Dvadsiataôsma časť
4. 11. 2012
MICHELLE
Niečo mi tu nehrá.
S prázdnym pohľadom sa len tak-tak vyhnem prázdnej stene skôr ako do nej čelne narazím. Snáď po tridsiaty krát si zadumane razím cestu pozdĺž okna, pohovky, kresla a veľkého exotického akvária a tridsiaty krát sa vraciam na druhý koniec. Odkedy som prišla domov nič iné nerobím. O chvíľu tu po mne ostanú v koberci vyryté koľaje.
„Mohla by si prestať?“ Unavene ma poprosí Becky sledujúc dráhu mojej chôdze s vyloženými nohami na stole. „Nechápem čo ťa zase žerie.“
Pochytí ma starý príval zlosti. Ako môže byť taká pokojná? Napäto vydýchnem.
„Ty si nevidela ten úsmev!“ Vyhŕknem dôrazne urobiac sprievodné gesto a vydám sa na ďalší okružný výlet po obývacej izbe. „Rozumieš čo ti tu celý čas vravím? Ona po ňom ide!“
„Musíš z toho hneď robiť drámu? No tak sa usmiala, a čo?“
„To, že je polnoc a vôbec sa neozval. Možno je ešte stále tam... S ňou.“
„A s malým chorým chlapcom.“ Opravila ma obrátiac oči stĺpkom. „Blázniš?“
„Ale mne-“ Už-už by som jej to bola vysvetlila, ale čosi ma predbehlo. V obývačke totiž zacvrlikal toľko očakávaný zvuk.
Telefón!
„No vidíš, už je to tu!“ Zgustla si na mne s veľavravným pohľadom. Tušila som aká nasledujúca veta jej vyletí z úst.
„Nevravela som to?“
Správne, nesklamala ma.
Ani som sa nenamáhala jej odpovedať, zaradila som spiatočku a s elánom zdvihla slúchadlo.
„Ahoj!“
V pozadí to na pár sekúnd zapraskalo, ozvali sa nejasné zvuky a vtom telefón onemel. Pozrela som na slúchadlo akoby mi mohlo poskytnúť odpoveď a pomaly zložila. Rozčarovane som spustila plecia a v tichosti sa posadila na pohovku vedľa Becky.
„Kto to bol?“ Ostražito sa spýtala, keď si všimla môj zmätený výraz.
„Neviem, zložil.“ Pokrčila som plecami. „Ale Michael určite nie, asi omyl.“
„Ehm, neboj, určite je už doma a spí ako zarezaný.“ Potľapkala ma roztržito po ruke. Ocenila som, že zo seba konečne vydolovala nejakú útechu, ale mohla si odpustiť ten výber slov. Navyše, vôbec neznela presvedčivo.
„Becky, mám zlé tušenie.“ Priznala som sa, keď už som to nevládala v sebe dusiť.
„Ty žiarliš!“ Vybafla ohromene a nadskočila do vzduchu. Prekrížila som si nohy do tureckého sedu.
„Hlúposť, iba... iba...“ Odmietavo som pokrútila hlavou, ale žiadny protiargument mi neprichádzal na um. „Dobre, dobre! Tak možno trochu žiarlim.“ Vykrútila som pery do úškrnu.
„Vieš čo, najlepšie urobíš, ak si pôjdeš ľahnúť. Zbytočne sa nervuješ a k ničomu to nevedie.“ Prešla po mne ľútostivým pohľadom a zovrela ústa. Znamenalo to koniec debaty. Ale vlastne mala pravdu. Pretrela som si unavené oči a vstala. „Áno, to bude asi najlepšie. Dobrú.“
„Dobrú, a žiadny strach. Uvidíš, že zajtra sa všetko vysvetlí.“
***
Ráno som vstala, naraňajkovala sa a pripravila do práce. Po zistení, že som sa nezobudila do teplého letného dňa a tam vonku sa nezmenilo nič na decembrovom sychravom počasí som sa navliekla do krvavočerveného kabátu s vykrojeným výstrihom, obtiahnutých texasiek (doslova sa mi zarývali do zadku) a čiernych čižiem na vysokom špicatom podpätku. Všetky tie handry som si kúpila včera večer na Rodeo Drive po tom, čo som sa vrátila z Encina a v tom amoku som si ich ani nevyskúšala, skrátka som schmatla prvé vyzývavé kúsky, ktoré mi padli pod ruku. Keď tak nad tým premýšľam, bol to len náhly popud môjho ženského ega, ktoré ona zadupala do zeme. Popri nej som vyzerala ako šedá myš. Cítila som sa trápne, všetky oči viseli na nej, dokonca aj Michaelove.
Prehliadla som sa v zrkadle. Hmm. Nebolo to najhoršie, vyzerala som celkom... dobre. Vlastne, aby som bola úprimná, vyzerala som dosť nápadne.
Trochu ako Anita.
Vôbec to nebol môj štýl oblečenia, pripadala som si zvláštne a prvých pár metrov na ceste do práce som len sťažka udržala nohy pri sebe. Nič to, dievča, pre krásu sa musí aj trpieť. Opakovala som si v hlave, keď som vrtkavo prechádzala cez cestu. Odrazu sa kdesi neďaleko mňa ozvalo trúbenie. Obzrela som sa za strojcom toho hluku, bol to čierny Mercedes prechádzajúci cez cestu. Z okienka vykukla mužská hlava a niečo zakričala. Zľakla som sa a potkla o obrubník, no našťastie som sa v poslednej chvíli zachytila o semafor a tým sa zachránila od pekného trapasu. Začula som ďalšie zatrúbenie a po ňom ďalšie a ďalšie. Takmer každé auto, ktoré presvišťalo okolo hlasno zatrúbilo. Panebože!
Nechcela som vzbudzovať pozornosť okoloidúcich, tak som sa rýchlo odšuchtala preč. Predo mnou sa vynorila kaviareň Starbucks. Super, teraz potrebujem pohár teplého kapucína! Vošla som dnu, predrala sa cez zástup ľudí a postavila sa do nekonečnej rady kofeínu chtivých ľudí. Kým som čakala, mala som čas na rozmýšľanie a tak sa mi v mysli opäť vybavil včerajšok. Žalúdok sa mi nešťastne zovrel pri spomienke na Anitino obvinenie. Na ten hrôzostrašný okamih, kedy sa pohľady Jacksonovcov obracali s neistotou na mňa a s pôžitkom na ňu. Už to nikdy nechcem zažiť.
Takmer si nevšimnem, že rad predo mnou sa posunul o dva metre dopredu. Automaticky sa zaradím za postaršieho plešatého chlapa, ktorý po mne neprestajne zvrhlo pokukuje a zoširoka si zívnem. Včera som veľmi dobre nespala.
„...tak neplač, Jane, on za to nestojí.“
„Chápeš to? Čakala som ho ako taká naivná hus.“
„Chlapom nemôžeš dôverovať.“
Pohodila som nenútene hlavou k najbližšiemu stolu, pri ktorom sedeli dve mladé dievčatá a rozprávali sa akoby v celej kaviarni nebol okrem nich nikto iný. Jednej sa po porcelánovej tvári rinuli slzy zanechávajúce za sebou stopy po riasenke a druhá ju neohrabane utešovala zatiaľ čo sa prehliadala v zrkadielku.
„Ja viem, ale nikdy by som to od neho nečakala. Všetko tak krásne klapalo a potom sa len tak na scéne objavila tá krava a...“ Skryla si uplakanú tvár do dlaní.
Nečakane sa mi pred očami zahmlilo. Začala som pomaly cúvať, až kým som nenarazila do staršej ženy stojacej v rade za mnou. Môj počin zaregistroval predavač pri pulte a ustarane si ma premeral. „Stalo sa niečo? Už nechcete kávu?“
„Pardon,“ vyhŕkla som nesústredene, otočila sa a za pohľadu prítomných ľudí som vybehla na rušnú ulicu. Zdalo sa mi, že ma všetci pozorujú, ale bolo mi to ukradnuté. Hrýzol ma nepokoj. Už to viac nedokážem. Nedokážem sa tváriť, že je mi to ľahostajné. Ten vypočutý dialóg bol posledná kvapka. Musím si to vyjasniť.
Narovnala som sa, nadýchla a vykročila opačným smerom ako bola cesta do práce. Zastavila som sa až na zastávke autobusu a o desať minút som sa už viezla priamou cestou do Encina. V takmer vyľudnenom autobuse mi po ramene poklepkali dve staršie dámy, ktoré vo mne spoznali „dievča, ktoré chodí s Michaelom Jacksonom“ a začali so mnou viesť milú konverzáciu. Dokonca si vypýtali aj môj podpis, ktorý som im začudovane, no ochotne dala. Vystúpila som na začiatku Hayvenhurst Boulevarde, ďalej som šla po svojich až k slávnemu domu Jacksonovcov. Pri vstupe som musela prejsť výsluchom dvoch strážnikov, ktorí ma ohlásili domácim a až potom ma vpustili do dvora.
„Michelle, aké prekvapenie!“ Privítala ma Katherine len čo vybehla z dverí. Tuho ma objala. Hneď sa mi zlepšila nálada.
„Dobré ráno, Katherine. Prišla som za Michaelom...“
„Ale Michael nie je doma, drahá.“ Odpovedala zarazene. „Myslela som, že o tom vieš.“
„A kde je?“
„Odkedy odišiel za tým chlapcom sa ešte nevrátil.“
„Čože??“
„Pravdepodobne tam prespal. On urobí čokoľvek kvôli deťom.“
„Ehm, tak ďakujem. Ja radšej pôjdem. Dovidenia.“ Zvrtla som sa na vysokých opätkoch s pocitom, že mi zoviera pľúca a nemôžem sa nadýchnuť. Musíš mu veriť, musíš mu veriť! Ibaže v mojej mysli sa už udomácnil maličký chrobáčik neistoty a tomu sa tam náramne zapáčilo.
„Počkaj!“ Zadržala ma Katherine. „Nedala by si si čaj?“
„Ak mám byť úprimná, nemám naňho momentálne chuť.“ Sklopila som zrak.
„Nenechaj sa prehovárať, poď dnu. Porozprávame sa.“ Prívetivo sa usmiala a mňa zahrialo pri srdci. Bola naozaj kópiou svojho syna.
„Tak dobre, ďakujem.“ Vrátila som jej pousmiatie a nasledovala ju do útulnej kuchyne, kde to voňalo po škorici. Okamžite mi to pripomenulo blížiace sa Vianoce. Usadila som sa na jej pokyn za stôl. Postavila predo mňa šálku s niečím, čo čaj nepripomínalo ani zďaleka.
„Čokoláda je najlepší liek na utrápenú dušu, ochutnaj, je dobrá.“
„Prosím?“ Zdvihla som oči od šálky a nechápavo jej zahľadela do očí. „Ako...?“
„Milá moja, vychovala som deväť detí, v tomto mám dlhoročnú prax.“ Krátko sa zasmiala. „Nechceš mi niečo povedať?“ Klesla na stoličku oproti mne a zavládlo ticho prerušované iba občasným klepotom lyžičiek v našich šálkach. Nechcela som. Na druhej strane však mala na mňa priam zázračný vplyv, jej láskavé oči ma upokojovali a vzbudzovali vo mne dôveru.
„Čo by som vám mala povedať?“ Získavala som čas kým som sa rozhodovala či jej poviem viac alebo nie. Katherine moja otázka vôbec nerozhodila.
„Napríklad... niečo o Anite, Michaelovi a tebe?“ Hádala akoby jej táto kombinácia napadla len čírou náhodou a oprela si bradu o zopnuté ruky.
„Vy to viete.“ Skonštatovala som duchom neprítomne krútiac šálkou horúcej čokolády v rukách. „Áno, znepokojuje ma práve toto – Michael tu nie je. Včera večer odišiel s krásnou Barbie a zostal u nej cez noc. Neviem čo si mám myslieť. Verím mu a všetko, ale proste mi to nedá, ak rozumiete. Mám strach.“
Katherine zrazu položila dlaň na moje ruky. „Michelle, jedno ti poviem. Verím svojmu synovi a viem, že by neurobil nič, čo by ťa zranilo. Si preňho všetkým.“
V krku mi navrela hrča. Som preňho všetkým.
„Ja viem.“
„Vieš, aby si to skutočne pochopila, potrebuješ vedieť viac o Michaelových predchádzajúcich vzťahoch.“
„Vzťahoch? Nebol iba jeden?“ Zbystrila som pozornosť. O tomto sme sa s Michaelom doposiaľ nebavili.
„Ach iste, oficiálne sa vie iba o Tatum O´Neal.“ Vysvetlila mi. „Michael sa vždy pokúšal svoje vzťahy tajiť pred médiami a verejnosťou. Nikdy nechcel, aby sa mu do vzťahov plietla jeho sláva. Prvú známosť mal v dvadsiatich, po Off The Wall prišla Tatum a potom jedno černošské dievča pred Thrillerom. Všetky tri vzťahy bral vážne, tým dievčatám dal dušu aj srdce, všetko čo mohol a nikdy sa s nimi nezahrával. Boli mu stredobodom vesmíru, nijaké iné ženy v tej dobe preňho neexistovali.“
„Uhm.“ Na nič lepšie sa asi nezmôžem.
„A to isté platí aj o tebe.“ Vytiahla lyžičku zo svojej šálky a položila ju na okraj tanierika. „Je tu však jeden zásadný rozdiel medzi všetkými tými dievčatami a tebou.“
„Aký?“ Neudržala som sa, hoci mi bolo jasné, že mi to prezradí aj bez môjho trápneho vyzvedania.
„Si stelesnením všetkých Michaelových ideálov. Vždy si želal mať dievča pochádzajúce zo skutočného sveta, ktorý on nikdy nemal možnosť spoznať. Sníval o tom, že raz stretne dievča, ktoré bude rovnaké ako on. Liezť po stromoch, zbierať komiksy, pozorovať hviezdy, milovať zvieratá a deti, pomáhať druhým, lipnúť na knihách, zbožňovať hry, rozprávky a smiech... Dievča, ktoré by nemalo rado jeho slávu a peniaze, ale jeho osobu.“ Odvetila pokojným hlasom. „To všetko našiel až v tebe.“
Moje slzné kanáliky sa nebezpečne zaplnili. Nasucho som preglgla, radšej som si odpila z čokolády. Ešteže mi ju Katherine ponúkla.
Vtom buchli vchodové dvere a prázdnym domom sa rozľahol zvonivý hlas.
„Mami??“
Srdce mi nadskočilo.
Kroky sa stále približovali, až kým sa v kuchynských dverách nezjavila kučerkavá hlava.
„Ahoj, mami... Michelle!“ Vyjavene sa na mňa pozrel Michael a opatrne vošiel dnu ako keby sa obával, že s jeho mamou kujeme nejaký nekalý plán proti nemu. Vtisol mi na privítanie bozk na líce a sadol si vedľa mňa. Okamžite som sa silou vôle snažila potlačiť slzy v očiach, aby si to nevšimol. Najradšej by som skríkla „Kde si bol??“, ale moje stiahnuté hrdlo mi to nedovoľovalo. A vlastne som na to už nemala dôvod.
„O čom ste sa rozprávali?“ Pousmial sa a spokojným pohľadom zablúdil k svojej mame a potom ku mne. S Katherine sme sa na seba záhadne pozreli.
„Ženské záležitosti.“ Odpovedala tajuplne načo Michael nadvihol obočie, ale ďalej to nekomentoval a obrátil svoju pozornosť na mňa. „Nepôjdeme hore? Chcem ti toho toľko povedať.“
Samozrejme, že som vedela na čo naráža. „Jasné, ak to nebude vadiť tvojej mame.“ Obaja sme pozreli na Katherine, ktorá sa iba zasmiala. „Len bežte!“
Tak sme teda zapadli do Michaelovej izby, rozvalili sme sa na jeho posteli a Michael mi začal rozrušene i nadšene opisovať svoj pobyt u Marca. Rozprával mi ako sa s ním rozpačito zvítal, ako bol Marc sprvu odmeraný a nejavil záujem o jeho návštevu. Podrobne mi popisoval ako sa potom medzi nimi prelomili ľady pri sledovaní Scooby Doo, ktorého priniesol a od tej chvíle sa stali kamarátmi. Celý večer strávili hrami na schovávačku a sledovaním rozprávok, až si uvedomil aký neskorý je čas a chcel odísť. Ale Marc ho nechcel pustiť domov, tak s ním nakoniec zostal až do rána.
„A kde si spal?“ Neodpustila som si.
„Pri Marcovej posteli.“ Zasníval sa Michael a vzal ma do náručia.
„A čo Anita?“
„Celý čas bola pri nás, hrala sa s nami a pozerala rozprávky, bola skvelá. O svojho brata sa stará úžasne.“ Kútiky pier sa mu vykrútili akoby si spomenul na nejaký vtipný moment. „Dokonca uvarila večeru špeciálne pre mňa a potom mi navrhla, že môžem za nimi chodiť každý deň, ak budem chcieť.“
„Za nimi?“ Pokrčila som nos, čo som robila vždy, keď sa mi niečo nepáčilo. „Akože za nimi? Za Marcom, predsa!“ Hlas mi trochu vyletel do výšky.
Michael zostal zarazene sedieť a dívať sa na mňa.
„Nepozeraj sa tak na mňa. Vieš, čo tým myslím.“ Polohlasne som dodala a prerušila s ním očný kontakt.
„Čo som povedal?“ Uisťoval sa jemne priložiac svoje svetlohnedé prsty na moje zápästie a ja som zacítila dôverne známu vôňu jeho pokožky. Hmmm. Ten ale krásne vonia!
„Nejde o to, čo si povedal.“ Objasnila som. „Hnevá ma Anita.“
„Anita? Prečo?“ Nechápavo nahol hlavu na jeden bok. „Hneváš sa za ten list? Je pravda, že to mohla povedať jemnejšie...“
„Nie, to nie je v tom. Michael, Anita sa mi nepozdáva.“ Vážne odvetiac som zvraštila čelo. „Nemôžem si pomôcť, proste to tak cítim.“
A zase rozpačité ticho z jeho strany. Toto bude veľmi ťažký rozhovor. Očividne si ju už dávno obľúbil a nemá voči nej žiadneho zlého slova. Aj keď... Michael nemá zlého slova voči nikomu, keď sa to tak vezme. Každopádne som nechcela zachádzať do veľkých detailov, aby si nemyslel, že mu chcem urobiť žiarlivostnú scénu.
„Čo ti na nej prekáža?“ Spýtal sa ma celkom vážnym tónom.
No čo mám na toto povedať??? Mám sa priznať, že všetko?! Hlúposť.
Otočím sa k nemu tvárou v tvár. Leží natiahnutý na boku a lakťom si podopiera hlavu. V očiach má ustaraný výraz, ktorý mierne pohasne ako náhle naňho sústredím pohľad. Bojím sa povedať to nahlas, ale musím to zo seba dostať.
„Mám taký pocit, že po tebe ide.“ Hodím po ňom psími očkami.
Uf. A je to vonku.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
