SKUTOČNE TO POVEDAL? 

Z bloku som vyskočila najrýchlejšie ako sa dalo. Už som sa chcela dostať preč... Veď, čo keby ma v polke cesty, stretla Bekka a Kate?  Ako by som jej to potom vysvetlila? (Mať tak moje  problémy, čo? ) Bola som strašne zdychčaná, viac ako som si želala pri stretnutiu s Michaelom. 

A ako vlastne dorazí? pred blokom ešte nikto nebol, teda, nebol tam Michael ani Rich... Sadla som si k zábradliu a čakala, či nakoniec nikto dorazí. Ako som tam tak sedela, uvedomovala som si veľa vecí; čo sa to deje s Bekkou? Keby ešte pred mesiacom stretla Michaela Jacksona, skákala by meter dvadsať a teraz? Keď sa s ním stretla, bola zlá... Čo sa to vlastne deje? Majú niečo spoločné? No podľa Michaelovho nechápaveho pohľadu, keď ju zbadal som pochopila, alebo aspoň vydedukovala, že by nemali mať obsolútne nič spoločné... Dúfajme len, že sa nemýlim... A kam sa chcel ísť Michael poprechádzať? Už sa mi dýchlo lepšie... pozerala som po ľúdí, ktorí prechádzali okolo mňa. Telefonovali, rozprávali sa s niekým, kontroľovali čas na hodinkách, alebo sa niekam ponáhľali, či dokonca, jeden mladý chalan sa ma dokonca pýtal, kde je Under Garden Street... Nevedela som, takže som mu poradila opýtať sa niekoho iného... Veľa ľudí si ma tiež všimlo... Z ich pohľadu bolo jasné, že vedeli, že nie som z tamaď... Som hrdá na to, že pochádzam z Afriky- nie je na tom nič zlé... No keď si spomeniem, ako som sa rozlúčila s rodinou... Je to veľmi smutné... A ešte smutnejšie je, že sa ma ani nepokúšali nikdy nájsť... Mama, sa však vždy bála nových vecí. Ja som po otcovi. Skúmať, objavovať- sú moje druhé a tretie mená... A Michaela nikde... No vtom, predomnou zastala velikánska čierna limuzína s čiernymi sklami, ktorú som pozorovala už od semafóru, keď sa na ňom objavila zelená farba. V TOM je Michael?!  Alebo- TO je Michaelove? Hoci som netušila prečo, pomaly som vstala- tak o tejto veci, mi akosi zabudli povedať... Fíííha... Nenašla som správne slová, na vyjadrenie krásy a obrovského luxusu... WOW! Nechápala som- neverila som. Až do chvíle, keď sa dvere nečakane otvorili a ja som zbadala Michaela. 

 "AHOJ..." povedala som pomaly.  "Nastúp." povedal. Priblížila som sa k  autu. Michaelovi na tvári zase  narástol široký úsmev. Ľavou rukou  som sa dotkla sedadla. Michael mi  ruku chytila a potiahol dnu. Sadla som  si vedľa neho. Bol to skvelý pocit.  Ešte nikdy som nesedela v niečom, čo  mi pripomínalo lietadlo... "Ehmmm..."  zahmkal Michael. Hneď som zrak  odtrhla d koženého sedadla, a  prestala som si prezerať "miestnosť",  v ktorej som sa ocitla a pozornosť  som venovala jemu: "Ou, prepáč..."  "To je v poriadku... Už si v niečom takomto sedela?" opýtal sa. Pokrútila som hlavou. "Ehmm..." Michael sa usmial. "Kam ideme?" opýtala som sa ja jeho. Pozrel sa na mňa, otvor ústa a ppo chvíli povedal: "Nechaj sa prekvapiť..." Eeee, prekvapenie? Ako, nechaj sa prekvapiť? Prečo? Kam ideme? Prikývla som a ďalej som hladkala čiernu kožu, na ktorej sme sedeli. Michael mi chytil ruku. Mal ju príjemne teplú... Asi po ďalších dvadsiatich minútach, smekonečne dorazili na miesto. "Ah, a doniesla som ti kabát..." spomenula som si. "O, pokojne si ho nechaj..." povedal. "Ďakujem." poďakovala som sa a snažila som sa na neho milo pozrieť. Usmial sa a potom rýchlo dodal: "Zatvor si oči- to prekvapenie- však vieš..." Urobila som to. Vtom, som na pere niečo pocítila. Odhodlane som sa rozhodla veriť, že to bol Michaelov bosk... To je to prekvapenie? Počula som, ako niekto otvoril dvere. "Teraz, nás čaká dlhá cesta. Ale maj zatvorené oči- budem ťa viesť. Veríš mi?" "Áno." povedala som a oči som mala jemne prevreté. Keby som mala stráviť zvyšok života s ním, tak pokojne ich nechám zavreté aj päť hodín... "Ideme na to," pobádal ma, podal mi ruku a ja som nežne vytúpila z auta. Pripadala som si vedľa neho ako nejaká princezná... Bolo to veľmi milé. Dvere buchli. Auto odfrčalo preč. Na neznámom mieste som zostala sama- ja a Michael Jackson... Niekto ma nežne a pomaly chytil okolo pásu a viedol do neznáma... ACH! Bola som v siedmom nebi! Spoločne s Michaelovou nohou sme urobili krok dopredu. Takto sme ich urobili viac, až som sa dostala na neznáme miesto. Počula som len ľudský hlas, s povzdychmi a telefonujúcich ľudí. Kde to som? Kde ma vedie? No v sekunde, keď mi dal ďalšiu malú pusu na líce, mi bolo ukradnuté kam ma ťahá... "Á, pán Jackson! Už sme Vás čakali!" počula som niekoho. Kto to je? Ten hlas, mi bol veľmi známy... Povedamý... Až príliš... "Ďakujem. Je to prekvapenie, pre moju priateľku..." povedal. POVEDAL TO? SKUTOČNE TO POVEDAL? "Ó, samozrejme- nič neprezradím..."  "KAM TO IDEME?" musela som zasiahnúť. "Ešte pár minút a uvidíš sama." odpovedal Michael a ďalej ma viedol. Keby mi to už povedal... Po pár krokoch, sme zastali. CING! "Výťah?" opýtala som sa. Nikto neodpovedal. Po menej ako minúte sa to CING! ozvalo znova. Michael a ja sme vystúpili a pokračovali bez akého koľvek slova. Až keď sme došli na miesto, Michael povedal: "Teraz, pomaly otvor oči, prosím..." Jeho ruky sa od môjho tela vzdiaľovali. Už som ďalej necítili to príjemné teplo, ale chlad, no uhasila to tá túžba vedieť, kde sa to nachádzame...