Michael:

         Konečne... Konečne som ju predsvedčil, aby sa aspoň toršku chovala ako melé nevinné dieťa. Svet je hneď ľahší keď vieš, že sa môžeš zabávať a nikomu to nebude vadiť...

         Potom sme sa radšej pobrali domov, lebo už sa pomaly ztmievalo. A popravde, ja som už bol aj trošku unavený... Keď sme došli domov, spýtal som sa Sári: „Páčilo sa ti to?“ Sára nevahála a odpovedala: „Jasné, bolo to zábavné... Ale sme celý mokrý...“

         „To patrí k tomu skákaniu do bazéne,“ zasmial som sa. Sára sa na mňa usmiala a zatrepala mokrými vlasami (vyzerala tak trochu ako pes... ;).

Rozlúčili sme sa a ja som šiel do svojej izby a ona do tej svojej. Už dlho som sa takto nezabavil, pretože už dlho ma nikto nenavštívil. Naozaj veľmi čudné bolo, že sa mi neohlásila ani Lia, ani Janet, moja sestrička... A na ďalší deň som bol celkom príjemne zaskočený.

Zobudil som sa na jemné klopkanie na dvere. Vstal som, hodil na seba hnedý župan a učesal som si vlasy (vyzeral som ako po výbuchu). Keď som otvoril dvere, stála tam Sára s bielou táckou v ruke, na ktorej boli kompletné raňajky. Pretrel som si oči.

         „Dobre ránko. Chcela som ťa potešiť, tak som ti priniesla raňajky... A ešte som ti chcela poďakovať za včerajšok...“ povedala Sára a na tvári sa jej zračil úsmev.

         „Ach... Ďakujem... Koľko- koľko je hodín?“ opýtal som sa a zívol si. Ešte nikdy som nebol taký unavený... Zobal som jej tú tácku z rúk a pozval ju do izby, aby sme sa nevybavovali vo dverách... Položil som tácku na posteľ a dopredu som sa Sári ospravedlnil: „Prepáč za ten neporiadok...“

         „Ó, to nevadí...“ povedala Sára a sadla si na posteľ, z ktorej som teraz vstal. Mal som chuť sa tam ešte vrátiť, preto som ju hneď neposkladal... Pochvíli mlčania, som prerušil ticho: „Hmm... Budem tu musieť niekedy popratať...“ Vedel som, že tento začiatok nie je najlepší,no vedel som čo mám povedať, ke´dže Sári sa do rozhovoru zrejme nechcelo...