Michael: Bol som doma sám. Nevedel som, čo mám robiť... Všetko som vybavil včera. Aj keď, popravde, nemyslím si, že je vhodný ten celý rozruh okolo mňa... Som len človek. Tak ako vy. A k tomu, zariadil som všetko, čo sa po mne chcelo, hovoril som, že už toho mám dosť a, že by sa mi zišiel deň-dva dni voľna. Asi si to môj šéf zobral naozaj k srdcu a deň mi dal... Lenže, nepomyslel som na to, že v celom Neverlande, sa stratím aj sám sebe.... Sadol som si na pohovku v obývacej izbe a zapol televízor, pri ktorom bola veľká socha Petra Pana. Milujem tú rozprávku! Hlavne preto, lebo moje detstvo, nebolo boh vie čo. Nemohol som si užívať a hať sa, ako iné deti... Raz, keď som musel ísť do štúdia nahrávať, zbadal som ihrisko, na ktorom sa hrala kopa detí. Počul som ich veselí krik, no ja som k nim ísť nemohol. Rozplakal som sa; bolo mi to strašne ľúto... Vzdychol som si. Čo budem robiť? Pýtal som sa sám seba. A vtom mi zazvonil telefón. Zdvihol som ho. „Áno?“ opýtal sa a z druhej linky sa začala šíriť radostný hlas mojej najlepšej kamarátky Lii. („Ahoj, Michael... Chcela som ťa o niečo poprosiť...“) „Óóó, áno? V poriadku... A čo také?“ pýtal som sa ďalej. Viem, že keby to nebolo dôležité, Lia by ma prišla navštívať, veľmi rada tu totiž chodí. Vraj sa jej páči môj bazén. Tentokrát, mi Lia však len zavolala, čo je presne jej štýl... („Chcela som sa ťa opýtať, čí... Nóó... Vieš...“) „Lia, prosím...“ („Tak dobre, Michael. Vieš, moja neter, teraz dokončila školu, je skoro v takom veku ako ty... Si o ničo starší... Á... Jej otec, môj brat, odišiel do Turecka za prácou, alebo za čím... A... nemá kam ísť, pretože... No... Proste som sa ťa chcela opýtať, či by nemohla prísť k tebe... Len na pár dní, Michael, neboj sa. Musím pre ňu vybaviť nejaké bývanie... Len teraz, pokiaľ nemá kam ísť...“ vysvetľovala.) Znova som si vzdychol. Viem, že keď ku mne niekto príde na „pár dní“, zvyčajne z toho vzíde pár mesiacov... „No, dobre... Kedy má prísť?“ opýtal som sa po pár sekundách tápneho ticha. („Pozajtra.“) „Dobre, tak ja ju teda počkám. Ale, keď s ňou budeš hovoriť, prosím, povedz jej, že keby som nebol doma, tak niekde skúšam, nacvičujem, alebo vymýšľam nové piesne do albumu BAD...“ varoval som Liu a ona súhlasila. „Dobre, maj sa...“ („Ďakujem, Michael... Si strašne láskavý, toto mám u teba... A, na tvoj nový album sa už strašne teším! Hneď si ho pôjdem kúpiť... Hmm... Ahoj...") Obaja sme zavesili a ja som znova neveril, že som na to nechal nalákať... Dúfam, že to nie je ďalší Liin spôsob, ako ma s niekým zoznámiť...