Choď na obsah Choď na menu
 

Dvadsiatašiesta časť

3. 11. 2012

 MICHELLE

 

„Michelle, ehm, ja...“
Uprostred tak očakávanej reakcie na moje úprimné vyznanie sa zasekol a iskričky v jeho očiach náhle potemneli. Čo sa deje?
„Klop-buch-buch.“
Sklamane som obrátila hlavu k dverám, od ktorých sa ozvalo naliehavé klopanie práve v tom najnevhodnejšom okamihu (čo iné som mohla čakať?) a bezradne som spustila plecia.
Na Michaelovu tvár sa vrátil nezainteresovaný výraz, roztržito si prehrabol kučierky a venoval mi krátky, ale výstižný pohľad. Vyskočil na rovné nohy a zamieril otvoriť netrpezlivému návštevníkovi.
Naša romantická chvíľka sa práve skončila.
Trvala presne... Fľochnem pohľadom po kyvadlových hodinách nad dverami. No prosím, jednu minútu a dvanásť sekúnd. To je snáď náš osobný rekord!
Celou váhou som sa namrzene hodila na posteľ a s tichým mrnčaním som si cez strapaté vlasy preložila biely vankúš.
To naozaj celý svet potrebuje Michaela Jacksona zrovna vtedy, keď sme spolu osamote??
Začula som buchnutie dverí, tak som vankúš odhodila nabok a posadila sa. Hneď nato sa vrátil Michael a v pätách mu kráčal vedúci ochranky Bill Bray.
„Je čas ísť.“ Pripomenul unavene Bill zjavne už po niekoľký krát od chvíle čo svoju nohu položil na pôdu nášho hotelového apartmánu. Chlapsky potľapkal Michaela po pleci (chudák, pod náporom Billovej konskej sily takmer spadol na všetky štyri) a vrazil si klobúk viac do vráskavého čela.
„Kam ísť??“ Ihneď som zareagovala po tom, čo som sa prikrývkou chvatne zakryla až po krk. Vzápätí mi došlo, že som to vôbec nemusela robiť. Mám na sebe predsa kultivované oblečenie zo včera, nič pohoršujúce.
„Nedostala si môj odkaz?“ Spýtal sa Michael trochu zarazene a posadil sa na kraj postele. Ako náhle sa jeho zrak spojil s mojim, v jeho pohľade som zbystrila odozvu vety „Milujem ťa“, ktorú som mu pred Billovým vpádom stihla povedať. Ešte nikdy predtým sa na mňa nepozeral takýmto štýlom. Hľadel na mňa nežnejšie a tajomnejšie ako obvykle, akoby sa jeho zreničky na mňa jemnučko usmievali. Bol to príjemný pocit. Vedela som, že medzi nami prebieha komunikácia bez slov, stačili nám na to iba naše oči. Niečo mi nimi naznačoval. Skrytú odpoveď?
Napokon nepatrne sčervenal a jeho žiarivé oči sa presmerovali k zemi. Ako vždy.
„Ach, počkaj! Ty myslíš tú druhú stránku tvojho života?“ Prebrala som sa z magického sveta telepatie ako keby sa medzi nami nič zvláštne neudialo. „Takže to nás dnes čaká?“
„Zvládneš to?“ Zdvihol tvár a vykúzlil nádejný úsmev. „Ak ti nie je dobre, môžeš tu zostať a počkať na mňa.“
„Nie, nie! Samozrejme, že si to nenechám ujsť!“ Nadšene som zatlieskala a usmiala sa naňho.
Hlúpa bolesť hlavy, máš smolu, nezabrániš mi vychutnať si dnešný deň!
„Ehm, ale ešte predtým ako vyrazíme... potrebovala by som sa prezliecť.“ Medzi ukazovák a palec som ospravedlňujúco vzala špinavé tričko a nohavice, ktoré po včerajšej noci dostali riadne zabrať. Všimla som si, že Bill si svoj klobúk stiahol do tváre tak veľmi, že mu spod neho vykúkala už iba brada. Automaticky sa mi zavlnili kútiky úst. Očividne nemá rád čakanie. Zato Michael sa zachoval tak, ako som očakávala – ako supermuž.
„Žiadny problém. Priniesol som ti oblečenie, ktoré si si nechala u nás.“ Z nočného stolíka vytiahol úhľadne uložené tričko a džínsy, ktoré som mala na sebe v deň, keď z nás vznikol pár. S poďakovaním som si ich vzala, ale v rovnakej sekunde mi do nozdier udrela neznáma vôňa. Moje šatstvo takto rozhodne nevonia!
„Čo to je?“ Privoňala som si k tričku a nechápavo pozrela na Michaela. „Čo je to za vôňu?“
„Mama ich oprala a vyžehlila.“ Odvetil so psími očkami. „Vadí to?“
„Naozaj? Bože, to nemusela... Och, ale odkáž jej, že veľmi pekne ďakujem.“ Koktala som uvedená do rozpakov, no potom som zdrevenela. „A ako si jej to vysvetlil?“ Preglgla som.
„Pravdivo, ako inak?“ Radostne na mňa žmurkol. „Moja mama mi dôveruje, nemusíš sa báť.“
„Musí byť úžasná.“ Zapremýšľala som nahlas a dotkla sa jeho predlaktia. „A ty si určite po nej...“
„Chm, chm!“ Zachripel Bill netrpezlivo a zavrtel sa, čím nám dal jasne najavo, že nie je čas na zdĺhavé rečičky. Pustila som Michaelove zápästie a obaja sme sa od seba odtiahli.
„Hm, tak ja... sa idem prezliecť. Kde je kúpeľňa, prosím?“
„Druhé dvere vľavo.“ Nasmeroval ma.
Vletela som dnu a rozhliadla sa po tom prepychu. Bolo tu snáď všetko čo sa v jednej kúpeľni môže nachádzať. Všetko...
S výnimkou zrkadla.
Čo je to za sprostý nápad?
Nespokojne som pokrútila hlavou a vyzliekla sa do spodného prádla (po včerajšku bolo tiež v biednom stave, ale nevedela som si dosť dobre predstaviť, že by mi ho Michael zaobstaral. Veď už len keby sa zmienil o ženskom spodnom prádle do telefónu svojej asistentke, nadobudol by farbu Thriller bundy. Tým som si istá).
Čistunké a vyvoňané tričko a džínsy som si ešte raz bezmyšlienkovite priložila k nosu a potom sa do nich nasúkala. Naslepo som sa aspoň učesala a narýchlo si umyla zuby hotelovou kefkou a poloprázdnou zubnou pastou. Zvrtla som sa na odchod, ale kým som stisla pozlátenú kľučku, nadskočila som úľakom.
Predo mnou som bola ja. Vlastne môj odraz.
Celú plochu dverí pokrývalo naleštené zrkadlo v zlatom ráme. Tak tu je!
Odstúpila som o kúsok dozadu, aby som na seba mala lepší výhľad a až vtedy som spozorovala čosi čo som si z nepochopiteľných príčin v prvom momente vôbec nevšimla. Tep sa mi zrýchlil šialeným tempom a kolená sa mi podlomili. Zavrela som oči, požmolila si ich a znovu otvorila. Nebol to len optický klam môjho migrénou omámeného mozgu, stále tam bolo.
Gigantické srdce vytvorené bielou zubnou pastou.
Zopár minút som ešte postávala na mieste a hltala každý centimeter dokonale nakresleného symbolu lásky, no len čo som sa spamätala, vyletela som von.
„Bill, môžeš sa obrátiť, prosím?“
Poprosila som a bleskovo sa vrhla do náručia zaskočenému Michaelovi, ktorého som zasypala sladkými bozkami zatiaľ čo jeho osobný strážca si obrátený chrbtom popiskoval Billie Jean.

 

 
Onedlho sme sa už viezli limuzínou cez Rodeo Drive, od začiatku cesty som tuho zvierala Michaelovu ruku s úmyslom nikdy viac sa jej nepustiť (dobre teda, aspoň do príjazdu do cieľa) a jedným uchom som počúvala neprestajné odfrkovanie a nesúhlasné mľaskanie jazykom. Tie zvuky vychádzali z úst Billa usadeného na sedadle vedľa šoféra. Pred nosom si držal veľké čiernobiele noviny a bol zahĺbený do niečoho čo ho zjavne poburovalo. Nemusím ani hádať čo.
„Niečo nové?“ Spýtal sa Michael navonok ľahostajným tónom a mierne sa predklonil dopredu. Mňa neoklamal, vždy ho zaujímalo čo o ňom v médiách písali. Hoci sa zakaždým tváril, že sú mu bulvárne články ukradnuté, nikdy to nedokázal dostatočne zahrať. Všímala som si to na najzraniteľnejšom kúsku jeho tela. Na jeho očiach.
Tie ho vedeli vždy prezradiť, akokoľvek sa usiloval. Nepomohli mu ani vety typu „Aj tak vieme, že to nie je pravda“ alebo „Tomuto určite nikto neuverí“, ktorými sa snažil sám seba upokojiť a presvedčiť. Vtedy bolo nad slnko jasnejšie, že sa ho každý jeden výmysel dotkol a zranil jeho citlivú dušičku.
„Stále dookola to isté.“ Zašomral Bill a na dôkaz podal Michaelovi poskladanú titulnú stranu, na ktorej doslova svietili gigantické biele písmená MICHAEL JACKSON. Podtitulku som dokázala prečítať až po tom, čo Michael rozložil celú stránku a podržal ju medzi nami, aby som mala lepší výhľad.
„Vieš, čo je zaujímavé?“ Zašepkal mi odrazu do ucha a kolenom sa zľahka oprel o moje.
„Čo také?“
Zdvihol hlavu od článku a zrakom nesmelo zablúdil ku mne. „Prvýkrát o mne v novinách píšu... úplnú pravdu.“
Nebesá!
Ak by som v tej chvíli nesedela, určite by som sa posadiť musela. „Oh, boy!“ Vyletelo mi z úst skôr ako som sa stačila plesknúť po ústach.
Achjaj, to som musela zhíknuť akurát toto slovo? Pozrela som na Michaela. Vyzeral veľmi prekvapene.
„Ale odkiaľ... kde si počula...?“
Ouvej. V žiadnom prípade mu nemôžem prezradiť, že som si vypočula prakticky celý jeho „tajný“ telefonát o STUDIU 54, prekvapení pre mňa.
Musela som rýchlo konať. Vrátiť sa k hlavnej téme. A tá si jednoznačne vyžadovala odmenu.
Pritúlila som sa k nemu a keď som sa uistila, že nás z predných sedadiel (i v spätnom zrkadle) nikto nesleduje, vzala som ho za bradu. „Zabudni teraz na to.“ Palcom som mu zmyselne prešla po nahom hrdle.
O pár sekúnd sa mi poddal. Privrel oči a ticho vzdychol. Ešte raz som skontrolovala situáciu v aute a následne som sa nahla k jeho ústam. Schválne som na niekoľko sekúnd nehybne zastala pár milimetrov od jeho pier a až potom som mu vtisla horúci bozk. S kradmým úsmevom som sa od neho strategicky odtrhla a čakala ako zareaguje.
Michael sa prstami dotkol môjho líca, nežne ma pohladkal a opatrne si ma pritiahol bez toho, aby čo i len pootvoril oči. Zrýchlil sa mi dych.
Ejha. Naozaj som nečakala, že u Michaela to zafunguje tak rýchlo, hrudník sa mu začal zdvíhať a klesať oveľa rýchlejšie ako mne. Pravou rukou som našmátrala čierny záves rozdeľujúci zadné a predné sedadlá, a naslepo ho zatiahla.
Konečne! Konečne chvíľka len pre nás dvoch.
„Michael?“ Vydýchla som mu do ucha, keď si so mnou preplietol prsty a vtisol mi galantný bozk na chrbát ruky.
„Áno?“
„Prečo si vlastne večer spal na zemi?“ Uprene som hľadela na to ako sa roztomilo pohrával s našimi prepletenými prstami. Tú otázku som mu hodlala položiť hneď ráno, lenže som na to zabudla (keď človek objaví megasrdce na zrkadle, nezostáva mu veľa voľného priestoru v mozgu). „Vedľa mňa bolo dosť miesta.“
„Nebol som si istý, či by ti to neprekážalo.“ Argumentoval vážnym hlasom. „A nechcel som tvoj stav zneužívať.“ Hovoril to tak akoby bolo úplne prirodzené, že celú noc preležal na dlážke hotela v spacom vaku vedľa postele typu Double King, na ktorej som sa egoisticky rozvaľovala len ja.
Najradšej by som mu vybozkávala každý centimeter tela.
Huch. Upokoj sa, dievča, neskoč po ňom. Neskoč po ňom, neskoč po ňom...
Bez komentára som si položila hlavu na jeho rameno. „Nikdy ťa nechcem stratiť, Michael. Myslím to vážne.“
„To sa nestane.“ Pohladil ma po vlasoch. Neodolala som, zasypala som ho božtekmi najprv na obe líca, potom na čelo a ako čerešničku na torte som si nechala jeho pery voňajúce po pomarančovom džúse, ktorým sa pred malou chvíľou osviežil.
Vytrhnutá stránka s podtitulom Spevák má nový zmysel života! skončila pokrčená pod mojim zadkom.

 

 
Nedokážem odhadnúť (z pochopiteľných dôvodov) koľko trvala naša cesta. Oveľa dôležitejší je však fakt, že z miesta X sa nakoniec vykľuli filmové štúdiá Disney.
„Takže od spevu prechádzaš k filmom?“ Ohromene som sa spýtala pri vystupovaní z auta (vyšla som za jeho pomoci rovnakou stranou ako on, pretože som mu odmietala pustiť ruku).
Žmurkol na mňa. „Nebude to len tak hocijaký film. Ale psst!“ Priložil si ukazováčik k ústam. „Je to prísne tajné až do budúceho týždňa, kedy sa to verejne oznámi na tlačovej konferencii.“
Obzrela som sa pochybovačne vôkol. Všade pobehovali ľudia. Tváriaci sa dôležito sa rozprávali v skupinkách medzi sebou, podaktorí zaujato gestikulovali s pracovníkmi v montérkach, ktorí pripravovali akési neúplné kulisy a niekoľko ostatných (jeden z nich mal nohavice asi o dve čísla menšie ako bol jeho skutočný obvod kvôli čomu jeho brucho pôsobilo ako balón) posedávalo na skladacích stoličkách a sledovalo celý priebeh na pľaci. Najpočetnejšiu skupinku tvorili nekompromisní strážnici postavení na každom metri štvorcovom a jastrabími očami striehli na prípadných „civilistov“ (ako som bola ja). Reflexívne som sa skrčila za Michaelov chrbát, keď sa jedna gorila obrátila mojim smerom. „Nevyhodia ma odtiaľto?“
Moje „nenápadné“ skrývanie Michaela rozosmialo. „To si, samozrejme, nikto nedovolí.“
„Ale veď nemám žiadnu onú... VIP kartu.“
Významne zdvihol obočie zatiaľ čo mu kútiky pier vytrvalo ťahalo hore. „VIP kartu?“ Zopakoval. Chytil ma za ruku a tuho stisol. „Ja som tvoja VIP karta, ak dovolíš.“ Usmial sa na mňa so šibalským výrazom lámajúcim srdce a poodhalil belostné zuby vybíjajúce zrak.
V rozpakoch som mu úsmev vrátila. „Ach, to mi nenapadlo. Ale znie to dobre.“
Temer som zabudla kto vlastne Michael je. V jeho živote neexistuje odmietanie, čakanie, ignorovanie ani zakazovanie. Skrátka stačí, aby luskol prstami a všetko čo chce mu prinesú na zlatom podnose. Niežeby to Michael ktovieako zneužíval.
„Rád ťa zase vidím, chlapče!“
Zaburácal mi hrubý hlas v ušiach práve keď sme si ako pingpongovú loptičku prehadzovali úsmevy od ucha k uchu.
„Ahoj, George!“ Rozžiaril sa Michael a podal si na privítanie ruku s mužom, ktorého som pred malou chvíľou v duchu skritizovala za zle zvolenú veľkosť nohavíc.
„George, toto je Michelle,“ šťastne ma predstavil Michael. „Už to asi môžem povedať... moja priateľka.“ Polohlasne dodal zastreným hlasom.
„Teší ma.“ Diplomaticky mi potriasol rukou. „Veľmi dobre si si vybral, Mike. Je to kočka.“ Uznanlivo si ma premeral a potom mrkol na Michaela.
„Viem.“ Zavŕtal sa do mňa prenikavým pohľadom. „Michelle, toto je George Lucas.“
Ako prosím? Toto je ten veľký George Lucas, stvoriteľ Star Wars?? Predstavovala som si ho inak.
Ale aj tak. Fíha!
A Michael s ním spolupracuje! No nie!
„Rada vás spoznávam, pán Lucas. Zbožňujem vaše filmy.“ Vľúdne som sa usmiala a on mi to vrátil s poďakovaním.
„S Michelle sme Star Wars videli už osemkrát.“ Zapojil sa Michael so smiechom.
„Tak to ste teda skalní fanúšikovia!“ Zvonivo sa George rozosmial. „Teraz by sme ale mali začať. Už nás volajú.“ Ukázal na hŕstku starších mužov mávajúcich na nás z druhej strany. „Mal by si sa ísť pripraviť, Mike. Čaká ťa nácvik choreografie a potom kostýmové skúšky. Ja zatiaľ prevediem Michelle po štúdiách.“
„Idem na to.“ Spokojne prikývol Michael. „Uvidíme sa neskôr.“ Adresoval mi a zmizol za rozobranými kulisami niečoho čo vzdialene pripomínalo vesmírnu loď.
Michael bude účinkovať v pokračovaní Star Wars??!
„Dáma prvá.“ Naznačil mi George cestu.
Robil mi sprievodcu (robí mi sprievodcu George Lucas, ja umriem!) po celom areáli, ukazoval mi jednotlivé zaujímavosti a vystavené predmety a rozprával mi o projekte v ktorom sa spojil s Michaelom. Ochotne mi odpovedal na každú otázku i počúval moje názory. Došlo mi, že som mu nadmieru sympatická, pretože som sa postupne dozvedela (pod prísľubom diskrétnosti), že žiadne pokračovanie Star Wars sa nekoná. Film bude nakrúcaný na ich spôsob, ibaže príbeh bude viac zameraný na hudbu a Michaelove posolstvo – zmeniť svet. Ide o nakrúcanie krátkometrážneho filmu nazvaného Captain Eo. Meno Eo skrslo v hlave režiséra Francisa Forda Coppolu, o ktorom som zatiaľ nepočula, no v preklade to znamená Bohyňa úsvitu, čo sa mi veľmi páči. Keď mi vravel o najnovšej technológii 3-D, ktorú chcú po prvé použiť v tomto filme, nerozumela som ako sa niečo také dá previesť do praxe.
Naspäť na pľac sme sa vrátili o hodinu neskôr, George ma nasmeroval do veľkej haly odkiaľ sa ozývali zvuky a tichá muzika. Tenký hlas kričal: „Tak, mládež, vzchopíme sa a ideme znova! Raz, dva, tri a úklon. Otočka, skok a dozadu!“
Vnútri sa odohrávalo nacvičovanie choreografie. Ihneď mi do zorného poľa udrel Michael, ktorý bol absolútne neprehliadnuteľný. Vo voľnej pruhovanej košeli, menčestrových texaskách a trblietavej ružovej kravate prehodenej cez ramená sa pohyboval neuveriteľne energicky. Dokonca podával lepší výkon ako mladý choreograf (Johnny, to mám od Georgea) a ostatní tanečníci (z toho štyri dievčatá – oblečené v mini športových podprsenkách a kratulinkých šortkách ADIDAS. Sakra, je to tanec alebo striptíz??), a ten pocit som nemala len ja. Všetci prítomní upierali užasnutý pohľad výhradne na Michaela (napriek štyrom modelkám, cha!) a ten si to vôbec nevšimol, plne sa sústredil na hudbu a iba zaujato tancoval ďalej.
George mi ponúkol stoličku pri stene, vďačne som sa usadila a sledovala nácvik. Najprv choreograf Johnny predviedol tanečné kroky a následne ich tanečníci mali zopakovať. Lenže choreografia bola taká zložitá, že mali problém zapamätať si ju.
Všetci okrem Michaela.
Stačilo, aby mu ukázali čo má robiť a on to jednoducho urobil.
Keďže však stál v popredí, nemohol vidieť, že je jediný, ktorý tancuje plynule. Až po hodnej chvíli sa pozrel do obrovského zrkadla pred sebou. Zastavil sa a očervenal.
„Prepáčte.“
V miestnosti to vzrušene zašumelo.
„Mal som sa prispôsobiť, moja chyba.“ Nahnevaný sám na seba si hryzol do pery.
„Ach, Mikie, Mikie...“ Vzdychol Johnny krútiac nesúhlasne hlavou. „Neospravedlňuj sa za niečo čo vieš lepšie ako ostatní. Hanbiť by sa mali tí za tebou.“ Automaticky sa ozvalo zamrmlanie dotknutých tanečníkov a odniekiaľ aj ironické ha-ha-ha.
Zamrvila som na stoličke.
Po nových inštrukciách sa opäť pustili do tanca, avšak po ďalších minútach zjavného nesúladu medzi samoukom Michaelom a profesionálnymi tanečníkmi sa Johnny rozhodol. Michaelovi nariadil prestávku, kým sa ostatní nenaučia kroky, ktoré on už dávno vedel. Nestihol si však ani vydýchnuť, lebo kostyméri využili príležitosť a nahnali ho do skúšobne na premeranie kostýmu.
Spolu s Georgeom sme ho prišli pozrieť v okamihu, keď nehybne stál v obkolesení troch chlapíkov s krajčírskymi metrami a špendlíkmi. Oblečený v bielom kostýme Captaina Ea.
Och, oči moje úbohé, popaste sa!!!
Nemala som ani potuchy, že ten kostýmček bude tak... sexy!
Biela hladká koža mu obopínala celé telo. V kombinácii s jeho čokoládovou pokožkou vytvárala dokonalý efekt, ktorý podtrhovali už len farebné cvočky na hrudi a pleciach. Neviem, čo mal za lubom tvorca tohto umeleckého odevu, ale jeho triviálny zámer – dostať do popredia chúlostivú časť Michaelovho tela – mu vyšiel. A ešte ako!
Snažila som sa. Naozaj. Prinútila som sa sústrediť na prácu kostymérov, na to, ako horlivo premeriavali Michaelov trup, špendlíkmi značili prebytočnú látku na krku a všetko si náhlivo zapisovali. Kládla som Georgeovi stojacemu vedľa mňa ďalšie otázky, čokoľvek mi napadlo. Popritom všetkom som sa rozhliadala po skúšobni. Len aby som zamestnala svoju pozornosť.
Lenže po x-tý krát som využila, že sa nám Michael nemohol venovať a očami potajomky zavadila o jeho zvýraznený rozkrok. Ehm.
Zas. Čím viac som si to zakazovala, tým ma to tam viac lákalo. A ešte raz.
No na druhej strane... vyhovela som autorovmu úmyslu, no nie?
„Okey, máme to!“ Zvolal triumfálne jeden z kostymérov pri čarbaní do svojich poznámok. „Môžeš sa ísť prezliecť, Mike.“
Michael kývol hlavou a potom si nás všimol. Rozpačito si špičkou jazyka navlhčil pery a navrhol. „Ideš so mnou?“
„Uhm.“ Vydala som neurčitý súhlas.
Šatňa bola, ako inak, veľkolepá. Keby mi niekto povedal, že patrí osobe mužského pohlavia, myslela by som si, že si zo mňa uťahuje. Realita však hovorila jasnou rečou. Svojou úhľadnosťou a čistotou perfektne vystihovala Michaelovho ducha.
Na každom voľnom kúsku steny viseli v rovnakých vzdialenostiach od seba veselé obrazy (väčšinou fotografie detí a prírody), množstvo kníh starostlivo poukladaných na konferenčnom stolíku, bar plný nealkoholických nápojov (minerálne vody Evian a spol.) vrátane sladkostí od výmyslu sveta, na skrinke pred zrkadlom stáli neporušené škatuľky od make-upov a čierne očné linky, zelená pohovka a kreslá bez jedinej smietky. Pod ťarchou plyšových zvieratiek, bábik, hračiek a iných darčekov od fanúšikov bola dokonca aj posteľ s potlačou Mickey Mousea. Proste všetko malo svoje miesto, nebol tu žiaden rušivý element, ktorý by kazil ukážkovú atmosféru perfekcionistického sveta.
Miestnosť nemala ďaleko od jeho izby v Encine, táto však bola zariadená oveľa prepychovejšie a, pravdupovediac, pre Michaelovu osobu pomerne nepotrebne. Na podobné luxusné výstrelky (tj. „hovadiny“) ako napríklad špičkové masážne kreslo, ručný vysávač na oblečenie alebo leštiace zariadenie na topánky si skutočne nepotrpel.
„Ehm, môžeš...?“ Rozopínajúc si kostým mi slušne naznačil, aby som sa otočila.
„Musí to byť?“
„Vieš, pod týmto nič nemám.“ Zaskočil ma ostýchavým vysvetlením.
„Ako to, že-že nemáš?“ Zakoktala som.
„No... je to tak pohodlnejšie. Je príliš tesný.“ Naprázdno som preglgla.
To celkom menilo situáciu. Neboli sme si ešte tak fyzicky blízki a tak som rešpektovala jeho vôľu. V kŕči som sa obrátila a natiahla sa po vrchnej knižke. Romeo a Júlia.
„Ten tvoj tanec bol božský.“ Prehodila som akoby mimochodom a usmiala sa, aj keď mi nevidel do tváre.
„Ďakujem, to bol len nácvik.“ Bezvýrazne odvetil s intonáciou, ktorú by som mohla voľne preložiť: „Dievča, kam si dala oči?? Bola to HRÔZA!“ Nechápem, prečo je na seba taký prísny.
Začula som šuchot látky. Kostým bol už na zemi. Ach bože.
„Nácvik v tvojom prípade znamená živú show!“
Zasmiala som sa trochu silene, aby som odbúrala myšlienky na to, čo sa mi odohráva za chrbtom. Zrazu som ale postrehla knihu na ďalšej hromádke. Na obálke stálo Krásy neobjavenej krajiny: Československo. V polovici bola založená. Otvorila som ju a vyprskla. Záložku si spravil zo stodolárovky!
„Čo robíš?“ Vybafol na mňa z ničoho nič. V modrej košeli a nohaviciach, pochopiteľne. Nadskočila som (predstieraným) úľakom a on ma odzadu objal a nakukol mi cez rameno. Zdvihla som jedno obočie. „Vidím, že poctivo študuješ, Romeo.“ 
Chcem o tvojom kraji vedieť všetko. Ktovie, možno ma tam jedného dňa zavanie koncertná šnúra."  

 

Neskôr podvečer sme prišli na Wilshire Boulvarde, Michael ma odprevadil ku dverám, pretože sa však ponáhľal do štúdia, nezostávalo nám veľa času na našu typickú rozlúčku. Vlepil mi bozk na líce, v aute zamával a odišiel.
Doma bolo ľudoprázdno, ale už som si na to začala zvykať. Na záznamníku svietili dve nové správy, stisla som tlačidlo a vypočula si prvú. Bola od Becky - nakopilo sa jej veľa prípadov a vráti sa až neskoro v noci. To mi ani nemusela dávať vedieť.
Odrazu zadrnčal zvonček pri dverách. Predsa len sa uvoľnila skôr?
Nie, to nebude ona. Veď má vlastné kľúče.
Nazrela som cez štrbinku na dverách. Vonku stáli tri dôverne známe osoby.
Čože? Prišli o dva dni skôr!
So zatajeným dychom som otvorila.
„Aké prekvapenie!" Privítala som vysokého hnedovlasého štyridsiatnika s pivným pupkom a zachmúreným výrazom, útlu blondínu s porcelánovou pokožkou a roztomilé štvorročné dievčatko v ružovom kabátiku podupkávajúce medzi nimi.
Dámy a páni, toto je moja rodina.
 
 
 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.