Choď na obsah Choď na menu
 

29.kapitola

13. 10. 2012

 PRI POMNÍKU

Deň odchodu z Alžírska: 

"Kam ideš?" opýtala sa mama. Bola som už pri dverách, rozhodnutá (možno) posledný krát sa poprechádzať po mojej rodnej zemi... No teraz, som mala v pláne niečo iné. Obliekla som si svoje staré šaty, ktoré som tu nechala a takmer som vyšla von, no neprerušila ma len mama, ale aj malý Die, Sam, West a Michael. Všetci ku mne pribehli, ako keby som odchádzala, no ja som pre nich mala dobrú správu: "Ehmm... Idem sa len poprechádzať... Hneď som späť." "Ideme s tebou!" skríkol malý Die a Sam a West sa pridali: "Áno, áno! Pôjdeme s tebou!" "Ehmm, prepáčte, ale teraz musíte zostať s mamou- ja sa ešte vrátim. Sľubujem..." odhovorila som ich. Zvesili plecia a vbehli do domu. No Michael sa začal obúvať. "A ty kam ideš?" opýtala som sa ho. "Predsa s tebou." povedal. "Michael, potrebujem byť sama... Chcem sa posledný raz poprechádzať. O chvíľu som späť." musela som prehovárať aj jeho. "Ehmm..." Michael sa vyzul a ja som sa naopak obula. Dal mi pusu ma líčko, čo ma celkom potešilo, no keď som si spomenula, čo sa stalo Garry, moje šťastie zmizlo ako opona pri poslednom dejstve. Vyšla som z domu a ocitla som sa vedľa úzkej cestičky, popri ktorej prechádzali ľudia oblečení tak isto ako ja. Vzduch, tu bol najčerstvejší, ako v New Yorku alebo v Kalifornii.  Bolo to tu celkom iné ako v Amerike... Nadýchla som sa a vystúpila som. Môj plán znel takto- nájsť pomník Garry.

iubion.jpg

No dúfam, že ho nájdem rýchlejšie... Celú cestu, som rozmýšľala a myslela na Garry. Posledný krát keď som ju videla, sa kvôli mne takmer pobila  s Willym. Nechcela som to, bola som proti, ale ke´d sa tí dvaja do seba pustili, mohla som sa aj pretrhnúť, no nijako som ich nerozdelila... Bola na mojej strane. Ani som jej vtedy nepovedala, že odchádzam. Bolo to také spontálne, takže netuším, ako môj odchod odôvodnila ostatným... Prešla som cez piesočnatú cestu na druhú stranu a pridala som sa medzi dav ľudí rozprávajúcich sa. Okrem mojich bratoch, nemám žiadnych priateľov. Smiali sa a mne hne´d prišlo smutno za Garry. Horda ľudí ma priviedla k fontáne, ku ktorej som chodila ako malá. Takmer nikto tam nebol a nebola som si istá, či ešte vôbec funguje. Za malou studničkou, ktorá pomaly zarastala medzi stromami a rôznymi africkými rastlinami, som zbadala vytvorenú cestičku. Neváhala som a pustila som sa rovno po nej. Tá, ma zaviedla až k neznámemu pomníku... Pomníku, na ktorom bolo meno GARRY GELLUER- moja sestra! Pristúpila som k nemu a opatrne sa ho dotkla. ACH, GARRY! BOŽE, ČO SA TI STALO?! Neudržala som slzy a rozplakala som sa. 

images--30-.jpg

 Bol mi za nej tak smutno... Svet, bol o niečo  temnejší, keď som vedela, že zatiaľ jediná osoba,  ktorá mi rozumela je fuč. Nedávalo to zmysel, ale  bolo to tak. Poutierala  som sa do dlhej šatky, ktorá  bola súčaťou oblečenia. Bolo mi fakticky smutno a  nebála som sa to ukázať. Každý človek predsa  plače... A keď nie na verejnosti, dusí to vo svojom  duchu, no skôr či neskôr, to na javo aj tak výde...  Začula som kroky. Prudko som sa otočila. Bola to  moja mama. Na ľavom líci sa jej jasne leskla malá  slzička, ktorá si utrela tiež veľmi rýchlo. "Prečo-  Prečo si tu?" opýtala som sa plačlivo. "Nie som z    kameňa..." povedala a kľakla si vedľa mňa k  pomníku. Rozplakala som sa ešte viac. Mama ma  silno objala- konečne dala na javo svoju lásku. No  bolo to až také ťažké?  

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.