28.kapitola
ACH, GARRY!
"Kde je Garry?" opýtala som sa. Mama sklonila hlavu. Muselo sa jej niečo stať! Kde je? V nemocnici?? Čo sa jej stalo? Chcem ísť za ňou... Will, najstarší z bratov a sestier (ako si pamätám, stále do mňa rýpal, ale mala som ho rada- teda, bol to môj druhý najobľúbenejší súrodenec, hneď po Garry!) ku mne pristúpil a silno ma objal. Vtedy mi Michael pustil ruku a pozeral sa na Willovu tvár... Bol to dobrý pocit, byť znova v objatí rodiny a čiastočne som Michaelovi aj ďakovala, ale desila ma predstava, že by som sa nemohla vrátiť do Ameriky. "Je mi to ľúto..." povedal Will. "Čo-čo sa stalo?!" znova som sa pýtala. Bože! Prečo mi nezavolali? ...Aha... Keby mali telefón- aj by to šlo! "Prepáč, ale Garry je..."
Už dávno sme boli u nás doma. Tam mi Will, Ur, Retier, Sofie a ostatný porozprávali celý príbeh, teda čo sa stalo Garry. Rok po... Po tom, ako Garry... zomrela, do rodiny pribudli ďalší traja bratia Sam, West a Die. Teraz majú 5-6-6/5 rokov. Boli naozaj zlatí a páčili sa dokonca Michaelovi! Ale to s Garry... Ma naozaj veľmi mrzí, že som nebola s ňou... Ani si neviete predstaviť, ako ma to veľmi! Strašne! Moja mama stále nič nehovorila, jediné, čo celú dobu robila, bolo napomínanie Sama, Westa či Dieho, aby Michaela už nechali napokoji, aj keď jemu sa to naopak páčilo a nemal s tým žiaden problém... "Naomy, a pôjdeme aj my raz s tebou do Ameriky?" opýtal sa ma Die. Pribehol ku mne, skočil mi do náruče a jeho veľké čierne oči sa mi pozerali hlboko do duše... Nemala som srdce, povedať nie... "Samozrejme, braček..." Pohladila som mu vlasy a on celý natešený skočil za Samom a Westom a pokračovali v naháňačke... "Veľmi nás to mrzí, Naomy..." hovoril Will. "Viem, ako veľmi si Garry mala rada..." Nevedela som, čo mám povedať... Ešte nikdy mi za Garry nebolo tak veľmi smutno... Vedieť, že už ju nikdy neuvidím je... hrozné! Vedieť, že už ju nikdy nebudem počuť, ani to, ako sa ma vždy snažila zachrániť pred potupou, ktorú mi spôsoboval Will... Ja, Will a Garry, sme boli ako ja, Marlon a Michael. Rukou som si utrela zaslzavené líco. Keď to zbadala Sofie, objala ma, zo sebou pritiahla aj Willa, Retiera, Ura, Opreha, pridali sa aj Sam, West a malý Die. Bol to naozaj magický okamžik. Také strašne milé... Môj pohľad, zrazu zachytila jediná osoba, ktorá sa len pozerala ako ma moji bratia a sestra obímajú- moja mama. Po prvý krát, za celé tri hodiny, ktoré už som v Afrike, sa usmiala. Bol to smpatický a empatický pohľad, ktorý som musela obetovať. Nakoniec sa pridala aj ona. Z toho som mala najväčšiu radosť... Ani si neviete predstaviť, ako veľmi som jej túžila povedať, ako veľmi ma mrzí to, ako som sa s ňou "rozlúčila"... Zdá sa, že ani netrebalo. Hovorila som si- Ach, Garry! Kde si? Strašne mi chýbaš! Za celých sedem rokov odlúčenia, som si ani neuvedomovala, že sa vám tu môže niečo stať....
