Prechádzal som sa po záhrade. Strašne mám rád to ticho, ktoré nastane, keď sa okolo mňa nehemžia žiadne fanúšičky a ani paparizzovia. Milujem všetky nevinné a prírodné veci, zvuky... Rád premýšľam nad tým, čo sa stalo a nad tým, čo sa možno niekedy stane. Bol som veľmi zvedavý na Liinu neter...

Neter (Sára):

         „A musíme tam ísť?“ pýtala som sa.

         „Musíme... Sára, veď veľmi dobre vieš, že u mňa zostať nemôžeš...“ protestovala Lia, ktorá so mnou sedela v lietadle. Vôbec sa mi nechcelo cestovať až do nejakého Neverlandu, len kvôli tomu, že nemám kam ísť. Pokojne by som so objednala aj hotel, len aby som nemusela byť v jednej izbe sniekým, kto má za sebou horu plastických operácii... POMOC! Ja tam vôbec nechcem ísť!

         „Doteraz si mi vlastne nepovedala, prečo u teba nemôžem zostať...“

Lia sa na mňa pozrela a ja som hneď vytušila, že viac sa pýtať nemám.

         „O pár minút sme tam... Počkaj, ešte musím zavolať Michaelovi, že prídeme skôr...“ povedala teta Lia a vytiahla telefón.

         „Nezdvíha...“ oznámila mi. „Asi je na záhrade,“

         „Aké veľké to tam vlastne je?“ opýtala som sa a teta Lia mi okamžite odpovedala: „Veľmi-veľké...“

         Super! Aspoň od neho môžem byť čo najďaľlej... Schovám sa mu na opačnom konci celého Neverlandu, aby som sa s ním nemusela ani len stretnúť... Presne toto som plánovala... Poriadne som sa zamyslela, kde by som sa mu ešte mohla schovať a ako, čo najnenápadnejšie tam prepašovať potravu... Ani som sa nenazdala a teta Lia skríkla na celé lietadlo: „Už sme tu!“

         Vzdychla som si. A naozaj tam musííííím? chcela som vyhŕknuť, no po pohľade, aký mi venovala som si to radšej nechala pre seba.

         Vystúpili sme z lietadla a obrovská čierna limuzína nás aj s kuframi a batožinou odviezla pred Michaelov dom. Cestou po chodníčku k hlavnej bráne som mala chuť uticť, alebo aspoň vyskočiť z kože, aby som sa nemusela pozerať na jeho tvár. Veď jeho nos pretrpel viac plastík ako... 

 Michael:

Po dlhej prechádzke, pri ktorej ma začali bolieť nohy, som vyšiel z poza rohu hlavného domu v celom Neverlande a čo som zbadal... Bola to Lia. So svojou neterou a s kopou kufrov... „To nevyzerá len na pár dní...“ poznamenal som a vrátil sa k téme: „Hm... Čakal som Vás až zajtra...“

         „Ja viem... Prepáč, ale...“ Lia sa ku mne nahla bližšie a pošepkala: „Mám niečo lepšie než sa strať o ňu,“ Lia ukázala na jej neter, ktorá ani nepozerala na mňa, ale obzerala si Neverland. Na očiach mala veľké čierne okuliare.

         „Preto si ju na krk zavesila mne...“ povedala som a začal som sa smiať... Môj hlasný smiech počula aj Liina neter a hneď sa opýtala: „Je niečo smiešne?“ S úsmevom na tvári som pokrútil hlavou a znova sa pozrel do očí Lii. Prosebne ich na mňa vyšpúlila a mne bolo ešte viac do smiechu.

         „Dobre... Tak dobre... Som Michael, a ty si...“

         „Liina neter.“ Povedalo dievča. Zasmial som sa. Zdalo sa, že ma nemá veľmi rada... Rozhodol som sa, že pre dobro obidvoch, nebudem sa snažiť nadvezovať nejaké silnejšie púto...

         „To predsa vie... Mňa zaujíma tvoje meno.“ Povedal som, no tentoraz bez úsmevu.

         „To je Sára. Sára, to je Michael...“ zoznámila nás Lia. Pritúlila si nás k sebe a priškrteným hlasom povedala: "A dúfam, že vy dvaja budete kamaráti..." So Sárou sme sa obidvaja odtiahli a Lia sa na mňa pozrela. V jej pohľadoch, by sa dokonca dalo čítať...