Choď na obsah Choď na menu
 

Kapitola 11.

18. 8. 2012

 Mal super tanečné pohyby, ladné triky a chytanie za klobúk, jemné nedzdvihovanie ramien a iné veci, ktoré ma na ňom upútali, som musela pozorovať až do vtedy, kým neprestal spievať, nezobral si uterák, pretrel si ním čela a vybral sa k dverám.

Až vtedy mi došlo, že pri dverách ležím JA!

Ihneď som sa skryla tam kam som mohla; na konci chodby som našla dvere s označením WC, do ktorých som hneď vošla. Vedľa dverí bol obrovský kvetináč, takže som skoro nevedela rozpoznať, že toto je WC-ko. Otvorili sa dvere od Michaelovej pracovne a vtedy som ja vyšla zo skrýše, aby som sa s ním mohla strenúť, no stále som nemyslela na detaily.

 

Michael:

         Keď som otvoril dvere, zbadal som ako Sára vyskakuje z WC. Skoro narazila do toto obrvoského kvetu, ktorý tam mimochodom chcela mať Lia.

         Zakašľal som a Sára sa na mňa pozrela. „Á, Michael!“ skríkla. Zvuk, ktorý zo seba vydala mi pripomínal vyšteknutie psa, a nie moje meno... Každý deň počúvam volať moje meno tisíce a tisíce ľudí a fanúšikov, ale nikdy som to nikoho nepočul povedať s takých prekvapením. Vyzeralo to, ako by ma nečaka nie na druhom poschodí, ale aj v celom dome!

         „Hmm... Ahoj, Sára...“ pozdravil som sa a vybral sa, že zájdem na večeru, no skôr ako som sa stihol otočiť, Sára hneď rozvíjala náš rozhovor: „Pekný kvet, že?“

         „Ehmm... Hej,“ povedal som. No pravda bola, že ja kvety nemám rád... Pripomínajú mi pohreby a tie skutočne nemám rád... „Idem na večeru. Ideš?“

         Sára prikývla. Strašne sa začervenala a cítil som, že ja som červený tiež. Čo sa to so mnou deje? Ešte nikdy som sa pred žiadnym dievčaťom takto nehanbil... A to som celkom zvyknutý vystupovať na pódium, pred milióny jačiacich fanúšikov, ktoré nie len, že vykrikujú moje meno, no niekedy sa aj za mnou snažia dostať a hádžu mi rôzne vecičky...

         Potom sme po schodoch prešli na druhé poschodie, kde máme izby a potom sme prešli priamo do kuchyne.

         Dnes Nám Melanie urobila kurča. To mám naozaj rád... Mohol by som to jesť aj niekoľko dní v kuse... Keď som si sadol na stoličku, Sára sa postavil hneď vedľa mňa a z vrchu sa na mňa pozerala ako učiteľka na žiaka, ktorý si prilepil žuvačku o spodok lavice.

         „Urobil som niečo?“ opýtal som sa celkom nevinne.

         Sára pokrútila hlavou. „Nie, ale mám pre teba prekvapenie...“ povedala.

         Aj jaj! Keď mi dala naposledy prekvapenie Lia, musel som na pár dní stratiť... Dúfam, že to nie je také isté aj so Sárou... „Môžeš!“ zakričala Sára a otočila sa smerom k hlavným dverám. 

A z nich vystúpila... 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.