraz- LEN MALÝ VEČIEROK... Mohla som očakávať, že to bude niečo veľké... "Ále... Nič... Len trohu rozruch okolo Michaela Jacksona..." povedala a kývla rukou, ako by to nič nebolo. "Okolo koho?!" zopakovala som. "Len poď- vytúp z auta... Potom ti to vysvetlím..." "Vystúpila by som, keby si mi nepovedala, že tu bude Michael Jackson. Teraz sa z tade ani nepohnem..." rozhodla som sa. Z obrovského pódia, pri ktorom sme parkovali vychádzali zvlyky fanúšikov a fanúšičiek. "Len poď..." prosila ma, no ja som vždy pokrútila hlavou. "Nie- nie- nie! Nečakaj, že vôbec vystúpim! Počkám tu na teba... Zabav sa..." "Ale, Naomy! Perfektne som ťa pripravila na všetko, takže... Predsa nedovolíš, aby moja snaha, vyšla na zmar?" Bekky sa snažila udireť na citlivú strunu. "Dovolím..." neohrabane som jej pozerala rovno do očí. No, ale jej pohľad ma zlomil... Bekky modré oči sa mi pekelne hlboko zaryli do očí. Odrazu som nevedela povedať nie. Vystúpila som z auta, aj keď som sa tvárila, ako keby som práve zjedla citrón... "Len poď.... bude to sranda..." snažila sa ma predsvedčiť. "Idem, ale len kvôli tebe." povedala som a zhlboka som si vzdychla. Prečo som vlastne súhlasila prvý krát? Vôbec mi to nejde do hlavy... Ako som mohla splniť niečo, čo nie som schopná urobiť? Ani som si to neuvedomila. Až teraz mi to prišlo strašne čudné... Na čom som vlastne myslela, keď som to sľúbovala? Aha, pamätám sa- na Michaela... Bekky ma chytila za ruku a vodila ma ako psa na vodítku. "A nie, že sa pokúsiš zdrhnúť..." varovala ma. "Samozrejme..." povedala som, no v duchu som si myslela úplne niečo iné. Samozrejme, že sa pokúsim utiecť. keby že nie, tak to proste nie som JA... Aj keď, v týchto šatách, ktoré mám na sebe, to bude celkom ťažké, nejako si predsa poradím... Akurát, budem musieť nejako zabaviť Bekku. Ale to bude veľmi, veľmi, veľmi jednoduché... Došli sme pred obrovské pódium, kde sme sa museli doslova pretĺkať cez obrovské a tlačiace sa davy fanúšičiek. Jedna z nich dokonca vykríkla: "MILUJEM ŤA, MICHAEL!" Hneď som sa zastavila a povedala jej jediné slovo, ku ktorému som dospela za tých pár orkov, keď ma nechal len tak, v tej hotelovej izbe: "Nemiluj..." Fanúšička na mňa pozerala, ako keby som spadla z mesiaca. "Čo to do teba vošlo?!" Bekky ma stiahla. "Prepáč... Neviem..." povedala som. Ani vlastne netuším, prečo som jej takto poradila.