A PRIBLIŽOVAL...  

 "A tu je tvoja izba..." Už keď sme prešli celý hlavný dom,  nemohla som povedať ani jedno zlé slovo. Všetko tu je  ako z  môjho najlepšieho sna! Hlavne na to, že hneď  vedľa mojej  izby je Michaelova. ÁNO! "Och, je úžasná,  ďakujem..."  poďakovala som a vošla som snu. Oslnili ma  krémovo biele  steny posiaté obrazmi Picassa, A.  Warloha, Muchy, A.  Klimpta, či  Muncha a iných... Bolo  to naozaj krásne. A nie  len táto  izba. Som si istá, že na   svojej Michael nešetril tak  ako na zbytku domu. "Večera  je o pár minút. Si môj hosť...  Ehmm... Čo by si si dala?"  spýtal sa. Pokrútila som hlavou:  "A ty?" Michael pokrčil    plecami. "Zavolám ťa, keď niečo  vymyslím...  Ahoj," "Ahoj," pozdravila som sa. Michael vyšiel  z izby  a ja som sa tam ocitla sama. Izby síce boli bohaté, ale    Michael mal pravdu. Pokiaľ si tu sama, pripadáš si  strašne  zvláštne. Ako keby... Je to veľmi čudný pocit,  neviem ho  ani popísať- veľmi osamelý... Postavila som  sa z postele a podišla k dverám. Chcela som ísť za  Michaelom, aspoň mu s niečím pomôcť, keď už som tu...  No akosi som sa tu stratila. Ke´d som tiež vyšla z izby, ocitla som sa v rozdvjenej uličke, v ktorej boli na každej strane nejaké dvere. Všade bolo niečo, ale ja som netušila kde to som... Vpravo- dvere, naľavo- dvere. Rozbehla som sa rovno do uličky a cestou som sa za sebou otáčala. Rozmýšľala som, či by som za sebou nemala nechávať nejaké značky, ako Janíček a Marienka... V tomto prípade- Barborka a Michael... Samozrejme, moja šťastie na zrážky znova využilo príležitosť ukázať sa... Mohla som to tušiť. No viete, človek nemá oči aj vzadu... Michaela som jednoducho nezbadala a... "Oh, prepáč... Naozaj ma to mrzí, ale..." No, samozrejme... Ako inak by sa dalo dopadnúť, než rovno na neho, nie? Znova som sa ocitla tvárou tvár jedného z mojich najbližších osôb. Chvála bohu, že som mu nijako neublížila, pomyslela som si. No Michael sa neodtiahol, ani sa nepokúšal ma dať dole, no dalo by sa povedať, že sa pokúšal ma zhipnotizovať pohľadom... Jeho čokoládovo hnedé oči mi pozreli hlboko do mojích. Nezmohla som sa ani výdych, ani na typické prepáč... Vyrazilo mi dych ako sa na mňa pozeral. Bolo to niečo naozaj... INÉ, ak mi rozumiete... Ešte nikdy sa na mňa nikto nepozeral takto, ako on. Od kedy som ho znova stretla, neviem myslieť na nič iné, len na jeho úsmev, alebo jeho dokonalé oči... Michael pootvoril ústa, neviem,  či náhodou nechcel niečo povedať... Ja som tiež pootvorila ústa. HA! Mýlila som sa, pretože Michael nechcel povedať absolútne nič. Urobil to naschvál, pretože pomaly sa ku mne približoval. A približoval... A približoval... A približoval... A... Začali sme sa bozkávať. Bolo to naozaj krásne, škoda len, že na chodbe... Michael mi pomaly chytal líca dlaňami. Nevedelasom, čo sa v takejto situácii robí, tak som robila to isté. ACH! Nevedela som prestať! Po krásnej a hlavne dlhej chvíli sa MIchael odtiahol, no nie tak aby som tomu mohla hovoriť odtiahnutie. Na kútikoch pri ústach sa mu pohrával úsmev, ktorý vtom okamžiku urobil zázraky.