PREČO TO MUSÍ BYŤ TAKÉ ZLOŽITÉ?!

         „Takže... Ty si ma sem pozvala, vlastne len tak, aby si urobila radosť, svojmu hostiteľovi! Je to tak! Óó, Sára! Ja som vedela, že sa vy dvaja nakoniec skamarátite! Vedela som to! Len ste potrebovali čas... Samozrejme!“ Lia sa postavila a rýchlosťou blesku ku mne pribehla a objala ma.

         YESSS! Nakoniec, som nemusela vymýšľať nič... Lia to zariadila za mňa! Super! Ale Michael, to zrejme stále nechápal... Popravde, ja tiež... Koniec koncov, Michael sa prestal škrabať za bradu a prišiel ku mne objať ma tak ako Lia. No nebolo to len také objatie...

         „Na to sa ťa opýtam neskôr...“ pošepkal mi do ucha. Hneď som si myslela, že to nedopadne dobre... A mám problém, že?

         „Dobre... Táák... Naplánovala som večeru...“ povedala som, pretože zo situácie som vycítila, že teraz to je najvhodnejšie vytiahnúť...

Už to iba zariadiť tak, aby som tam nemusela byť s nimi, aby sa mohli porozprávať osamote... ... No to bude ťažké...

         Michael ma prestal obímať a pozrel sa na Liu a potom jeho zrak skočil na mňa. „Fakt?“ vyšlo  z neho... Asi nemá ani poňatia, čo chcem urobiť...

Michael:

         Presne som tušil, čo má v pláne... Samozrejme, tá otázka na našom prvom stretnutí je priehľadná... ... Ako som si mohol myslieť, že budeme len obyčajný kamaráti... Stavím sa, že ma chce dať znova dokopy s Liou...

Je to super dievča, ale s ňou už nechcem byť... Miloval som ju. Ale to bolo... A ona mi už vtedy dala jasne najavo, že so mnou už ďalej zostať nechce... A mňa to už prešlo... Ale ako jej to mám povedať a ako to mám vysvetliť LII?

         „Naozaj... Ale...“

         „Nie, žiadne ale...“ prerušil som ju. „Mám nápad...“ povedal som a Sári sa hneď rozžiarili oči. „Už sme všetci asi unavený, z dneskajšieho dňa... Tak, čo keby sme to presunuli na zajtrajšok?“ opýtal som sa. Nechcel som ostať s Liou sám... Musela tam byť aj Sára, proste ja som to chcel... „Niéé, to nie je dobrý nápad...“ povedala odrazu Sára.

         „Ale je... Pozri, Sára... Vidím na Lii, že už je unavená, tak ju aspoň na deň ubytujeme v hosťovskej izbe a zajtra sa uvidí. Možno vymyslíme lepší nápad...“ snažil som sa ju predsvedčiť...

         „Keď myslíš...“ povedala Sára. Lia, to pozorovala a zrazu sa začala smiať. So Sárou sme sa na ňu udivene pozreli. Len nech mi prosím nepovie, že nie je unavená!

         „Michael, Sára... Ja to zvládnem... večera môže byť pokojne aj dnes... Aspoň dáš na večeru pokoj zamestnancom, nie, Michael? Bude to v poriadku... Vidím, ako sa Sára snaží, tak jej to nekazme...“ dodala Lia potichu. NIE! Mal som chuť vyhŕknuť.

         „Tak dobre,“ zvesil som plecia... „Ale keďže to Sára zorganizovala, pridá sa aj ona...“ pridal som sa a pre istotu chytil Sáru okolo ramien, aby jej bolo jasné, že sa odo mňa ani nepohne...

         Vlasy jej príjemne voňali po jahodách...

         A jahodová zmrzka je najlepšia na svete! 

P.S.: 

Ešte raz mi prepáčte za nejaké gramatické chyby, keď rýchlo píšem zvyknú sa mi poprahadzovať písmenká... 

P.S.S.: 

A naozaj, poprosím komentáre, pretože neviem, či mám prestať alebo nie... Koledujete i o to. Ale teraz naozaj- páči sa Vám to?????