Druhá časť
27. 10. 2012
MICHELLE
"Phffuu, konečne... Posledná," spokojne som odfúkla a položila veľkú škatuľu prelepenú lepiacou páskou na podlahu pred dverami. Pozrela som na pravú ruku, kde som mala hodinky a podvedome som zoširoka zívla.
Iba osem hodín ráno. Ale presne načas.
Náhle som si spomenula na postaršieho muža v uniforme, ktorý ma sprevádzal a obrátila som sa k nemu.
„Vďaka za pomoc. Nemuseli ste, zvládla by som to aj sama...“ zdvorilo som sa usmiala, z vrecka džínsov som vylovila pokrčenú bankovku a podala mu ju.
„Rád pomôžem pekným slečnám. Tak teda dovidenia. A šťastné bývanie v novom!“ žmurkol na mňa s úškrnom a pobral sa späť do svojho taxíka.
Presne tak. V novom. Od dnes začína môj nový, celkom samostatný život.
Keď si predstavím, že ešte včera som oficiálne bývala pod jednou strechou spolu s rodičmi a malou sestričkou vo vidieckom dome až niekoľko míľ od Los Angeles...
Presnejšie v mieste zvanom Rosemead.
Mám to tam veľmi rada. Je to taká typická malá vidiecka oblasť, kde každý dom obrastá machom a brečtanom, z každého okna visí závoj pestrofarebných kvietkov a ľudí tam nie je veľa, takže každý pozná každého. Z jednej strany Vás obklopujú číre zelené lesy, ktoré postupne prechádzajú do ohromujúcich strmých vysočín a presne oproti, z druhej strany, vyviera z prírodnej skaly malý vodopád vlievajúci sa do priezračného jazera.
V letnej sezóne sa tu počas dňa neustále premávajú malé člnky s výletníkmi, v plytčine sa kúpu radostne výskajúce deti alebo si od vodopádu púšťajú papierové lodičky a tí odvážnejší sa pretekajú v oboplávaní celého jazera. A na to všetko pozorne dozerajú rodičia a občas aj dobrovoľný plavčík spomedzi domácich. V skratke zhrnuté, vládne tu príjemná domáca atmosféra.
Občas sme sem zvykli zájsť všetci, ja a rodičia spolu so sestričkou Lissy a psom Benom. So železnou pravidelnosťou som sa sem chodievala prejsť aj sama. Ale to iba v čase, keď slnko zapadalo za horizont. Vtedy som si sadla do trávy na okraji jazera a premýšľajúc sledovala posledné lúče slnka dopadajúce na hladinu vody.
Takmer ako z rozprávky.
Nebyť jednej chybičky. Alebo možno dvoch.
Do práce v centre L. A. som doteraz cestovala viac ako dve hodiny metrom, čo nebola iba nesmierne vyčerpávajúca, ale aj finančne dosť náročná záležitosť.
Mimoto väčšina mojich priateľov býva v hlavných častiach Los Angeles, ďaleko odo mňa, takže som sa s nimi často nestýkala. Po pracovnej dobe som totiž ihneď utekala na stanicu metra, aby som sa domov dostala ešte pred siedmou večer.
Preto som sa po krátkom váhaní rozhodla nájsť si nejaké vlastné bývanie bližšie pri centre. Dlhý čas som strávila prehrabávaním sa v novinách s realitami dúfajúc, že natrafím na nejakú výhodnú ponuku.
A potom ku mne jedna ponuka priletela sama.
Svuíííííkkkkkkkk....
Dvere, pred ktorými som stála, sa s vrzgotom rozleteli.
„Vítam ťa u nás, kamoška!“ dostal sa mi do uší natešený známy hlas. Zdvihla som pohľad od hromady škatúľ a pozrela som na osobu v domácom úbore opretú o rám dverí.
„Becky!!! Ah, ako rada ťa vidím..!“ vykríkla som a s otvorenou náručou som skočila k nej. Tuho sme sa objali a z ničoho nič sme sa naraz rozosmiali.
Áno, Becky. Becky Westwood. Moja dlhoročná najlepšia priateľka a bývalá spolužiačka zo základnej školy.
Len vďaka nej som teraz stála v štvorizbovom byte s výhľadom na Beverly Hills.
To ona mi dala sakramentsky dobrú ponuku, ktorá sa proste nedala odmietnuť.
Becky je úspešná advokátka v oblasti obchodného práva, takže tento byt bol pre ňu maličkosť. Odjakživa bola strašne spoločenský typ, ktorý neznáša samotu. Preto aby nebola v tomto luxuse sama, prizvala si ma sem bývať ihneď, ako sa dopočula, že hľadám podnájom v centre.
Keď som sa s ňou neskôr dohadovala o termíne svojho príjazdu, Becky ma okamžite upozornila, že žiadne nájomné odo mňa nechce ani vidieť. Nakoniec to dopadlo teda tak, že budem platiť aspoň polovicu mesačných nákladov na byt.
„Hurá, konečne nejaká normálna nenafúkaná baba a ešte k tomu aj zdravotná sestra!“ odstúpila a premerala si ma lišiackym pohľadom. „Čo viac si priať? Keby ma doma náhodou trafil šľak, tak viem, že budem v bezpečí...!“ zajasala veselo a obe sme znova prepadli smiechu. Typická Beckynsel. Už odkedy som začala študovať na strednej zdravotníckej škole, si zo mňa robí naoko srandu. V skutočnosti má však k môjmu povolaniu obrovský rešpekt. Ja však viem presne, prečo som sa tak rozhodla. Je to už veľmi dávno, keď som raz v správach videla reportáž vysielanú priamo z nemocnice. A keď moderátorka zahlásila, že v súčasnosti je v zdravotníctve stále väčší nedostatok pracujúcich ľudí, v tom momente som vedela čím chcem byť.
„...Dnes som si kvôli tvojmu príchodu vyžobrala v práci voľno,“ pokračovala, len čo znova mohla hovoriť. „Tak poď dnu, nebudeme stáť celé ráno na chodbe. Nechcem si pokaziť náladu stretnutím so starým Merlinom...“ povedala stíšeným hlasom a očami preletela po celom poschodí, potom sa otočila opäť ku mne. „Počkaj, pomôžem ti s niečím...“ zobrala zvyšok škatúľ na ruky a spolu sme prešli do bytu.
„Kto je ten "starý Merlin"...?“ zvedavo som na ňu vychrlila prvú otázku, ktorá mi vŕtala v hlave.
„Áále, jeden otravný starý dôchodca, ktorý tu robí domovníka. Vlastne... on sa v skutočnosti volá Melvin, ale ja mu hovorím Merlin...“
Musela som si nenápadne odkašlať v snahe zabrániť smiechu, lebo Becky hovorila tak zapálene a ja som ju nechcela prerušovať.
„Celé dni nemá nič iné na práci, iba robiť susedom zo života peklo. A ako naschvál býva rovno pod nami. Mne pravidelne nadáva za moje neskoré večerné príchody z práce. Akoby som za to mohla, chren jeden starý...“ ohrnula pery.
„No ale aspoň tu máte stále rušno,“ zhodnotila som optimisticky. „A len tak čisto zo zvedavosti, ako vlastne vyzerá? Aby som vedela pred kým mám utekať.“ potlačila som možný výbuch smiechu.
„Spoznáš ho podľa jeho charakteristickej kockovanej košele a šľapkami s ponožkami,“ pobavene jej šklblo kútikom úst, ale hneď nato znova zvážnela, ako pravá právnička. „Tak dosť bolo srandy! Teraz chvíľka dôležitých informácií. Tvoja izba je...tam,“ ukázala na dvere pred nami. „Hneď oproti kúpeľni a mojej izby. Takže ak by ťa večer strašili nočné mory alebo duchovia, vieš, kde ma nájdeš...“ podpichla ma, načo si vyslúžila šťuchanec do rebier.
„No a tam je zase obývačka...kuchyňa s jedálňou...záchod...a hosťovský apartmán,“ vymenúvala Becky zaradom, názorne ukazujúc prstom na každé z dverí. „Ten najčastejšie využíva môj dobrý kamarát Patrick, keď sa zdržuje v L. A...“
„Takže dobrý kamarát..??“ podozrievavo som na ňu mrkla.
Becky sa na moju narážku iba ironicky zasmiala.
„Keby si ho videla, je to fakt playboy. Ale bohužiaľ, iba kamarát. Patrick je totižto b... echm, proste... nie je na ženy.“
No super. Už teraz cítim v kostiach, že tu mi ani zďaleka nebude hroziť nuda.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
