TO-SNÁĎ-NEMYSLÍ-VÁŽNE!

Rozlepila som jedno oko. Rozlepila som aj druhé... 

Ako dlho som spala? bola jediná otázka, ktorá ma napadla. Kde je Michael? pýtala som sa ako druhé v poradí. Čo sa stalo? bola tretia. Čo tu ešte robím??? 

Hneď som vstala. Porozhliadla som sa okolo seba, no Michael sa v mojej izbe nenachádza. Bude asi vo svojej, pomyslela som si. Chcela som sa mu ospravedlniť za včerajšok. Viem, sľúbila som mu, že nebudem kričať a že nevybuchnem od zlosti, no akosi som to neudržala. Až dnes v noci som si uvedomila, aká je blbosť rozísť sa s niekým kvôli oblečeniu... Mala som byť pokojná... Stačí, že si na ňom zlosť stále vybíja Joe... Otvorila som dvere a vyšla na chodbu. Skupina Jackson 5 (bez Michaela) už neležala pred dverami. Čakala som, že budú vo svojich izbách, no pravda bola krutejšia, než som si uvedomovala... Zvučne som zaklopala na Michaelove dvere. Nikto, nič... Zaklopala som teda ešte raz- nikto mi neotváral. A zase nič... "Čo sa to tu deje?" zašomrala som si po pod nos. Vtom ma napadlo, že Michael mohol prespať v izbe niekoho iného. Napríklad svojich bratov. Možno sa s Marlonom znova na niečom nezhodli... Možno ho znova zavrel do skrine... A teraz už som na otvorenie nečakala... Schytila som guľatú kľučku a otvorila si dvere sama. No ke´d som zbadala, čo sa v izbe stalo, bola som riadne, poriadne a nepríjemne zaskočená... V miestnosti nebolo ani živej, ani mŕtvej duše a keď som sa chcela na vlastné oči predsvedčiť, že Michael nie je uveznený v skrini a otvorila som ju, nebol tam ani on, ani žiadne oblečenie. Všetko zmizlo, v kúpeľni nebola ani zubná kefka... V koši, nebol ani papierik... Teda... Až na... POROZTRHOVANÚ vec, podobnú linajkovanému útržku. Zobrala som ho a všetky části som sa pokúsila dať na správne miesto... Potom som si poriadne prečítala, čo na ňom stálo: 

Milá Naomy, 

Prepáč, že som ti to nepovedal skôr, ale dozvedel som sa to iba dnes ráno. Museli sme naliehavo odísť z mesta do Gary, kvôli Joeovi. Veľmi sa ospravedlňujem za všetky nepríjemnosti, ktoré som ti spôsobil (aj za Marlona) a veľmi ma to mrzí. Ešte nevieme, kedy sa najbližšie vrátime...

Na konci  papiera som celkom jasne prečítala posledné slová ´S láskou, Michael Jackson´. Čo to má znamenať?!  To snáď nemyslí vážne! Prečo? Prečo musel odísť?! Čo mu prišlo také naliehavé? Naliehavejšie, ako hocičo iné, že musel odísť z mesta? A kedy ho vlastne znova uvidím? Všetky pozostatky papierov som nahnevane zahodila na všetky strany dokonale upratanej izby, v ktorej nezostal ani len žiadny náznak toho, že sa v nej nechádzal Michael Jackson a skupina Jackson 5 si tu pomerne často zorganizovávala stretávky. Vôbec žiadny náznak ničoho, ani len toho, že tu vôbec niekto žil celé dva mesiace predo mnou... Rozbehla som sa do izby Marlona. Nikto tam nebol. Čo sa to tu, do pekla, deje?! Rýchlosťou blesku som nastúpila na prvý výťah, ktorý som našla. Zhodou okolností tam už táli ľudia a dvere sa zatvárali, ale ja som bola rýchlejšia a vrthla som dnu, stihla "1. POSCHODIE" a tak ma to odviezlo až na prízemie... Celú cestu som bola úplne nervózna, nevedela som o čo tu ide, ani ako to celé dopadne... Výťah zvučne zacingal, no mne to bolo pätnásť, že sa na mňa všetci divne zazerajú, z výťahu som vyskočila skôr, ako hocikto iný a ocitla som sa na recepcii. V zlatožltej mistnosti ožiarenou tisíce svetlami ako na hviezdnom mólu, kde sa hemžili davy a davy ľudí s vážnou tvárou, no ani jeden z nich nebol Michael, nečakal na mňa s otvorenou náručou, nebol tam ani Marlon s romantickou ružou v ústach, nebol tam ani Randy, Jermie či Tito... Ani Joe- nikto, koho by som poznala tak ako ich. "Ehmm, prepáčte," zadycčane som sa ozvala k recepčnej, ktorá ma vtedy nechala bývať v Michaelovej uličke; to ona vlastne môže za to, že som ho spoznala... 

    Mala som jej byť vďačná, alebo by som ju mala  nenávidieť, že ona môže za toto moje trápenie?  "Prepáčte... Chcela som sa opýtať... No... Jacksonovci...  Kedy odišli?" pýtala som sa. Recepčná sa  na mňa  začudovane pozrela. Pretočila nejaký papier na druhú  stranu, čierne slúchadlo v ušiach si  napravila a  odpovedala mi: "Dnes ráno... Povedali, že museli  nalihavo a okamžite odísť..." "A vrátia sa ešte?" opýtala  som sa, no pani recepčná ma rýchlo zahriakla: "Ako to  mám vedieť? Nedostala som žiadne pokyny, ani správy o  niečom takom..." No nie... 

 To nemyslia vážne! To musí byť nejaký hlúpy, veľmi  hlúpy fór! "Ehmm, ďakujem... Prepáčte, že... že som  obťažovala..." povedala som smutná. Prečo? Sadla som  si  na sedačku v rohu pri stole. Nedokázala som udržať  slzy... Po líci mi znova stekali slzy smútku

  a osamelosti...