KDE TRČÍŠ?!

Keď sa naše pery znova oddelili, mala som zatvorené oči. Nevidela som nič, ale predstavovala som si Michaelovu starú úprimnú tvár (na tú novú, si akosi neviem zvyknúť...). Čo sa stalo? prvých pár sekúnd, ke´d som ho videla, som si ani neuvedomovala, že by to vôbec mohol on, no Michael ma spoznal hne´d na prvý pohľad... "Prepáč, mrzí ma to..." začal. Otvorila som oči. "Chcel som ti napísať, vždy... To sľúbujem... Ale Joe..." Michael si vzdychol. "Joe stále našiel moje listy- v ukrývaní nie som dobrý- však vieš... A... Vždy ich všetky vyhodil, nedovolil mi absolútne nič posielať..." Prikývla som. Aha... Takže... Chcel mi napísať! YESSSSSS! "A čo sa vlastne stalo?" Pozerala som na Michaela dosť dlhú dobu, aby som si všimla, že tu naozaj niečo nesedí... Ako sa len môže z černocha, stať beloch? Nechápala som tomu... Je to vôbec možné? Ako sa to stalo? Neviem, či si na takúto zmenu tak rýchlo zvyknem... Michael, mi začal vysvetľovať všetko, čo sa stalo na natáčaní reklamy pre Pepsi a tiež s tou chorobou VITILLIGO... Bolo to hrozné! "... A začali mi horieť vlasy a..." "To fakt?" prekvapene som sa opýtala. "Áno... Uhasila to až Karen. To je moja vyzážistka- dalo by sa povedať..." povedal, až som nadvihla obočie. "Hmmm..." "A musel som ísť na plastiku nosa... mal som popáleniny tretieho stupňa pri nose a pod okom." povedal. "Ach, to muselo byť hrozné!" vzdychla som si. "To bolo! Ani si nevieš predstaviť... A ty? Ako si sa mala ty?" opýtal sa. Pokrčila som ramenami. "Celkom dobre... Práve ma... Kamarátka Bekka zatiahla na... tvoj koncert, takže... A prečo tam vlastne nie si? Čo sa stalo?" spytovala som sa ďalej... Chápem, prečo tam nie som ja, ale Michael by mal práve teraz stáť na pódium a spievať, nie mne tu vysvetľovať celý jeho doterajší život, z ktorého ma vlastne nevykopol on, ale Joe- jeho otec... Už mi to pomaly všetko dávalo zmysel, vzhľadom na to, aké to bolo pomotané... "No... Chcel som sa a ešte poprachádzať- je tam strašný hluk, vieš? Niekedy to tam neviem vydržať... A potom som stretol teba a..." Michael sa odmlčal a ja som ho so smiechom doplnila: "A dostal si chuť mi všetko vysvetliť..." Michale prikývol a myslím, že sa začervenal viac, ako som sa červenala viac. "Hmm, a...? A kde bývaš? Ako sa máš? Čo sa stalo za tých sedem rokov, čo som ťa nevidel?" pýtal sa ďalej. "Ja neviem... Bývam len v takej malej skromnej uličke, s tou spolubývajúcou Bekkou, o ktorej som ti hovorila... Mám celkom dobrú prácu- nie ako ty, samozrejme... Ale nasťažujem si- nemám komu." zasmiala som sa. "Ale teraz si tu ty, takže si zvykaj." Aj Michael sa zasmial. "A ty? Viem, že je to trošku zvláštna otázka, ale..." "To teda hej..." usmial sa. "Ehmm, no... Popravde..."  "Ako sa má Marlon?" prerušila som ho. "Pre-čóóó?" zaspieval. "Len tááák..." Pradu povediac, nevedela som, na čo sa mám ešte pýtať... myslím, že on sám mi povedal všetko aj to, na čo by som sa sama ani neopýtala. A ja som o svojom živote nemala veľa čo hovoriť... A k tomu, som bola viac zvedavá na neho- opačne to asi fungovalo tak isto, pretože on sa na mňa pozeral fakt zvláštne... Usmieval sa, aj sa mračil... Niečo mu asi ležalo na srdci- ale čo to bolo? Michael po chvíli sedenia a pozerania sa na mňa (bola som z toho celá v rozpakoch), akosi začal tému, no o tej som nevedela veľa rozprávať... Stopla som ho. Na úplnom konci nášho rozhovoru sme si vymenili čísla. Bolo to milé... Až na Michaelov smiech, keď sa dozvedel, že už som si zaobstarala telefón (mobil). "Prečo sa znova smeješ?" pýtala som sa, pretože Michael nevedel prestať... Vtom som začula kroky... Okamžite som mu prikryla ústa rukou, aby prestal- došlo mi, že keby ho TU niekto videl SO MNOU, asi by z toho mal trošku väčší problém... "Čo sa deje?" zašepkal. "Ticho!" zahriakla som ho. Zpoza stoličky sa na nás pozerala... "Takže- TU SI, NAOMY! A koho nevidím?!" Bela to Bekky. "Bekky, ticho!" prosila som ju. "Prečo?" opýtala sa. Očami som ukázala na Michaela. Myslela som si, že ju napadne to isté, čo aj mne, no nie... nenapadlo... "Kde si sa vlastne vyparila?! Ja ťa tam môžem hľadať- a ty tu!" kričala a doširoka rozhodzavala rukami. Michael nechápal. Pozeral sa na Bekky a zdalo sa, že vôbec, ale vôbec nevie o čo jej ide. Vtom sa z druhej strany vyrútil nejaký nízky poloplešatý muť s koženom kabáte. Keď som si ho všimla, Michael skríkol: "Rich!" teraz som nechápala ja. "Kde si? Kde trčíš?!" kričal on. Čo to má znamenať? Najprv Bekka a teraz nejaký Rich... "Naomy, to je Rich- SBS-kar..." predstavil nás. Kývla som hlavou. "Rich, toto je..."  "To bude tá baba o ktorej furt kecáš, že? Naomy..." prerušil ho. Vystrel ruku a moju pobozkal. Ja som na nich strašne zvláštne pozerala... "Ehmm, Michael, Richar... Toto je Bekka..." povedala som. Bekka vystrela ruku, no Rich ju už nepobozkal ako džentlmen, ale len jej zamával na pozdrav. "No, ideme?" opýtala sa. "Ideme, Michael?" vyzvedal Rich. Michael sa na mňa pozrel- ja na neho. Čo teraz? "Michael! Už si na rade! Kvôli tebe sme tvoje vystúpenie tri krát preložili!" povedal Rich. "Idem, len..." Michael chcel niečo povedať, no Rich ho začal ťahať za ruku preč. "Naomy, ideš?" spýtala sa  ma Bekka. "Ale..." aj ja som chcela niečo povedať, hoci som nevedela čo. Bekka si vzdychla a tiež ma začala ťahať na druhú stranu. "Ale... Hej! Nie!" kričala som a chcela som sa dosať zo iśilného zovretia Bekky, no tá ma držala pevne ako kliešť. "Ale... Rich! Ešte chvíľku- NIE! Hej, Rich! Dosť!" vzpieral sa Michael. No Rich bol silnejší a Michaela odtiahol na druhú stranu. Ja som sa mohla len dívať, ako mi Michael znova mizne pred očami a čo bolo najhoršie, nevedela som, čo s tým mám robiť... Michael a jeho SBS-kar Rich zmizli medzi hustými stromami a ja som mizla na druhej strane... Bekka ma následne odtiahla k autu, kde ma posadila bez jedného slova, hoci ja som jej kričala, či sa zbláznila...