MICHAEL JACKSON

Ráno, keď som sa zobudila, chcela som čo najrýchlejšie zabudnúť na všetko, čo sa stalo minulú noc. prečo ja mám vždy takú smolu? stále som sa pýtala. Vždy sa v niečom niečo pokazí; najhoršie je, že ja tomu nedokážem zabrániť. Teda, neviem ako by som mohla. Má to vôbec nejaký zmysel, toto všetko? Prečo som HO musela stretnúť? Má sa teraz niečo zmeniť? Mám sa zmeniť ja? Mám zistiť, aká Bekka v skutočnosti je? Čo by sa ešte dalo odhaliť? Neviem sná´d niečo, čo by mi mohla pomôcť? Keď, tak v čom? V čom pomôcť? nevedela som prestať s otázkami. 

Veď ich je toľko! O čom asi teraz premýšľa Michael? No to, sa už asi nedozviem... Ale... Vtedy ma to napadlo! Mám predsa jeho číslo! Skoro som na to zabudla! Ach, ja hlupaňa! Rýchlosťou svetla som vyskočila z postele ako vrtuľa, ale musela som sa dosť snažiť, aby som pri mojom prekutrávaní šiat, ktoré som mala včera na sebe, nezobudila aj Bekku. Zlatisté (krátke) šaty ležali na gauči, no keď som ich zbadala, viete čo som si uvedomila? Áno, presne... Nemajú vrecká! Kam som ten papierik mohla strčiť! Zabudla som i to. A pamätám si vôbec, ako som ho dostala. 

1. Mala som ho v ruke! Držala som ho! 

2. Nemala som ho púšťať! Prečítala som si ho... 

3. A položila som ho na... OH, NIE! Na lavičku! 

4. Ale... spomenula som si, že ešte raz som ho v ruke mala... Presne vtedy, keď sa k nám pridala veľmi ´milá´ Bekka. 

A som v keli! Pokiaľ ho našla Bekka, nemám žiadnu šancu ho z nej dostať... Som stratená... Šaty, v ktorých som tak pilne hľadala, no pripomenuli ešte ničo... KABÁT! Michael mi dal KABÁT! 

 Už si to pamätám! To číslo! Som vložila do kabátu, ktorý mi požičal,  aby mi nebola zima... 

 Dal by ho každému, ktorého by takto stretol? napadlo mi. Alebo  dopredu vedel, že som to ja? Ako by to ináč vedel? Kto by mu to  povedal? 

 Kde je ten blbý KABÁT?! začala som hľadať. Ten kabát... Som  včera po príjazu domov, zavesila na háčik v hodbe! Prosím, len  aby ho Bekka nenašla- aby si neuvedomila, že nie je môj...  PROSÍM! Potichu som vyšla z izby a po špičkách som sa postavila  na prvú kachľu v chodbe. Nikoho som nevidela, nikto tam nebol;  chvála bohu! A kabát... Bol tam! Visel na striebornom háčiku!  (Bože, ďakujem ti!) Bez rozmýšľania som k nemu pristúpila a  schmatla ho, no vtedy... "Čo to orbíš?" spýtala sa. Nebol to  Bekka... (Ježiši kriste, ty si ma vyľakal!) Bola to ďalšia  spolubývajúca, Kathrine Duceová. Býva tu ešte jedna jej  kamarátka, Sofia Kolliová. "Och! Toto mi už prosím ťa nerob! Vyľakala si ma na smrť..." zhíkla som. "Prepáč," ospravedlnila sa. "ale vyzerala si tak tajomne, ako keby si sa pred niekým skrývala..." hovorila a ja som len prikývla. Za ruku som ju vtiahla do mojej izby, aby nás náhodou Bekka, alebo Sofia nezačula. Mám jej to povedať? Nebolo by lepšie, keby to vedel aspoň ešte niekto? Ona by bola jediná, ktorá by vedela CELÚ PRAVDU... Dúfam, že som sa rozhodla správne... Sadla som si na posteľ a Kate vedľa mňa. Rozpovedala som jej všetko od začiatku, od začiatku ako sa stretla Michaela a všetko čo sa dialo. Nemala slôv, zabudla dokonca zatvoriť sánku, ktorá jej spadla po prvých slovách, ktoré som vyslovila: "MIchael Jackson." Pri tom mene, sa začína celý môj život... "TO FAKT?" vyhŕkla, keď som dopovedala. Popravde, veľmi- preveľmi som sa bála jej reakcie, pretos som zvažovala, či  jej to poviem... "Áno, fakt... Ale prosím ťa, sľúb, že to vôbec nikomu nepovieš..." pozrela som sa na ňu. "Dobre..." povedala Kate a zazrela sa na kabát, ktorý som držala v rukách. Pozerala sa na ňho, ako keby zbadala smrť, ktorá si po ňu prišla o poriadny kus skôr, ako by si ona priala... "A teraz čo?" opýtala sa a konečne mi pozrela do očí. "No... teraz... Keby som ťa mohla poprosiť... opatrne som začala. Ako som jej mala povedať, že... "Prosím ťa, ty sa musíš postaviť pred dvere a keby si mohla, tak by si mi mohla dať nejaký signál, keby sa blížila Bekka..." Kate prikývla. No, bolo to jednoduchšie, ako som si predstavovala... Celkom to chápal, narozdiel odo mňa, pretože ja som v tom mala teraz poriadny MIŽMÁŠ... Kate sa postavila, palcom mi naznačila, že je všetko O.K. a vyšla z dverí. Rozhodla sa, akosi veľmi rýchlo... "Dobre, zakričím..." povedala a schovala sa za dverami. 

 Nečakala som, ako sa hovorí, ani na  kolkovanú žiadosť (hoci som  nevedela, či mi ho k Michaelovmu  telefónu treba), schytila som mobil,  ktorý ležal na stole a vyťukala som  číslo, ktoré svietilo na papieriku, ako  ryba ryba vo vani plnej peny, medzi  malým nevinným dieťaťom... Prosím,  vdvihni to...  Prosímprosímprosímprosímprosím...  Prosila som. 

NEZDVÍHA!