Michael:

Ráno som spal znova ako drevo. Ale tentokrát, ma Sára porazila. Hneď ako som sa zobudil, pretrel som si oči a snažil sa spomenúť, čo sa vlastne včera dialo...

Kedy vlastne Sára a Janet prišli? Ke´d som sa prudko otočil, na stolíku som zbadala knihu od Agathy Christie, Poirot... Schytil som ju, na seba som si hodil len župan, pretože som mal v pláne porozhliadať sa o dome, či tú včerajšiu oslavu vôbec nejako prežil a nakoniec, skôr ako som sa vytratil z izby som dal Sáre pusu na čelo. Ani sa nepohla... Dúfam, že sa jej sníva niečo pekné...   Vyšiel som z izby a chcel som si sadnúť, no nemohol som. Keď som zbadal ten neporiadok, ktorý sme tam včera narobili, zasiahla ma dilema- mám to upratať? Tak som teda odložil knihu, vyhrnul si rukávy a pustil sa do upratovania, pretože tam ešte nikto nebol, musel som zvládnuť sám. Začal som schodmi do mojej a Sárinej izby, pretože všade sa válali fľašk šľahačky, popísané papiere s textmi, dokonca som našiel aj papier s pesničkou I just can´t stop loving you.

Vtedy som si uvedomil, čo sa tu vlastne včera mohlo stať... Dúfam, že som im tú pesničku nazaspieval, pretože si naozaj nič nepamätám... Malo to byť prekvapenie, tak dúfam, že som ho nepokazil... Keď som poupratoval schody, postupne som sa dopracoval až do obývacej izby, ktorú trebalo tiež poriadne popratať a rozhodol som sa, že pozdejšie tam aj povysávam... Pre istotu... No keď som zdvihol posledný papierik zo zeme, svojou prítomnosťou ma prekvapila La Toy a Janet.

         „Pomôžeme ti?“ opýtala sa Janet a La Toy si upravovala ružový župan, ktorý mala na sebe.

         „No... nevie... Keby som Vás mohol poprosiť, tak by som pomoc aj potreboval. Hmm... Chcem sa opýtať, spievam som včera niečo?“ opýtal som sa.

         „Áno, nepamätáš sa? Hrali sme karaoke... Vymyslel si to ty...“ povedala La Toy. Na to, som si ešte spomenul.

         „A keď sme dohrali?“ spytoval som sa ďalej.

         „Čakali sme na Sáru a Janet... Ale ty si Nám ponúkol víno a potom začal Marlon rozprávať hrozné vtipy a ty si vypil, trošku viac ako by si chcel...“

         „No super... Čo sa stalo potom?“

         „No... Po tej celej fľaške vína si bol ako vtáčik,“ smiala sa La Toy.

         „Fľaška! Vy ste ma nechali vypiť fľašku?! Celú- fľašku- vína?!“

To snáď nie je pravda... Samozrejme, tí sa na mne museli eda poriadne zabávať... Jasne, že si ani nepamätám, čo som robil...

 „Nie, Michael... My sme si ani nevšimli, že si ju vypil... Sedeli sme za stolom v kuchini a zrazu si úplne odkvacol... Vieš, vyhral si karaoke (ako inak), a dali sme si to víno... Marlon ťa korunoval za kráľa hudby... A keď si zaspal, všetci sme sa zľakli, pretože z rúk ti zrazu vypadol pohár a... tak si zaspal. Tak sme išli aj my. Ale Marlon zobral šľahačku a... No vieš...“ vysvetľovala La Toy.

 „No... Dobre, ´dakujem za vysvetlenie, s Marlonom si to vybavím potom... Pomôžete mi prosím?“

         „Jasne, Michael.“ Pridala sa Janet, ktorá sa doteraz smiala a zabávala na tom, že som vypil celú fľašu vína! OCH, BOŽE! Čo som komu urobil?!

 A vtej sekunde do boývačky došiel Marlon, ktorý si pretieral oči. „Dobré ránko...“ pozdravil sa a ja som mu len kývol hlavou.

         „Čo som včera robil? Fľašku vína! Vážne! To myslíte vážne?!“

         „Michael, pokoj... Tú fľašku vína som ti pomáhal vypiť...“ zívol si Marlon a chytil sa za hlavu. „Strašne ma bolí hlava, teba nie?“

Pokrútil som hlavou. „Čudné... Vypil si oveľa viac ako ja...“ hovoril. No super!