Choď na obsah Choď na menu
 

Kapitola 6.

14. 8. 2012

 Sára:
Ja nechápem čo sa to so mnou porobilo! Prečo som sa hneď neodlepila?! Nechápem tomu! Na čo som čakal?!  Michael sa na mňa pozrel, no ja som sa od tej hnaby na neho kuknúť nevládala... Na čo som myslela? Čo som vlastne urobila?

„Hmm...“ Pán Jackson vstal, oprášil sa a zahanbene sa mi to celé snažil vysvetliť: „No... Ja... Práve som dokončil poslednú pesničku do BAD-u... a... Bol som strašne šťastný, lebo sa mi naozaj podarila, je veľmi krásna, už sa totiž teším ako ju budem spievať na pódium... Som zvedavý na ich tváre... A z toho šťastie som sa... som sa až roztancoval, lenže ja nemám oči aj tu,“ rukou sa dotkol zadnej strany svojej hlavy, „tak vieš... Ja som ťa nevidel a... A takto to dopadlo...“

„Michael, to je v poriadku. Prepáč, že... som ťa takmer zadusila.“ Ospravedlnila som sa, no Michael sa znova začal smiať. Pravdu povediac, takto sa mu ospravedlniť, nie je nič moc... Začala som sa smiať aj ja. Lenže, pán Jackson sa smial na celé kolo... Bolo to dosť šialené...

         „Ták... Ja pôjdem...“ rozhodol sa a znova začal tancovať, až dotancoval do svojej izby. Chvíľu som stála na mieste a zakrývala si hlavu a rozmýšľala, čo som vlastne urobila... TO BOL TRAPAS PRVEJ TIREDY!

         Po pár sekundách, keď som si uvedomila, že v miestnosti som len ja, vyšla som hore do svojej izby. No neodolala som sa zastaviť pri Michaelovej izbe. Ozíval sa z nej zamilovaný spev.

Fíííha, pomyslela som si. Keby som mala klobúk, dala by som ho dole, pretože spieval naozaj krásne... Nemohla som sa toho nabažiť, takže som zostala pri jeho dverách až do chvíle, keď som nezačula, že hlas sa ku mne približuje a dvere sa pomaly otvárajú...

         „Hmm... Smiem sa opýtať, čo tu robíš?“ milo sa ma opýtal Michael, keď otvoril dvere a všimol si, že sa kľačím na kolenách a očami sledujem jeho reakcie...   

         „No... Stratila som šošovku... Vieš...“

         „Ty nosíš kontaktné šošovky?“ prekvapene sa ma opýtal pán Jackson.

         „Nooo... Vlasnte ani nie... Len... No... Len...“

         BUM! Silno som zabuchla dvere a čo najrýchlejšie sa pokúšala odskočiť si do izby, aby som mu ďalej nemusela vysvetľovať, čo som robila pri jeho dverách...

Ale zdalo sa, že Michael vôbec nebol zvedavý na pravdu, usmieval sa, vo svetle sa jeho krásne čokoladovohnedé oči krásne ligotali a postrehla som, že z celej tejto siruácie si robil srandu. Smial sa... Znova...

         „Telefón... Zvoní,“ vymyslela som si, no naozaj vôbec nezvonil... V každom prípade, keby povedal, že nič nepočuje, bola som ochotná povedať, že mám tichý profil a, že počujem vybrovanie... 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.