Deviata časť
28. 10. 2012
MICHAEL
Nefunkčné prístroje, staré nemocničné lôžka, pomačkané kartóny, náhradné pomôcky...
Všetko to bolo prekryté usadeným prachom, ktorý sa jemne trblietal v pásoch svetla prenikajúcich dnu cez dve ufúľané okná.
Inštinktívne sme s Michelle vbehli za jednu z ošumelých bielych skríň, kde nás nebolo možné odo dverí vidieť a ktorú od steny delil prázdny priestor. Neisto som sa chrbtom oprel o stenu za mnou a lapajúc po dychu privrel oči. Na perách sa mi stále pohrával úsmev, celá táto situácia mi prišla vtipná a zároveň mi bolo fantasticky. Vrátil som sa do detských čias, do šťastného a bezstarostného tela 5-ročného Michaela.
Naháňačka a teraz skrývačka, neboli to len hry, ale spontánna realita. Maximálne som si tieto minúty užíval, dokonca som v sebe zacítil detské vzrušenie a adrenalín z toho, či nás nájdu alebo nie. Šialené? Možno, ale nie pre mňa.
Kdesi obďaleč ku mne doliehal Michellin zrýchlený dych. Otvoril som oči a pozrel na ňu. Tiež sa ešte zadýchane smiala a... sledovala ma.
Chvíľu medzi nami viselo iba ticho, obaja sme sa vyhli vzájomnému pohľadu a radšej sme nakukli spoza veľkej starej skrine s očami nalepenými na dverách.
„Nevadí ti, že som ťa zobrala práve sem?“ spýtala sa ma z ničoho nič Michelle stále vykúkajúc spoza plechovej skrine.
„Ale nie... práveže vôbec nie,“ odpovedal som veselo, ale potom mi na um zišla jedna otázka.
„N.........................................?“
„Nep.................................s..?“
Obaja sme začali naraz, takže ani jeden z nás nepočul otázku toho druhého. Rozosmiali sme sa, ale rýchlo sme aj stíšili hlasitosť nášho smiechu.
„Čo ste to vraveli?“ Ujal som sa zdvorilo slova s úškľabkom na tvári.
„Ja len... som sa pýtala, že či by sme si nemohli potykať?“ zopakovala svoju otázku.
„Veď... ja som navrhoval to isté,“ zasmial som sa s rukou priloženou na ústach. „Necítim sa veľmi dobre, keď si mám s niekým tykať. A vy ste pritom ešte mladšia ako ja...“
„Tak teda ahoj, ja som Michael Jackson,“ odvetil som s perami vykrútenými do úsmevu.
„Ja som Michelle Nelsonová, teší ma,“ podala mi ruku a vzápätí sa rozosmiala. „Už sa druhýkrát zoznamujeme, uvedomuješ si to?“
„No... vlastne... už je to tretíkrát,“ vyhŕkol som bez rozmyslu, hoci som s touto témou pôvodne vôbec nemal v úmysle začínať. Vzal som teda jej ruku do svojej a s napätím očakával jej reakciu.
„Ako tretíkrát? Nerozumiem,“ zatvárila sa zmätene a roztomilo pokrčila čelo.
Keď stisk našich rúk opäť povolil, rozhodol som sa vyjsť s pravdou von. Nebolo už cesty späť...
„Počkať, počkať! Nie si ty náhodou...“ podišla do mojej tesnej blízkosti a dôsledne sa mi zahľadela do očí.
„Michael zo STUDIA 54,“ dokončil som za ňu a zahryzol si do pery (môj obľúbený zlozvyk – používam ho v situáciách, v ktorých neviem, ako sa zachovať alebo na zadržanie smiechu. Azda mám podobných zlozvykov viac, napríklad si často prikladám ruku k ústam alebo tvári – slúži mi to na zakrytie rozpakov alebo ako obranný reflex mojej hanblivosti. Olizovanie pier zase značí nervozitu alebo vtedy proste premýšľam. A tak ďalej... Nič z toho však nerobím vedome, jednoducho, keď som na očiach verejnosti, nekontrolujem sa).
„Ja som to tušila!" Udivene na mňa namierila ukazovákom. "Takže ty si on? Michael?"
„Áno, ja som Michael,“ nemohol som inak, ticho som sa zasmial.
Nad vlastnou otázkou sa zasmiala aj Michelle.
„Mám na mysli... ten Michael zo včera?“ uisťovala sa so zmätkom v očiach.
Prikývol som.
„Ale... ako? Veď on... a ty... No nie! Ty si bol zamaskovaný??!“ Konečne jej svitlo.
„No áno, bol som.“ Odpovedal som potichu a naprázdno preglgol. Neurobil som dobre, že som jej to povedal, je to vážne ohrozenie môjho tajomstva. Ale keď už to zo mňa vypadlo, budiš.
Michelle stála ešte stále tesne predo mnou, videl som na nej, že si triedi myšlienky a nevie, čo si má o tom všetkom myslieť.
Naraz zdvihla ruku a končekmi prstov sa letmo dotkla prekrytej opuchliny nad mojim obočím.
„Naozaj... si to ty. A tie oči... Ja som hneď vedela, že ťa odniekiaľ poznám. Teraz je to už jasné...“ neveriacky na mňa pozrela. „Zažaloval si Nicka?“ Položila mi neplánovanú otázku s kamennou tvárou.
„Nie. A ani to neurobím. Viem, čo si o mne asi myslíš.“ Uhol som pohľadom.
„A-ale prečo? Ublížil ti, a to dosť. Nesmieš to nechať len tak, máš na to právo a určite by si vyhral.“ Jemne mi Michelle dohovárala.
„Vieš, práve to, že to nebudem riešiť robím kvôli sebe, kvôli zachovaniu môjho tajného života.“
„Ah, tak potom to už chápem. Takže ja o ničom neviem a včera sme sa nestretli.“
„O to som ťa chcel práve požiadať, ďakujem ti,“ mäkko som sa pousmial a odvážil sa znovu zdvihnúť zrak.
„Ale jasné. Zostane to naším lekárskym tajomstvom. A tie sa nesmú prezrádzať.“ Vrhla na mňa lišiacky pohľad, čo mi vylúdilo široký chichotavý úsmev.
„Bože, ale mňa za ten improvizovaný bozk neudáš, však nie?“ spýtala sa ma odrazu, ale nevedel som odhadnúť, či to myslela vážne alebo ironicky.
„Ach, samozrejme, že nie. Prečo by som to robil?“ začervenal som sa a odpovedal som bez akéhokoľvek náznaku – pre istotu.
„Uff, tak to mi odľahlo!“ symbolicky si utrela ´pot´ z čela a potom sa potichu zasmiala.
Jemne ma štuchla do rebra. „Ale no tak! Robím si len srandu!“
Na jej výzvu mi konečne zaplo a zasmial som sa aj ja.
KLAP....Vŕŕŕŕzzg.....KLAP.
Mykli sme sa a bleskovo zaliezli za ´našu´ skriňu.
„Nie, nie, nie... Našli nás!“ zašepkal som spolovice vystrašene a spolovice pobavene za Michelliným chrbtom, zatiaľ čo ona očkom vykúkala von.
„Echmm... myslím, že nie je dôvod na obavy, Michael. Nie sú to novinári,“ šepla Michelle.
Niečo tu nehraje. Keď to neboli novinári, prečo potom mala taký priškrtený hlas?
Nazrel som spoza jej boku smerom k dverám.
Pohľad, ktorý sa mi naskytol by som skôr čakal v nejakom filme (nemenovaného žánru), nie tu...
„...Cmuk....mhmm.....mľask...“
Doktor a sestrička.
Vášnivo sa bozkávajúci.
A opretí o dvere.
„Čo je toto za nemocnicu...?“ spýtal som sa cez tlmený výbuch smiechu s vysoko nadvihnutým obočím.
Michelle ma zľahla drgla lakťom, ale tiež vybuchla. „Ja... ja som v šoku!“
„Spoznávaš ich?“ šeptol som úsmevne.
„Nie... Nemyslím, že sú z nášho oddelenia. Teda dúfam, že nie!“ ohromene odšepkala naspäť.
Zamilovaný párik sa zrazu prudko posunul smerom k skrini, za ktorou sme stáli. Zvalili sa na ňu , pričom sa od seba ani na sekundu neodlepili a takmer ju celú prevrátili dozadu, na nás.
Radšej sme od nej uhli ku stene oproti.
„.....Achhh.....Mm.....cmuk...“
Naraz na zem vedľa nás dopadol biely doktorský plášť. Musel som si na ústach natesno držať ruku, pretože sa mi od smiechu začalo čkať. Všimol som si, že Michelle bola na tom rovnako ako ja. V ústach držala golier svojho sestričkovského habitu. To ma rozosmialo ešte viac.
„Čo budeme robiť? Keď nás tu objavia, budú si o nás myslieť to isté, čo my o nich, alebo v horšom prípade - že ich sledujeme,“ odvážil som sa zašepkať najtichšie, ako som vedel.
„To je fakt! Mali by sme sa vypariť,“ zhodnotila Michelle situáciu a v rýchlosti preskúmala každé zákutie okolo nás hľadajúc vhodnú únikovú cestu. „Ale nemáme šancu ujsť tak, aby si nás nevšimli.“
Zacítili sme, že váha zo skrine sa uvoľnila, ako na povel sa dvojica zase premiestnila.
Michelle sa odhodlala trošku nazrieť z rohu skrine. „Ó, nie, prosím. Toto nie...!!“
Zvedavosť ma premohla, tak som kúsok svojej kučeravej hlavy vystrčil do priestoru.
Párik sa ´pretancoval´ až k jednej zo starých postelí na kolieskach a skončil na nej. Ale pokračovali ďalej, začali zo seba zúrivo strhávať oblečenie.
„...Ty môj medvedík...cmuk, cmukk...“ doliehali k nám ich hlasy.
Od potlačovaného smiechu ma už bolelo brucho.
„Oh, tfuj!“ otrčila jazyk Michelle. „Michael, poďme!“ zavelila v okamihu a kývla hlavou smerom k dverám.
„Ale ako chceš prejsť okolo?“ obrátil som sa k nej s úsmevom.
Zadumane našpúlila pery a potom precitla, v jej očiach som zazrel malý šibalský plamienok.
„Mám nápad! Ale teraz už PSST!“ rukou mi naznačila, aby som ju nasledoval a skrčila sa na zem na všetky štyri.
Obočie mi pobavene vyletelo do výšky, no nezaváhal som ani sekundu, páčilo sa mi to, tak som na podlahu klesol k nej. Šklbalo mi kútikom úst, nečakal som, že v Michelle sa ukrýva aj kus poblázneného dieťaťa (rovnako ako u mňa), príjemne ma to prekvapilo. Tiež sa smiala, ale snažila sa to prekryť dlaňou, čo bola ale zásadná chyba. Keďže jej ruka sa predtým dotýkala zaprášenej zemi, zostali jej okolo úst chumáčiky prachu a špiny. Zahryzol som si do spodnej pery, aby som nahlas nevyprskol. Michelle okamžite zaregistrovala moju reakciu a vrhla na mňa nechápavý pohľad.
„Čo je?“ šepky sa ma spýtala s neistým úsmevom.
„Máš pekné fúziky,“ uškrnul som sa a automaticky som zodvihol ruku, aby som je pomohol zbaviť sa chuchvalcov prachu. Keď som sa jej prstom dotkol hebkého líca, naraz znervóznela a posunula sa o kúsok dozadu. „Ďakujem, ale spravím to aj sama.“ Rukávom si naslepo zotrela čiastočky prachu z úst.
Zrozpačitel som a ruku rýchlo odsunul. „Prepáč,“ potichu som odvetil. „Nechcel som ťa uraziť.“
„Neurazil si ma...“ odvetila ešte stále s rukávom na tvári. „Len ja... ach, nechajme to tak... Veď sa nič nestalo. Všetko v poriadku?“ pokúsila sa o úsmev.
Zvedavosť vo mne vrela, ale nechcel som nasilu nič vyzvedať. Bála sa môjho dotyku? Alebo sa jej priečila moja choroba? Nerozumel som presnému dôvodu, ale teraz som to musel hodiť za hlavu.
„Aaah...........cmuk....cmuk.....“
„Všetko v poriadku,“ opätoval som jej jemný úsmev. „Myslím, že by sme sa mali čo najskôr vzdialiť,“ navrhol som so silným premáhaním sa.
„To bude najrozumnejšie,“ potvrdila moje slová a kývla rukou. „Straťme sa stadeto.“
Štvornožky sme nenápadne preliezli okolo inkriminovaného miesta (vŕzgajúcej) postele na kolieskach smerom k východu zo skladu. Keď som pomaly liezol okolo zadného kolieska postele, niečo mi pristálo na chrbte. Opatrne som po tom siahol a dal to dole.
Ženská podprsenka...!!
Okamžite som sa celý zapýril, odhodil tú vec na zem a liezol ďalej za Michelle.
„Ahmm.....zlatinko....ľúbim ťa...“ začul som už za sebou vysoký ženský hlas.
Nakoniec sme sa konečne doplazili až k dverám, kde už nebezpečenstvo odhalenia nehrozilo, takže sme sa pokojne narovnali, Michelle opatrne potiahla kľučku dverí a nakukla von.
„Vzduch čistý!“ zašepkala a nečujne dvere pootvorila, aby sme mohli potichu vyjsť na chodbu.
Potom ich obozretne zase zavrela a obaja sme naraz prepadli hurónskemu smiechu z plného hrdla. Zohol som sa, aby som si oprášil zašpinené kolená a Michelle spravila to isté.
„Tak takéto niečo som zažil prvý raz!“ zvýskol som cez slzy smiechu, ktoré sa mi tlačili do očí.
V tej chvíli ma premkol čudný pocit. Nadvihol som hlavu od kolien pred seba. Zbadal som iba špičky topánok, ale tých párov bolo najmenej desať.
„Vidíte, čo som vám vravel?? Ja som vedel, že vošli tam!“ víťazne zreval jeden z novinárov pred nami.
Stuhol som. Michelle stála niekde za mnou, takže som netušil, ako je na tom ona.
„Prosím, prestaňte. Nechajte ma žiť...“ obrátil som sa na nich takmer prosebne, ale nebrali to na vedomie.
CVAK. CVAK. Na sekundu ma oslepili dobre známe záblesky.
Vždy ma fascinovalo, že čím viac som sa snažil dištancovať od bulváru a novinárov, tým viac som ich zaujímal.
Ruky som si zdvihol pred tvár práve vo chvíli, keď sa na mňa spustila nová vlna bleskov.
„Pááni, toto je terno! Už mám pred očami tie parádne titulky!!“ zreval jeden mladý novinár ukazujúc na svoj obrovský POLAROID.
„Z tých titulkov asi nič nebude, chlapče!“ skríkol hrubý hlas za jeho chrbtom.
Bol to Bill Bray s dvojicou mojich bodyguardov.
Okamžite mu vytrhol fotoaparát z rúk, vybral z neho film a až potom mu ho vrátil. „Ďakujem, účet za film pokojne pošlite na moje meno.“ Kývol dvom ochrankárom, ktorí na jeho povel hladko vyprevadili skupinku novinárov von. Vtedy sa po mojom boku objavila aj Michelle, vyzerala celkom pokojne, aj keď sa zhlboka vydychovala.
Billy na mňa sprisahanecky mrkol a pobral sa im na pomoc.
Ešte som mu stačil zakričať: „Boh ti žehnaj!“ a potom sa mi stratili z očí.
MICHELLE
„Mamň ta raď,“ zabľabotal sotva 4-ročný chlapček a drobnými rúčkami objal Michaela okolo kolien. Michael si k nemu kľakol a venoval mu hravý úsmev.
„Ahoj, drobček. Ako sa voláš?“ nežne ho pohladil po jemných blond vláskoch a čakal na odpoveď.
„Michaeľ...“ maznavo vyslovil ten chlapček. „Jačson.“
Michael sa okamžite zvesela rozosmial a ja som prvýkrát dostala šancu vidieť jeho široký úsmev odhaľujúci bielunké zuby. Jeho úsmev automaticky vyčaril úsmev aj mne, čo bolo pri Michaelovi nepísaným pravidlom – pre každého. Tomu nákazlivému smiechu sa proste odolať nedalo.
Kľakla som si vedľa neho na kolená a úsmevne ho informovala: „Naozaj sa volá Michael. Ale nie Jackson, samozrejme. To už by bola fakt veľká náhoda.“
Michael naklonil hlavu smerom na mňa a oči sa mu rozžiarili. Doslova a dopísmena ako dve hviezdičky. Také niečo som ešte nemala možnosť vidieť u žiadneho iného človeka a už vôbec nie u dospelého muža.
Zvláštne čaro naraz vyprchalo.
Michael uhol pohľadom k malému chlapcovi, ktorý si vynútil jeho pozornosť tým, že mu do ucha hlasno zvýskol: „Bííídíííít!!!!!“
Michael sa tak vyľakal, že stratil rovnováhu a skoro by sa prevážil dozadu, ale stihol sa včas rukami podoprieť o klzkú zem. Napriek tomu mu úsmev z tváre nezmizol.
„Tyyy šibal!“ veselo mu brnkol po drobnom nošteku. „A vedel by si mi aj niečo zaspievať?“
Chlapček sa poškriabal po obväze na tvári a potom bez problémov spustil: „Bidííííít, bidííííííít! Bidíííít, bidíííííííít! Džas bidít!“
Obaja sme vybuchli do úprimného smiechu a keď k svojmu sólu pridal aj podarenú tanečnú kreáciu, už sa neudržal na uzde nikto z prítomných.
„No, Mikie, ty vieš ale krásne spievať!“ prihovoril sa mu Michael a rukami sa nenápadne načiahol za svoj chrbát. „Zaslúžiš si odmenu za svoj výkon.“
Ruky vystrel pred seba a v každej držal jednu obrovskú krabicu s hračkou.
„Nech sa páči,“ opatrne ich postavil pred neho (uškrnula som sa nad tou komickou scénou - obe škatule ho svojimi rozmermi prevýšili). Malému Mikiemu sa oči rozsvietili navlas rovnako ako pred chvíľkou Michaelovi.
„A ako zvláštna prémia – plyšový dinosaurus od Randyho Jacksona,“ zahlásil úsmevne Michael a podal mu ďalšiu hračku.
„A daš mi aj ťvoj poťpis?“ lámavo sa chlapček spýtal odrazu.
„Michael...!! Čo sa povie za tie krásne darčeky...???“ karhavo ho napomenula žena sediaca na posteli pred nami, jeho matka.
Okrem nej boli v izbe ešte ďalšie zvedavé sestričky (Nicol však medzi nimi nebola, čo mi nešlo do hlavy), Michaelova ochranka nosiaca hračky, dvaja doktori, pár mamičiek z iných izieb a dokonca aj mladý údržbár Nicholas v špinavých modrých montérkach (pochádza z Francúzska a je to taký typický krásavec, avšak normálny muž – vzácna výnimka).Ktosi z nich si každý Michaelov pohyb zaznamenával na kameru, mňa to trochu znervózňovalo, ale on to nebral na vedomie. Na také veci musel byť už zvyknutý...
„Plosím...“ nevinne zažmurkal ten drobec, načo sme sa opäť rozosmiali.
Bože, pri Michaelovi Jacksonovi sa človek tak nasmeje, až ho bránica bolí...
„Nehovorí sa prosím, ale ďakujem,“ vysvetlila som malému Mikiemu, no on iba tvrdohlavo pokrútil hlavou.
„Nevadí, to sa naučíš,“ pridal sa Michael chlácholivo a z vrecka na saku vybral čiernu fixku a fotografiu. „A jasné, že ti dám aj toto...“ rýchlym ťahom podpísal svoju podobizeň s prianím skorého uzdravenia a podal ju chlapcovi, ktorý ju od radosti objal a potom zasypal božtekmi (ešte nikdy som nevidela, aby deti na nejakú hviezdu reagovali takto vrúcne, a tiež aby sa nejaký muž správal k deťom s takou úctou a láskou).
Michael zo seba vydal tichý chichot a potom toho drobca pobozkal na vrch hlavičky.
„Tak sa maj krásne, Mikie. Niekedy ťa prídem ešte pozrieť,“ jemne ho chytil za líčko a postavil sa.
Tiež som ho nasledovala, Michael ešte slušne odzdravil jeho matku, poďakoval sa a potom sme pomaly vyšli na chodbu nasledovaní jeho ochrankou.
Po zaklopaní sme vošli do vedľajšej, poslednej izby tohto oddelenia, ktorej pacientov som dôverne poznala. Zastavili sme sa pri posteli, na ktorej sedeli dve malé dievčatká – batoľatá v rovnakých ružových šatočkách. Postavila som sa ešte bližšie k nadšenému Michaelovi a poznamenala: „Sú to dvojičky. Ešte nevedia rozprávať, majú necelý rok,“ odvetila som a ukázala na dievčatko neisto sediace napravo. „Toto je Sandra... A toto Sandie,“ pošteklila som po brušku druhé navlas rovnaké batoľa, ktoré sa vzápätí rozchichotalo.
Michaelove ústa sa roztiahli do úsmevu (áno, zase) a očami prekvapene zaklipkal z jednej na druhú hľadajúc akýkoľvek rozdiel medzi nimi. Hneď nato sa spýtal: "Ale... ako ich vieš rozoznať?"
Už som mu to chcela vyzradiť, ale zastavila som sa, nebolo to vôbec potrebné.
„Aha!!! Už asi viem...!“ ozval sa s radosťou malého dieťaťa.
„No schválne! Skús,“ povzbudila som ho s úsmevom a založila si ruku vbok.
„Je to podľa toho znamienka na krku?“ spýtalo sa mi zadíval do očí netrpezlivo očakávajúc odpoveď. „Sandra ho má, no a Sandie nie...“
„Ako si to uhádol??“ ohromene zo mňa vypadlo. „Doteraz sa ich rozlíšiť podarilo iba ich vlastným rodičom a mne... Nikto iní si nič nevšimol. Si veľmi všímavý, Michael. Naozaj dobrý...“ uznanlivo som ho pochválila a pozornejšie si ho premerala. Keď zdvihol hlavu a videl, že naňho ukradomky pozerám, venoval mi jeden zo svojich nesmelých úsmevov...
„Michael! Je čas ísť, sú dve hodiny poobede. Za chvíľu musíš byť v štúdiu,“ upozornil Michaela vedúci ochranky s rukou na jeho ramene.
„Och, iste. Ďakujem za pripomenutie, Billy,“ potľapkal ho Michael po pleci. Potom sa obrátil ku mne s otázkou. „Odprevadila by si nás, prosím?“
„Áno, veď na to som tu,“ odpovedala som mu.
Spoločne sme vyšli na chodbu v sprievode jeho bodyguardov, predtým sme sa samozrejme so všetkými rozlúčili, a teraz sme postávali pred východom z kliniky.
Stála som oproti Michaelovi a ochrankárovi Billovi. Po chvíli Michael slabo zakašľal a vrhol naňho kradmý pohľad. Bill sa okamžite vzdialil.
„Tak teda...“ začal Michael.
„Tak teda...“ zopakovala som po ňom.
Rozosmial sa a váhavo pokračoval.
„Tak ja musím ísť...už,“ dostal zo seba.
„Hej, hej... povinnosti volajú,“ chápavo som vyslovila.
„Tešilo ma, že som vás znova spoznal,“ podal mi na rozlúčku dlaň, ktorú som ochotne prijala.
„Nápodobne, už štvrtýkrát podanie ruky,“ zaškerila som sa. Michael sa tiež pridal so svojím pravým Hollywoodskym úsmevom.
Ešte stále sme si triasli rukami, už to bolo dosť komické.
Potom moju ruku jemne pustil, venoval mi krátky pohľad a pobral sa s ostatnými cez východ von.
Až keď som ich stratila z dohľadu, som si uvedomila, že mi niečo nechal v ruke.
Podrobnejšie som tú vec preskúmala.
Držala som maličkú čisto vypranú vreckovku.
Ach, moja ružová vreckovka.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
