„Michael, ty to myslíš vážne?“ opýtala sa.

         „Naozaj... Ideme na večierok a koho iného by som si pozval, ako teba?“

         „Och, Michael... Ale ja netuším čo si oblečiem...“ povedala a utekala do svojej izby. Po chvíli som sa jej opýtal: „Našla si niečo?“

Sára, ktorá sa práve dohrabala v obrovskom kufri, vytiahla pekné čierne šaty a uznala: „Teta Lia mala pravdu... Ešte, že mi povedala, že si ich mám zobrať... Naozaj ťa perfektne pozná... Presne vedela, že ich využijem...“

 „No... je až zajtra, takže... máme ešte čas...“ povedal som a vyšiel zo Sárinej izby do mojej. Po chvíľočke, sa tam objavila aj Sára. Sadla si ku mne na posteľ a objala: „Deje sa niečo, Michael?“

Nevedel som, či jej na to mám nejako odpovedať... Nechcel som, aby si myslela, že je to kvôli nej ale tiež som chcel byť aspoň chvíľku sám so sebou... „Nie, všetko je v poriadku... nič sa nedeje, len som trochu unavený zo včerajšku... A zo zistenia, že ma nechali vypiť fľašku vína!“ zakričal som tak, aby to môj hlas doliehal až za La Toy, Marlonom a šechtajúcimi sa bratrami...
         „Michael, ale to nie je Naša vyna! Koľko krát ti mám opakovať, že som ti to pomáhal vypiť!“ skríkol Marlon z prízemia. Popravde, vôbec sa mi neuľavilo... 

Sára:

         Videla som na Michaelovi, že mu niečo je; že ho niečo trápi... Dúfala som, že to nie je kvôli mne. Samozrejme, nikto by sa necítil dobre ani ja.

         „Michael? Môžem ti nejako pomôcť...“

         „Nie.“ Rýchlo povedal. Čo sa stalo? Mala som chuť sa ho opýtať, ale napadlo mi, že keď odo mňa nechce ani pomoc, tak asi ani aby som sa ho na niečo pýtala. S Liou to funguje tak- nahnevá sa a ja ju nechám vychladnúť. Väčšinou, nahnevaný, alebo človek, ktorý nie je vo svojej koži, je zlý na svoje okolie, aj na ľudí, ktorý sa jej snažili iba pomôcť- ku mne... Takže, asi vyskúšam, či to zabere aj s Michaelom.

         Postavila som sa a snažila sa odísť, no skôr si Michael vzdychol a pokúšal sa ma zastaviť: „Nie... Sára... Já... je mi to ľúto, prepáč... Neviem, neviem čo to so mnou dnes je...“

         „To je v pohode... Neboj sa. Budeme dole...“ povedala som a vyšla z izby a zamierila som rovno za Janet, La Toy a bratmi, ktorý ležali na gauči a zrejme sa už cítili ako doma... 

 „Kde máš MILENCA?“

         „Koho?“ opýtala som sa. Marlon ma prvou vetou, ktorú mi dnes povedal úplne vytrhol z myšlienok.

         „Predsa Michaela...“ povedal a trošku sa aj usmial, že som tomu nerozumela...

         „Aha... Neviem, zostal hore...“

         „Dúfam, že ste sa nejako nepohádali?“ ihneď sa opýtala La Toy a z rúk jej takmer vypadol hviezdičkovaný lak na nechty.

         „Óó, nie, nie... Neboj sa... Len, len si potreboval oddýchnuť, po včerajšku je nejaký nesvôj...“ povedala som a sadla si hneď vedľa Janet a La Toy. „Na tvojom mieste by som sa ani nečudovala... Po fľaške vína, by MNE bolo určite horšie ako je Michaelovi teraz.“ Snažila sa ma utešiť Janet, no ja som sa na ňu iba usmiala. „Potrebuje len čas... Bude v pohode,“

         „Dúfam.“ Zosmutnela som. V spomienkach sa mi zrazu vybavil 

Michaelov nádherný úsmev, 

ktorý som nevidela už celé dva dni...  

P.S.:

Ahojte, tak čo? V škole ako? Prázdniny 2012 utiekli rýchlejšie, ako som predpokladala... A Vám ako? Mali ste sa dobre? Ja teda celkom... Tešíte sa do školy? Ja len trochu... A páčia sa Vám príbehy? Dúfam...