Michael:

         Stále ostala jedna nazodpovedaná otázka, ktorá ma viac menej trápila viac, ako si hoci kto dokázal predstaviť: Kde je Sára a Janet?

         „Hej, Michael, pozri!“ skríkol Marlon.

On a bratia, sa ma pokúšali zabaviť kúzlami... Vedia, že som veľký fanúšik kúziel, no Marlon nevedel ani trik s kartami, tak mi nezostalo nič iné, akurát sa smiať na každom „triku“.

         Ale na La Toy som videl, že sa skoro stále dívala na dvere. Asi čakala kedy sa vráti Sára a Janet, tak ako aj ja.

         „Hmm... Michael?“ ozvala sa odrazu La Toy.

         „Áno?“ opýtal som sa a prisadol si k nej bližšie. „Deje sa niečo?“

         „No... Vieš... Len...“

         „Naozaj, stalo sa niečo?“ opýtal som sa. La Toy vyzerala, ako keby ju niečo skutočne trápilo...

         „No... Takto dlho Janet už nikde nebola... Čo keď...“

         „Nie a na to ani nepomysli... Určite sa im nič nestalo...“ prerušil som ju.

         „Niekedy si pripadám, ako keby si mi vedel čítať myšlienky...“ zasmiala sa La Toy.

         „Som tvoj brat...“ priznal som. „Je to ako... Kúzlo, vieš?“

         „Hehe, Michael... A preto si môj naobľúbenejší braček...“

         „Ja viem. Veď sa pozri na nich.“ Zasmial som sa a ukázal sa Marlona, ktorý sa z pod saka snažil vytiahnúť kiticu, no ako si mu to vôbec nešlo...

         La Toy sa znova zasmiala. Bola to naozaj smiešna situácia. Dokonca dostala aj mňa do rozpakov. Obaja sme sa zasmiali, no Marlon po Nás stále kričal, aby sme sa pozreli na neho. Tak sme sa teda pozreli, na Marlona a on si práve chystal obrovskú drevenú krabicu a všetkým oznamoval: „Dámy a páni... Michael,“ oslovil ma a pokračoval, „Teraz, Vám predvediem super nové kúzlo (ktoré som momentálne vymyslel), môj drahý brat Tito, je uveznený v tejto krabici a...“

         „No, Marlon, hádam by už stačilo, nemyslíš? Poďme... Poďme si zahrťa niečo iné...“ prerušil som Marlona a bratom. Bolo mi jasné, že sa pokúsi krabicu prerezať na dve pólky ako ozajstný kúzelník... Ale nechcel som mu skaziť náladu a povedať mu, že kúzelník nie je a mohol Tita zabiť, tak som musel vymyslieť niečo iné. Hne´d ako som vpadol na pódium za Marlonom, La Toy sa začala strašne smiať a tlieskať rukami.

         „A čo chceš robiť?“ opýtal sa Marlon a pílu, ktorú držal v ruke položil na stôl.

         „Neviem... Ehmm... Tito, môžeš vyliesť, nič také sa nekoná...“ povedal som a pomohol Titovi vyliesť z krabice. „Niečo vymyslíme, nie?“ 

   „No dobre... ale nepočkáme na Sáru a Janet?“

         „Počkaj, zavolám Janet alebo Sáre. Opýtam sa ich, kedy prídu...“ navrhol som, no La Toy ma zastavila: „Nie... braček, myslím, že to nie je dobrý nápad... Asi majú veľa práce... určite prídu, nebojte sa... Čo tak si zahrať, karaoke?“

         „Počkaj, s Michaelom?“ zadivene sa opýtal Marlon. „To je... Ako behať proti Usianovi Boltovi...“ zamial sa Marlon a potľapkal ma po ramene.

         „Prečo?“ opýta som sa.  Prečo so mnou nikto nechce hrať karaoke?

         „Ale notááák, Marlon...“

         „Áno, notááák, Marlon...“ urobil som psie oči.

         „Prečo to na mňa stále funguje... Tak dobre. Ale idem prvý a Michael ide až posledný, O.K.?“ pridal sa Marlon a ja som víťazoslávne skočil z pódia.

         „Idem to pripraviť,“ povedal som a bežal som do obývacej izby. Kývol som im rukou, aby ma následovali, no oni poprichádzali až keď som všetko spravil. Netešili sa tak ako ja...