Choď na obsah Choď na menu
 

Kapitola 5.

14. 8. 2012

 Michael:

Pri raňajkách, ma ešte stále trošku pobolievalo čelo, čo mi do ňho narazila. Ale hlavou mi vŕtala iná myšlienka: Čo budeme robiť? Konečne som dostal voľno a ja budem sedieť doma? Oddychoval som včera, dnes je čas, trocha sa zabaviť...

         „Hmm... Michael?“ Sára ma doslova vytrhla z myšlienok.

         „ÁNO?“ opýtal som sa  a odpil si z pekného pohára, ktorý mi pripravila slúška Melanie.

         „Chcela som sa ťa opýtať... No...“

         To „NO...“ veľmi dobré poznám. Robieva to Lia, keď sa ma chce opýtať na niečo osobné, alebo niečo veľmi doležité...

         „O čo ide?“ spýtal som sa a Sára to za seba dostala tak rýchlo, že som jej skoro ani nerozumel: „Chcela-som-sa-ťa-opýtať-či-ešte-niečo-cítiš-k-tete-Lii...“

Porozumel som slovám „opýtať, niečo, cítiš, Lii...“

         „No...“ chvíľu som zaváhal. „Mám ju rád len ako kamarátku, nič viac... Je to úžasný človek a je vážne plná energie...“

         „Hmm...“ Sára sa na sekudičku zadívala do neznáma a ja som na ňu vyvalil psie oči, aby to už ďalej nemusela veľmi rozmazávať... Zabralo to!

Netuším z akého zázračného dôvodu, ale vždy keď sa na niekoho pozriem prími očami, nikto po mne nič nechce... V tej chvíli sa stávam nevinný ako malé dieťa, čo mi vždy vahovuje . ;) Potom, som šiel do svjej pracovni. Včera mi volal šéf a varoval ma, že poslednú pesničku do albumu BAD musím mať čo najrýchlejšie... 

Asi nechápe, že to nejde samo! Potrebujem inšpiráciu...

Vošiel som do pracovni na poslednom poschodí, kde nikto nechodí aby ma nikto nerušil (a tiež je to veľmi vysoko aby sem niekto len tak zašiel) a ponoril som sa rozmýšľania.

Lia... Sára... Snažila som sa hľadať inšpiráciu... Čo ešte cítim k Lii? Mám to! Zabudnuté city... Zabudnuté city k Lii. Možno pred rokom by som si ju chcel aj zobrať, tak som ju miloval... Hmmm...

Sadol som si za stôl a začal čosi čmárať na papier s označením Neverlandu... Zaspieval som to a tak vznikla nová, krásna, moja najobľúbenejšia pesnička, I just can´t stop loving you... Bol som naozaj šťastný, že sa mi to podarilo vymyslieť čo najrýchlejšie a najlepšie bolo, že nikto nezistí, že táto pieseň je v skutočnosti venovaná Lii. Viem to len ja...

Keď som dopracoval, melódia tej pesničky mi stále znela v hlave, stále, stále a stále. Nevedel som sa toho zbaviť. Bolo to náramne chylľavé a prekrásne... Cestou na prízemie som nečaken zistil, že už je viac ako štyri hodiny... A zase som celý deň strávil pri rozmýšľaní, no nemôžem sa sťažovať, pretože z tejto pesničky bude na 100% hit! Som si úplne istý...

Keď som dobehol do obývačky, náramne som sa roztancoval. Len jedným okom som spozoroval, že tam nikto nie je, a že, je vhodný čas si to zaspievať. Začal som pomaly a potichu spievať to, čo som vynašiel a bol som hrdý sám na seba... Potom následovala mesačná chôdza a...

         BUM! Narazil som priamo do Sári... Keď človek robí mesačnú chôdzu, zišlo by sa mať oči aj na opačnej strane, aby som videl, čo mám za sebou a do koho narazím... Naozaj som ju nevidel...

         Obidvaja sme spadli rovno na zem, no Sára spadla tek nešťastne, že spadla rovno na mňa... Chcel som sa odtrhnúť, no ona na mne stále ležala a stále sa mi pozerala do očí... Chcela ma zhypnotizovať? Dúfam, že si nemyslí, že tá pesničky patrila jej, to by bol veľmi veľký omyl...

         „Hmm... Sára?“ ozval som sa a Sára sa konečne spametala: „Ó... Prepáč... Já...“

         „Nie, ty sa neospravedlňuj, ja len, že... Nemôžem dýchať...“ povedal som a Sára zo mňa okamžite zliezla... BOLO TO NAOZAJ TRÁPNE! 

 

P.S.: Prosím, prepáčte mi za nejaké gramtické chybičiky, ktoré narobím, keď píšem rýchlo...  

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.