SNÁĎ NEMÁM ALERGIU NA MICHAELA?

"Pamätáš si to?" opýtal sa. Otvorila som oči. Predo mnou, boli staré, 

staručké polootvorené dvere a vedľa nich stál Michael. Kde som ich videla... Asi... No... PAMäTÁM SI TO! "Ten hotel ešte funguje?" opýtala som sa. "No." povedal. "To je paráda!"  Bez rozmýšľania som vošla dnu. Izby boli presne také, ako si to pamätám- akurát, teraz, steny neboli natreté na živú žltú farbu, ale vyzerali veblednuto a celá izby vyzerala o dosť biedne ako pred tým. Doteraz som mohla len spomínať, no teraz to vidím znova- na vlastné oči! To je úžasné! "Presne tak, ako si to pamätám..." povedala som a prstom som sa jemne dotkla steny. Bohužiaľ, ako by automacky z nej odpadol veľký kus omietky. "No niečo sa na tom predsa zmenilo..." vzdychla som si. Michael sa oprel o drevenú zárubňu dverí tak, aby na mňa mal perfektný výhľad. No videl len mňa, ako sedím na posteli a pozerám sa presne opačným smerom, vonku, cez okno na cesty. Kedysi, tu bol prekrásny výhľad na prídoru... Stromy... no teraz? Cesty... Autá... Továrne... Dosť smutný pohľad. "Nezmenilo sa len to." odrazu povedal Michael. "Menia sa aj ľudia..." Otočila som sa. "Ja viem." povedala som s jemným úsmevom na tvári. Neviem, ako to zobral. "Naomy, já..." začal. Podišiel ku mne bližšie a sadol si na starú poste (na ktorej už ani nebola tá biela plachta, z ktorej som si urobila šaty) a pozrel sa mi rovno do očí. Ou... Takéto chvíle som nikdy neznášala dobre. "Já..." Ústa som mu prikryla rýchlejšie, ako ešte niečo stihol povedať. Bol to magický okamžik. Moja ruka bola na jeho ústach, no po chvíli som ju dala dole. Ďalej som mu nedokázala pozerať do očí. Zrak som dovrátila a pozerala sa radšej von oknom. "Já..."

  "Ja viem." znova som mu skočila do reči. Neviem, ani som nevedela, čo chcel povedať... Pozerala som sa stále na okno, no cítila som, že Michael zo mňa oči nespúšťa... Pozeral sa priamo na mňa tak, ako ešte nikdy nikto... Čo to znamená? Samozrejme, viem, že sa menia aj ľudia... Uvedomujem si to vždy. V duchu stále tajne dúfam, že moja mama sa raz odhodlá, nastúpi do lietadla a príde ma hľadať... No pomaly prestávam veriť... "Nechcel som ti ublížiť..." povedal konečne. Znova som sa k nemu otočila. Mala som chuť povedať mu: ja viem... Nepovedala som. Zaslúžil si aj viac. Zaslúžil si niekoho lepšieho... Niekoho iného... "Michael," zastonala som a po líci mi stiekla malá slzička. Skôr, ako som sa ju pokúšila rýchlo utrieť, môjho lísa sa dotkla Michaelove dlaň, ktorá mi slzu zotrela. ACH!  Prečo mi to robí?!  "Prosím ťa, Michael..." povedala som, no... Nemohla som to povedať... Nezvládla by som to... No Michael na nič nečakal. Jeho pery sa jemne dotkli mojích a... "Prepáč, já..." odtrhla som sa. "Prečo?" opýtal sa.  Úplne sa mi zakrútila hlava... Cítila som sa strašne zle... Všetko ma bolelo... V hlave mi nepríjemne hučalo... Nevedela som nič... Všetko som zabudla... "Naomy?!" počula som. Ďalej... Netuším, čo sa dialo. Bolo mi strašne zle. Keď som sa zobudila, nebola som v mojej starej hotelovej izbe, v ktorej som sa zoznámila s MIchaelom, ale v nemocnici. Okolo mňa nebol skoro nikto. Hlava ma stále bolela... "Naomy?" znova som začula. Michael? Na 100% percent to bol jeho hlas. Chcela som niečo povedať, no nemala som síl... Bola som úplne oslabená... Cítila som sa horšie, ako hocikedy inokedy... Neviem, čo sa to stalo... Neviem, ako sa to stalo... "Naomy? Si v poriadku?" pýtal sa. Pomaly som rezlepila oči. "Á-ano..." povedala som, hoci som nevedela, či mi bude rozumieť. Chytil mi ruku a nežne ju pobozkal. Vtom mi do hlavy neskutočne udrela bolesť... Snáď nemám alergiu na Michaela? pomyslela som si. Bože! Už ani neviem, čo som mu chcela vtedy povedať... No predsa, som šťastná, že som nestratila pamäť... Ale čo to so mnou je? "Naomy?" ďalej sa pýtal. Už som začala mať pocit, že začal panikáriť. "EHMM..." povedala som, no len aby Michael vedel, že som nažive. "Och, chvála bohu..." vzdychol si, ale stále mi ruku držal tak silno, že som si myslela, že sa mi úplne odkrvila. Ak mi ju pustí, znova sa do nej nahrnnie krv... "Č-čo sa s-stalo?" opýtala som sa pomaly. "Odpadla si... Odviezli sme ťa do nemocnice... Spala si dve hodiny. Doktor povedal, že je to dehidratácia... Budeš v poriadku." hovoril. Prikývla som. "K-kedy ma pustia p-preč?" ďalej som sa pýtala. Neznášam nemocnice a hlave, čo nikto nesmie vedieť, mám panicky strach z ihiel... "Za pár hodín... Musíš si oddýchnuť. Dali mi toto- máš to vypiť. Neboj sa, je to len voda. Pomôže ti to." Michael mi podal pohárik čistej vody. Pomohol mi posadiť sa na lôžko a tak som sa napila. V ústach som mala strašne sucho, až do tej chvíle. "Budeš v poriadku..." stále opakoval. Nebolo mi jasné- chcel ubezpečiť seba, alebo mňa? Položila som pohár na malý stolík vedľa postele. "Ešte si pospi- oddýchni si. Nemáš sa namáhať... Budeš v poriadku... sľubujem." Ľahla som si na posteľ a zaspala som... Počula som len Michaelov nežný hlas... Spev... Keď som sa zabudila, bolo okolo piatej poobede. Čas som videla na hodinkách na stene. V slabo zeleno bielej miestnosti bolo hromové ticho- perfektný čas rozlepiť oči. Keď som ich otvorila, Michael spal. Bol strašidelne roztomilý... Je to vôbec možné? Ruku mi stále držal, tak ako si to pamätám. Sedel na stoličke vedľa posteli, na ktorej som bola tiež, presne v takej polohe, akú si pamätám... Nič sa nezmenilo...