...ZAUJÍMAVÁ PONUKA... 

"Naomy..." zobudil ma jeho hlas. Bol neočakávateľne nežný, ako jeho dotyky. Ruku, mi stále držal (mal v pláne ju niekedy vôbec pustiť?). Znova som otvorila oči. Michaelova tvár, bola odomňa vzdialená len pár palcov. Pozeral sa mi priamo do očí, ako keby chcel, aby som mu dala pusu. Nedala... "Áno?" hlas, som už mala konečne neprerušovaný, čistý, ako pred tým, no stále nie taký doknalý ako Michaelov. Popravde, môj hlas vôbec nebol stvorený na spev... "Si hore?" opýtal sa. "Som..." povedala som a zívla som si. "Som v... pohode..." "Je ti lepšie?" spytoval sa s obavami. "Je." prikývla som. "Dobre. Ešte sa napi... Hneď som späť; idem po doktora. Dnes už pôjdeš domov." povedal, podal mi pohár, postavil sa a pomaly odišiel. Keď otváral dvere od izby, pozrel sa na mňa a usmial sa. Vypila som celý pohár. Vtom som nabrala veľké množstvo energie. Doširoka som otvorila oči- až vtedy som si poriadne uvedomila, kde to som. V NEMOCNICI!  Čo teraz? Prvý krát, som sa tu ocitla. Je to presne také, ako mi Bekka rozprávala. Zeleno biele steny, z ktorých sa každému chce spať- veľké biele postele- biela podlaha- jedna žiarovka visiaca zo stropu- malý stolík vedľa postele, na ktorej som ležala a malá stolička, popri ňom... Dvere sa otvorili. Michael! A za ním... Doktor! Bol to celkom nízky starý muž, s hustými blonďavými fúzami na brade a výraznými modrými očami. "Dobrý deň. Som rád, že ste sa zobudili..." povedal. "Áno, ďakujem..." poďakovala som sa, no pozerala som na Michaela. "Dobre, tak... teraz vám urobím prehliadku, či ste  v poriadku... Nebojte sa, nebude to bolieť, len vám skontroľujem, oči, či dýchanie..." Prikvýla som. "Dobre, ideme na to." povedal a sadol si na posteľ vedľa mňa. Ja som sa posadila tiež. Doktor McCler (meno som i všimla na menovke na trišku) mi otvoril oči a nejakým svetielkom do nich zasvietil. Tak urobil s pravým, aj s ľavým okom. "Je v poriadku?" opýtal sa Michael. "Pán Jackson... Nemajte obavy." povedal Dr. McCler. "Ďakujem, slečna." poďakoval mi a postavil sa. "Sestra Danica vám donesie vaš veci. Môžete sa prezliecť a potom vás pustíme. Ste v poriadku, ale pitný režim treba dodržiavať. Prosím, pán Jackson, dohliadnite na to, aby moje slová nevyšli na zmar,"  "Samozrejme." prikývol Michael. "Ďakujeme za všetko. Dovidenia,"  "Dovidenia slečna, pán Jackson." Dr. McCler vyšiel z izby. Pozdravila som sa a Michael sa ku mn znova priblížil. Chytil mi ruku. Vôbec som nevedela, čo mám robiť... Bola som v strašidelných rozpakoch... O pár minút, sa dvere otvorili a vošla sestra Danica s mojím pekne poskladaným oblečením. Podala mi ich a popriala: "Prajem príjemné uzdravenie." "Ďakujem vám, som v poriadku." znova som sa poďakovala. Zobrala som si veci. "Ehmm, Michael, môžem ťa o niečo poprosiť?" opýtala som sa. Michael sa o krok priblížil a pokúsil sa usmiať: "Samozrejme, o čo chceš." "Vďaka... Ehmm... Chcem sa prezliecť..." Michael pochopil. "Ou, prepáč... Já... Ehmm, hneď som späť." "Ďakujem." Keď odišiel, obliekla som si svoje veci a pekne poskladala lôžko, na ktorom som spala... KLOP, KLOP... "Môžem?" Bol to Michael. "Hneď som tam." povedala som, podišla som k dverám a siahla po kľučke. Spolu sme odišli z nemocnice, cestou sme sa zdravili každému a potom sme nastúpili do Michaelovej limuzíny. "Nechceš sa napiť?" opýtal sa, keď sme si sadli do auta. "Nie, ďakujem. Teraz som vypila tri poháre..."  "Aha... Prepáč..." povedal a fľašku, ktorú chytal do rúk odložil. Nevedela som, čo sa deje. Na jeho tvári nebol ani najmenší náznak úsmevu, šťastia, radosti... Nič... Až vtedy som si vlastne spomenula na Bekku a Kate. Čo bude, keď ma nenájdu doma? Nahnevá sa na mňa aj Kate? "Michael... Prepáč, ale musím íť domov. Bude lepšie keď sa vrátim." povedala som. Vtedy mi Michael venoval zdĺhavý pohľad zamyslenia, až potom z neho vypadla tá najlákavejšie ponuka na svete: "Prečo? Veď zostaň u mňa..." Normálne, mi až spadla sánka. "Ako by som vysvetlila Bekke?" spýtala som sa. Michaelovi okamžite narástlo sebavedomie: "No, pokiaľ je to jediný problém... Doktor McCler povedal, že sa o teba mám postarať... Predsvedčiť ju, nebude také ťažké, nie?" Pokrútila som hlavou. "To Bekku nepoznáš tak ako ja... Veď ma skoro zabila, keď ma s tebou videla."  Michael nadvihol obočie: "Tak to urobíme inak- je mi jedno ako- chcem ťa mať pri sebe." povedal. Óóóóó! Bolo to také milé! No neviem, či to môžem prijať... Nechcem, aby to vyzeralo... ako keby som ho využívala, pretože ho mám vážne veľmi rada... Ale viem, že Bekka je schopná takmer všetkého čo si zmyslí... 

Mohla som ju prijať? Čo som mu mala povedať?