Choď na obsah Choď na menu
 

Dvadsiatadrhá časť

2. 11. 2012

 Takto ubiehali ďalšie dva dni, boli to už štyri dni, čo som o ňom nemala žiadnu zmienku, bez akýchkoľvek informácií o tom, kde sa zdržuje, čo robí a prečo sa mi za ten čas ani raz neozval. Končil sa pracovný týždeň, bol piatok, a namiesto toho, aby som si vydýchla, som neprestajne myslela iba na neho. Svoju mozgovú kapacitu som nedokázala použiť na nič iné, takmer som nejedla a chodila som po byte ako duch.

Čím väčšia časová priepasť nás rozdeľovala, tým hlbšie sa mi vrýval do srdca.

No tým väčší strach ma opantával.

A neuveriteľne to bolelo.

Cez to všetko som si zachovávala svoju hrdosť a okrem každodenných (neúspešných) telefonátov som sa nepokúšala po ňom intenzívnejšie pátrať. Aspoň zatiaľ nie. Stále som dúfala, že je v poriadku a že si to len namýšľam.

Becky sa ma snažila dostať von, aby som prišla na iné myšlienky, ale so mnou to nepohlo. Napokon so mnou zostala doma i ona, ako povedala, v záujme nášho priateľstva. Celú noc sa mi venovala, rozoberali sme môj problém z každého uhla, zajedali to sladkosťami (ak to takto bude pokračovať, za chvíľu neprejdem cez dvere) a sledovali horory (romantiku by som predychávala len ťažko). Na viac si už nepamätám, asi som zaspala.

Na druhý deň doobeda ma Becky predsa len prehovorila a vytiahla na nákupy do vzdialenej obchodnej štvrti.

„Mám pre teba prekvapenie,“ záhadne na mňa žmurkla, keď sme sa niesli po ulici Third Street Promenade s taškami z rôznych butikov. Pravdupovediac, ja som si niesla iba jednu, zato Becky bola ovešaná hádam šiestimi prepchatými igelitkami. "Poď." zavelila, schmatla ma za ruku a odtiahla do dverí obchodného domu. Chvíľu sme blúdili po nekonečných chodbách najluxusnejšieho obchodného centra v L. A. a potom sme prešli do oddelenia elektrotechniky. „Počkaj ma tu, hneď som späť,“ poprosila ma a s tajomným úsmevom sa stratila v dave nakupujúcich.

„Dobre,“ súhlasila som a zastrčila si ruky do vreciek.

Vážne si myslí, že neviem o čo ide? Mala namierené do hudobného oddelenia, takže mi logicky napadá iba jedna vec, ktorá ma predstavovať zmieňované prekvapenie.

Ale okey. Tak sa tu aspoň poobzerám, keď inak nedá. Hm, čo to tu máme?

Rozhliadla som sa po regáloch plných elektroniky od výmyslu sveta. Niektoré technické novinky boli pre mňa záhadou, som si istá, že v Rosemeade by nemali ani potuchy, ako tieto vecičky fungujú.

Prešla som o kúsok ďalej, predo mnou sa objavili stovky najnovších televízorov. Na každom sa rad za radom premietali tie isté zábery. Zamyslene som sa prechádzala medzi nimi, no naraz som sa mykla.

Na obrazovkách sa spustila hlasná zvučka začínajúceho spravodajstva a potom nasledovali zábery leteckého pohľadu na California Memorial Hospital. Dolné lišty obrazoviek sa sfarbili načerveno a na každej sa zjavil nápis BREAKING NEWS!

Moderátorka začala dianie komentovať, zatiaľ čo helikoptéra krúžila okolo budovy nemocnice a svojím hukotom prehlušovala jej slová.

Prinášame vám najnovšie správy! Podľa aktuálnych informácií sa spevák Michael Jackson vracia domov z nedávnej hospitalizácie po tom, čo utrpel vzácnu pľúcnu príhodu...“

Srdce mi prudko stislo a prepadlo sa až do tenisiek.

Nie, nie! To nie!

Údajne spevákovi zlyhala tepna v pľúcach, čo malo za následok prerušenie dýchania. Našťastie Jackson zachoval duchaprítomnosť a s pomocou brata sa urýchlene dostal do nemocniceDoteraz nikto ani len netušil čo sa so spevákom udialo, ale vďaka našim reportérom vám tieto správy prinášame ako prví!

V šoku sa mi podlomili kolená a chrbtom som udrela do regálu za mnou, až sa na ňom všetka vystavená elektronika nebezpečne zatriasla. Očami som preskakovala z jednej obrazovky na druhú, pretože som neverila tomu, čo vidím a počujem.

Panebože! Tak preto sa neozval!

Ja... som hlupaňa!

Bezprostredne nato sa záber premietol na čiernu limuzínu vychádzajúcu zo zadného vchodu nemocnice, kamera sa priblížila až tesne do okien zahalených čiernymi závesmi.

Tými istými závesmi, za ktorými som veľakrát sedela i ja.

O pár minút sa vrátila Becky s prekvapením. Darčekový balíček jej okamžite vypadol z rúk, ako náhle zbadala výraz mojej tváre.

  

 

 

 

  

 

MICHAEL

 

 

„...a určite si si istý tým, čo robíš? Nemal si tam radšej ešte zostať?“ kládol mi otázky Bill z predného sedadla, kým ja som neprítomne rozmýšľal koľko práce, povinností a úloh som premárnil a koľko dôležitých vecí musím dohnať.

„Naozaj ti mám na to odpovedať? Moju odpoveď určite poznáš,“ pokojne som odvetil a ďalej sa venoval pohľadu z okna na mokré ulice a neďaleké blesky ožarujúce zamračenú oblohu nad zelenou krajinou. „Ešte stále nás sledujú?“

„Áno, sú nad nami. O chvíľu sme na mieste, prestúpime do Forda,“ s ľadovým pokojom ma informoval.

Väčšinou sme to takto robili. Dopredu som mal pripravených viacero áut a v prípade potreby, alebo ak som si neželal byť prenasledovaný novinármi, sme v garáži niektorej budovy jednoducho nasadli do iného auta a tak sme oklamali neželaných paparazzov.

Dnes som túto možnosť neváhal využiť. Mal som za sebou päť dní strávených na nemocničnom lôžku, sem-tam ma ešte trápila bolesť na hrudi alebo ťažkosti s dýchaním, a tak posledné o čo som mal záujem boli klebety a záujem médií.

O niečo neskôr sme už vchádzali v inom, staršom aute značky Ford priamou cestou do Encina. Samozrejme, ako som predpokladal, novinári zostali krúžiť okolo garáže, v ktorej som sa mal nachádzať spolu s čiernou limuzínou, a ani len netušili, že som už takmer doma. Miloval som takéto hry.

Zabočili sme na Hayvenhurst Boulvard, spoznal som charakteristické haciendy na našej ulici, vrátane sídla rodiny Presley susediaceho s našim domom.

„Michael... myslím, že na teba niekto čaká.“ Usmial sa Bill popod fúzy.

Nahol som sa dopredu medzi sedadlá, aby som dovidel na cestu pred našou bránou.

„Zastavte!“ prikázal som šoférovi a nespúšťal oči z premoknutého dievčaťa stojaceho asi desať metrov pred našim autom.

Odrazu akoby som sa prebral z omráčenia, schmatol som kľučku a ozlomkrky vyskočil z auta von. „Môžete ísť dnu.“ Adresoval som svojej ochranke v aute a zostal som pred hlavnou bránou sám. Spolu s ňou.

Silne pršalo, kvapky dažďa mi stekali po kučierkach a dopadali na moju pásikavú košeľu, ale vôbec som to nevnímal. Nemohol som od nej odtrhnúť oči.

„Michelle?“ potichu mi vyletelo z úst, aj keď som vedel, že je to ona.

Nevravela nič. Asi na sekundu zaváhala a vzápätí sa rozbehla ku mne. Pár centimetrov predo mnou zastala, pozrela mi do očí a oboma rukami ma pohladila po lícach.

„Ach, Michael! Vďakabohu! Si v poriadku??“ V očiach sa jej zračila najväčšia obava.

„Nič mi nie je, naozaj.“ Vyhŕkol som spomalene a zrakom som prechádzal z jedného jej oka do druhého. Nevedel som sa nabažiť toho, že ju vidím.

Vrhla sa mi do náručia a vrúcne ma objala.

„Au!“ zjojkol som, keď som zacítil prílišný tlak na moju hruď.

„Prepáč, prepáč!“ preľaknuto sa mykla, ale nedovolil som jej, aby sa odtiahla. Rukami som zľahka objal jej plecia a vzadu za jej chrbtom spojil prsty.

„Je mi veľmi ľúto, že som sa nemohol ozvať. Nedovolili mi robiť vôbec nič a nechcel som, aby si...“

Položila mi prst na ústa. „Michael, nevrav nič.“

Na jej hlase bolo čosi, čo ma túžobne rozochvelo.

Pohľadom sa mi zarývala do zreničiek, prerývane dýchala, pričom sa jej mokré pramienky vlasov lepili na tvár, špirála sa jej jemne roztiekla pod oči a sveter mala do nitky premočený.

Aj tak bola krásna.

„Ja ti musím niečo povedať.“ Zahryzla si do spodnej pery.

Vzal som jej ruku do svojej a priložil si ju na hruď. „Musíš mi povedať niečo... takéto?“ Nesmelo som zašepkal.

Musela to počuť, cítiť. Tlkot môjho srdca dosahoval závratné výšiny spôsobené jej prítomnosťou, pohľadom i dotykom. Mal som pocit, že to hádam ani nepredýcham a srdce mi vyletí z hrude.

Ale konečne sa mi uľavilo - vyšiel som so svojimi pocitmi von. Prekonal som sám seba a svoju ostýchavosť. Už bolo iba na Michelle, ako to prijme.

A prijala to tým najneočakávanejším spôsobom.

Pobozkala ma na líce.

To však nebol koniec.

Maličkými bozkami sa pomaly presúvala k mojim perám, až ich napokon našla.

Nadvihol som obočie, no nebránil som sa.

Tentoraz nás už neprerušil nikto a nič. Naozaj sa to medzi nami stalo.

Prebral som iniciatívu a nežne svojimi perami prešiel po tých jej. Vychutnával som si každý letmý dotyk našich pier ako keby to bol iba neskutočný sen.

Michelle slastne vzdychla a pritiahla si ma bližšie, očividne sa jej to páčilo a to ma posmelilo ešte viac, hoci som sa musel červenať ako nikdy v živote.

Ponad našimi hlavami znenazdajky preletela holubica, iba sme sa pousmiali, ja som sklopil zrak a v tom momente mi Michelle znovu vtisla mäkký bozk.

Naše ústa sa spolu začali hrať, ucítil som jej prsty na svojom krku a teplý dych, ktorým mi ohrievala tvár. Automaticky som zatvoril oči.

A... BUM!

Naše pery sa spojili v jemnom bozku.

Telom sa mi prehnal nepoznaný pocit pôžitku. Všetko, čo som za ten čas dusil vo svojom vnútri, teraz vyplávalo na povrch a už to viac nešlo vrátiť späť. Do každej časti môjho tela sa nahrnul nevýslovný pocit radosti z opätovaného citu. Bolo to neskutočné. Stále som tomu neveril. Neveril som, že práve ja môžem mať také šťastie...

Odhrnul som jej z čela mokrý prameň a neprestával sa zaoberať našim vzájomným zbližovaním. Jemný bozk prerastal do čoraz vášnivejšieho, nespoznával som sám seba.

Oficiálne sme porušili a prekročili hranicu priateľstva a mne sa v tom momente po prvýkrát hlavou nepreháňali myšlienky na moju lásku - hudbu. Vyzeralo to tak, že jej prvotné miesto zabral niekto iný...

Kedysi som niekde čítal, že láska je najkrajším a zároveň najnevyspytateľnejším darom od Boha.

Z hĺbky duše s tým súhlasím.         

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.