VEČERA:

         Sedeli sme na deke uprostred záhrady.

Bolo šesť hodín preč a my sme sa zatiaľ pozerali sami na seba, keď vtom Sára vyskočila: „Hmm... Musím ísť na WC-ko...“

         „Aj ja.“ Pridal som sa. S Liou som nechcel zostať sám...

         „Počkám Vás tu, nebojte sa, neutečiem...“ dodala, keď sme na ňu spoločne so Sárou vrhli Naše ustarostené pohľady... Odišli sme a cestou som Sáre hovoril: „Viem, čo máš za lubom... Ale prosím ťa, aby si mňa a Liu nenechala osamote, hej? Môžeš mi to sľúbiť? Lia sa potrebuje vrátiť domov, tak zajtra odchádza. Vybavil som pre ňu už lietadlo... Naozaj, môžeš mi to sľúbiť?“

         „Môžem...“ povedala. „Ale neviem, či sľúbim...“

         „Musíš mi to sľúbiť...“ prosil som ju.

         „Treba ti vôbec?“ opýtala sa.

         „Nie.“

         „Ani mne...“ povedala.

         Usmial som sa a Sára tiež...

Zrazu sa Sára potkla, teda, znova sa potkla. Ale tentokrát, som ju práve včas „zachránil“.

Ako Sára padala, chytil som ju a Naše tváre boli pri sebe tak blízko, že sme si mohli dať pusu...

Chvíľu som jej pozeral do jej krásnych modrých očí a ona zase do tých mojích...

         A vtom, sa Naše pery romanticky stretli... Bol to nádherný okamžik... 

„Tak, ahoj...“ pozdravil som sa.

„Ahoj, Michael. Sára, a dúfam, že budeš dobrá...“ dodala Lia a prísne sa pozrela na Sáru, ktorá vedľa mňa stále veľmi, veľmi blízko...

         „Neboj sa...“ skočil som jej do reči, čo nie je mojím zvykom. „Ja ju skrotím...“ Usmial som sa aj na Sáru aj na Liu,  ktorá Nám o dušu mávala na pozdrav... Keď Lia odišla, prudko som sa otočil k Sáre a Naše pery boli znova jednotné... Ďalší nádherný okamžik...

         „Áléé, Michael,“ Sárine pery san odpojili od tých mojích a znova mi romanticky pozerala do očí... Mal som dojem, že sa konečne stane aj niečo viac.. Ale ja som džentlmen, takže druhý krok, musí už urobiť ona... Nechcem na ňu ísť príliš rýchlo... Pôjdem pomaly... Dúfam len, že to zaberie...