Choď na obsah Choď na menu
 

Pätnásta časť

1. 11. 2012

 MICHELLE

 
 
Zdvihla som hlavu tak, aby som dovidela na Michaela.
Okamžite sa otočil a zdanlivo prirodzene si ruku oprel o stôl a dlaňou zakryl tvár. Ale mňa neoklamal.
Jasne som si všimla, že sa musí veľmi premáhať, aby sa jeho pevne stisnuté pery neoddelili do výbuchu smiechu. Zahryzla som si do pery, aby som sa ja sama nerozosmiala a potom som do rúk vzala to malé papierové čudo.
Nebolo to lietadielko, ako som si myslela. Nič také.
To by bolo predsa na Michaela Jacksona príliš jednoduché a neoriginálne.
Vyzeralo to ako malý vtáčik. Dokonca by som povedala, že mi to pripomínalo malú... holubičku?
Usmiala som sa. Aké milé...
Napadli mi školské časy a chvíle presne ako táto. So spolužiakmi sme si často cez vyučovacie hodiny doručovali správy prostredníctvom papierových lietadielok. V tomto ma určite tiež čaká odkaz.
Ešte stále mierne zaskočená som papier rozložila a ihneď mi do očí udrela tvár.
Michaelova tvár. Bola to Michaelova vlastná podpiskarta.
A veľmi mu to na nej pristalo...
Vzápätí som si všimla ďalšej veci. Nejaká čiara presvitajúca z druhej strany papiera. Vlastne bolo to viac čiar. Obrátila som kartu naopak.
Och.
Do oka mi padla kresbička namaľovaná obyčajným modrým perom. Bolo na nej dievčatko v dlhých šatách sediace za stolom a píšuce si niečo na papier. Hlavu malo zohnutú a dlhé pramene vlasov jej splývali okolo tváre. Na perách malo pekný úsmev a v ruke pero, ktoré však držalo... naopak.
V okamihu mi to došlo.
To nie je žiadne dievčatko. Veď to som... ja!!
Michael nakreslil môj portrét! Nakreslil mňa!
Počkať.
Môj Bože, takže on si všimol aj ten môj trapas s tým perom?!
Líca ma začali nepríjemne páliť, čo znamenalo, že nadobudli červenú farbu.
Pokoj, Michelle, pokoj. Veď sa nič také strašné nestalo.
Niéé, iba ťa Michael videl ako ho očumuješ polonahého pred doktorom...
Pohoda.
Nakukla som smerom pred seba. Michael sa stále nedíval a doktor Burns sedel v tej istej pozícii ako predtým, vôbec si nás nevšímal.
Využila som tú chvíľu, vzala do ruky pero a rýchlo napísala pár slov pod jeho kresbu.
Ďakujem za zvečnenie spomienky.
Po chvíľke zaváhania som dopísala i niečo iné.
...Za odmenu ťa cez víkend pozývam von.
É, nie. Nebudem to tam dávať, nemala by som.
...Za odmenu ťa cez víkend pozývam von.
Elegantne som to prečiarkla, ale tak, aby to nemal šancu prečítať.
Hm, viem, že to tam aj tak dám. Dokelu! Znovu som napísala tú istú vetu.
...Za odmenu ťa cez víkend pozývam von.
Papier som zložila späť do pôvodného tvaru, čo mi dalo trochu zabrať, ale nakoniec som hrdo hľadela na znovuzrodenú holubičku. Očkom som hodila po Burnsovi, ale ten bol stále mimo, zahĺbený v dôkladnom študovaní Michaelových dokumentov, takže som si nenápadne odkašľala, aby som upútala len Michaelovu pozornosť.
„Echm, chm...!“
Á, zabralo to. Michael sa nenápadne obrátil ku mne s roztomilo nadvihnutým obočím, potom pochopil, že mu chcem vrátiť jeho papierového posla. Zahryzla som si do pery a vyhodila ho do vzduchu, aby doletel až k Michaelovi.
Holubička letela, letela... až Michaela preletela.
Ups!! Asi som dobre neodhadla vzdialenosť.
Michael nemal žiadnu šancu zachytiť moju strelu, iba bezradne stiahol ruku a so zatajeným dychom upieral pohľad na ten kus papiera rovnako ako ja.
Papierové origami preletelo vysoko nad Michaelovou hlavou a... Už sme obaja vedeli, čo sa stane.
Prečo vždy ja??
S dokonalou presnosťou zasiahlo celkom inú hlavu.
Pardon, prefičalo hlavou pána Burnsa a jeho vlasy sa... POHLI??!!
Pohli a zosunuli nabok!!
O-ou.
Zostala som zarazene sedieť a dlaňou som si prikryla ústa nevediac, či sa mám smiať alebo čo vlastne. Michael vyzeral, že už už neudrží príval smiechu, ale statočne sa držal a zrakom hľadal miesto za doktorovým kreslom, kam dopadla jeho podpiskarta.
„Hm, čo to?“ naraz zdvihol hlavu doktor a začudovane sa díval raz na Michaela a raz na mňa.
„Necítili ste tu nejaký prievan?“
„Uhm...nie, kde by sa tu nabral?“ odpovedala som a podvedome sa poškriabala na nose snažiac sa neupierať zrak na jeho vykúkajúcu naleštenú plešinu spopod parochne.
„Zdalo sa mi, že sa nejako ochladilo,“ zašomral si doktor a zložil si okuliare z nosa. „Musím si vymeniť okuliare, na týchto mi prasklo sklíčko kvôli tej bláznivej dievčine.“
Michael po mne šibol pohľadom, naše oči sa stretli a nemuseli sme ani nič vravieť a rozumeli sme si i bez slov. Vstala som a s Michaelovou kartou som podišla k doktorovi.
„Nech sa páči, pán doktor, Michaelova karta,“ podala som mu ju, v sekunde sa zohla pod jeho kreslo, z podlahy schmatla papier a ihneď sa opäť narovnala. Doktor sa na mňa trošku začudovane pozrel, zatiaľ čo Michael sa zvíjal od zadržiavaného smiechu, ale ja som zachovala svoju hrdosť, ehm, a vrátila sa na svoje miesto. Po ceste som schválne prešla okolo neho a okrem papierovej skladačky som mu venovala aj štuchanec za jeho smiech...
 
 
 
 

MICHAEL

 
 
Oprel som sa a prstami som pod stolom rozbalil svoj výtvor z papiera.
Pod mojou skicou sa nachádzali slová, ktoré tam predtým neboli. Bleskovo som ich preletel očami a na moment sa stratil vo svojich úvahách.
Po hodnej chvíli som pretrhol niť myšlienok, ktoré mi poletovali hlavou a uvedomil si, že pán doktor začal zanietene niečo rozprávať.
„...preto môžem povedať, že celkovo ste v poriadku...“
„Celkovo?“ ozval som sa zneistene. To nenápadne vsunuté slovo sa mi veľmi nepozdávalo.
„Nemusíte sa obávať, ako vravím, ste v dobrej fyzickej kondícii, samozrejme nespomínam stav vašej pokožky. Je tu iba jedna maličkosť. Máte menšiu zrážanlivosť krvi,“ odvetil a pozrel na mňa spoza hrubých okuliarov.
„A čo to znamená, prosím?“ nechápavo som sa opýtal a zvážnel.
„V podstate ide o to, že vám chýbajú krvné trombocyty a tým pádom sa vám budú ťažšie hojiť poranenia,“ vysvetlil mi. „Ale nie je to nič vážne, môžem vás pokojne poslať na prvú liečbu...“
 
...............................................................................................................................
 
 
„Nevedela som, že vieš tak krásne kresliť,“ veselo nadhodila tému Michelle, keď sme nastúpili do výťahu (našťastie prázdneho – nie, že by sa to tu ktovieako hemžilo ľuďmi, predsa len sme na súkromnej klinike, kde sa zvyčajne „normálni ľudia“ nedostanú, ale zvyk je zvyk) spolu s mojim telesným strážcom. Stisla tlačidlo číslo 5 s plnou náručou dokumentov, na ktorých s najväčšou pravdepodobnosťou figurovalo iba moje meno. „Tak čo ty na to?“ Hoci nepovedala nič konkrétneho, vedel som, na čo naráža.
„Myslím, že by som si mohol nájsť čas,“ usmial som sa, všetky pochybnosti a zlé svedomie odsunul na vedľajšiu koľaj a s úplnou samozrejmosťou dokončil vetu. „Na kedy mám rezervovať kino?“
Michelle sa však netvárila príliš nadšene.
„Michael, prosím, nechcem, aby si niečo objednával alebo podobne,“ pokrútila hlavou a zadívala sa mi priamo do očí.
„Prečo?“ nechápavo som jej pohľad opätoval.
„Nie je to také prirodzené. Čo keby sme šli von len tak? Bez bodyguardov, bez všetkého utajovania, skrývania... Viem, že je to bláznivá otázka, ale len tak čisto teoreticky - nedalo by sa to?“ spýtala sa pokrčiac ramenami.
„Pravdepodobne by som sa z auta ani nedostal,“ odvetil som so smutným úsmevom na tvári. „Ani nevieš, ako rád by som šiel. Niekam na verejnosť, medzi ľudí, hocikam. Už som to párkrát skúšal. Ale nejde to. Jednoducho to nejde.“
„Naozaj je to až také zlé?“ uisťovala sa takmer pošepky.
„Prial by som si, aby som mal inú odpoveď... ale áno. Osoba Michaela Jacksona sa bez povšimnutia nemôže ukázať na verejnosti,“ povzdychol som.
„Samozrejme, chápem to,“ odvetila. „Nechám to teda na teba a ja sa prispôsobím,“ povzbudzujúco sa usmiala.
Rýchlo som nadviazal na inú tému nášho rozhovoru a vďačne sa usmial tiež.
„Tiež som ti odpísal, ale už som ti to nestihol dať,“ vylovil som z nohavíc papierovú lastovičku – áno, holubička sa po Michellinom zásahu pretransformovala do lastovičky. „Inak, poskladala si ho zle,“ zasmial som sa a podal jej ho.
Keď si prečítala moje slová, spravila grimasu a nakoniec prehovorila. „Jasné, že si môžeme vymeniť čísla,“ pritakala. „Máš pero?“
Požiadal som bodyguarda stojaceho za mnou o ďalšiu podpiskartu (lebo som už žiadnu pri sebe nemal) a pero. Michelle mi svoje číslo napísala na spodok novej fotografie a potom ma požiadala, aby som jej to svoje napísal na tú papierovú skladačku. „Chcem si ju totižto nechať, nebude ti to vadiť, však? Veľmi sa mi páči tvoja... kresba.“
CINK.
Výťah zastal a ťažké dvere sa od seba oddelili. V tichosti sme vyšli na chodbu, za začudovaných pohľadov niekoľkých ľudí a pracovníkov nemocnice sme prešli až ku dverám s tabuľkou BIOPTRONOVÁ LIEČBA. Michelle zaklopala na dvere a vzápätí ich otvorila, vošiel som dnu spolu s ňou, môj bodyguard počkal vonku.
Malá miestnosť vyzerala ako röntgenové pracovisko, len s tým rozdielom, že prístroj umiestnený pri stene mal od skutočného röntgenu poriadne ďaleko, no i tak som od neho nemohol odtrhnúť zrak.
Toto čudo dokáže liečiť? Pripomenulo mi to sklenú rakvu, do ktorej siedmi trpaslíci uložili Snehulienku...
„Dobrý deň,“ pozdravil nás starší pán a podal si so mnou ruku. „Tak môžeme sa hneď pustiť do toho.“
Prekvapilo ma, že vystupoval úplne profesionálne a ku mne sa správal ako ku každému inému pacientovi. Možno tu mávajú známych ľudí často.
„Prepáčte, ale môžem sa vás ešte predtým niečo spýtať?“ nesmelo som prehovoril.
„Iste, len sa pýtajte,“ prikývol hlavou.
"Ako to vlastne funguje?" položil som mu otázku a prstom prešiel po sklenej časti prístroja.  
„Ide o účinky svetla, polarizovaného svetla. Vy si iba ľahnete dnu, nič iné nemusíte robiť, iba si chvíľu poležíte, kým na vás žiari špeciálne svetlo,“ vysvetlil mi a otvoril vrch prístroja.
S určitou nedôverou som si na pokyn vyzul topánky, vyzliekol uniformu, opatrne sa najskôr iba posadil, potom si v šedej košeli ľahol dnu a kým doktor za mnou zatváral sklené veko, venoval som pohľad Michelle. Pozerala na mňa a keď videla, že hľadím na ňu, začala rozprávať. Hoci som bol zatvorený v sklenom „akváriu“, počul som všetko, aj keď tlmene.
„Ja sa zatiaľ vrátim späť, po liečbe prídem po teba,“ prehovorila Michelle, zakývala mi a vytratila sa z miestnosti.
Udalosti dnešného dňa a nedostatok spánku minulú noc zapríčinili, že som po pár minútach nečakane privrel oči a ani neviem ako a ponoril som sa do ríše snov...
Michael... Michael... Michael!“
Prebudil som sa, až keď hlas nabral na intenzite a pocítil som niečí dotyk. Zamrkal som a otvoril oči.
Prvá vec, ktorú som nad sebou spatril bola Michellina usmievajúca sa tvár.
„Konečne si hore, ty spachtoš. Teba je umenie zobudiť,“ zablesol sa jej široký úsmev.
Výdatne som sa ponaťahoval a zívol.
„Prepáč, mňa je naozaj len ťažko zobudiť,“ ospalo som odvetil a zložil nohy na dlážku, aby som si mohol natiahnuť mokasíny. „Už mi to povedalo viac ľudí.“
„Ako sa ti páčila prvá ležiaca liečba?“ spýtala sa ešte stále s úsmevom na perách, keď som sa postavil na rovné nohy.
„Až na to, že som nemal čo robiť, to bolo skvelé. Len si predstav, iba tak ležať a nič nerobiť. Nabudúce si so sebou vezmem knihu,“ zažartoval som a Michelle sa skutočne od srdca zasmiala.
„Cítil si niečo?“ opýtala sa so záujmom a prešla po mne pohľadom, akoby na mne hľadala niečo, čo tam predtým nebolo.
„Nie, vôbec nič. Práve preto som zaspal. Ale malo to svoj zmysel,“ záhadne som sa usmial, ale viac neprezradil.
Nech to znie akokoľvek nedôveryhodne, vo sne sa mi sformulovala akási nová melódia, ktorá mala úžasne chytľavý tón. Teraz bolo mojim najväčším želaním čo najrýchlejšie sa dostať domov k svojmu diktafónu. Budem si ho musieť brávať so sebou všade.
Akonáhle mi doktor po prehliadke dovolil odísť, ocitol som sa s Michelle pri svojom ochrankárovi.
„Ach, a ako sa majú deti?“ vyzvedal som, zatiaľ čo som si naťahoval späť svoju čiernu uniformu.
„Stále sa na teba pýtajú,“ informovala ma a potom sa zasmiala. „Hlavne malý Michael. Teraz ťa začal prezývať ´môj otecko´.“
„Naozaj?“ usmial som sa a na moment sklopil zrak. „Prídem ich ešte niekedy pozrieť. A aby som nezabudol, ďakujem za číslo,“ hanblivo som poďakoval, ale okamžite nato som zbystril zrak. Ďaleko predo mnou kráčala osoba, ktorá mi bola povedomá. Nebol som si tým taký istý, až kým sa nedostala bližšie.
„Brookie!!“ zvýskol som a ona vykríkla moje meno tiež. Skočili sme si do náručia a Michelle stojaca vedľa náhle zrozpačitela.
Odtrhol som sa od Brooke a automaticky jej ju predstavil.
„Michelle, toto je Brooke Shields, možno ju poznáš... Brooke, toto je Michelle, moja kamarátka.“
„Ahoj,“ zazubila sa Brookie a podala Michelle ruku, tá ju s ochotou prijala a pozdravila sa tiež. „Rada ťa spoznávam. Prepáč, že ti ho kradnem, ale sľúbila som mu, že poňho prídem.“
Potom sa Brooke obrátila na mňa. „Michael, môžeme ísť? Vieš, dosť sa ponáhľam.“
„OK,“ usmial som sa. „Musím už ísť, zatiaľ ahoj,“ adresoval som Michelle a s úmyslom objať ju na rozlúčku som sa k nej zľahka naklonil, aby som zistil, aká bude jej reakcia a či to vlastne môžem urobiť. (Ešte stále som mal v živej pamäti nemilý zážitok zo skladu...)
Spontánne sa ku mne priblížila tiež a... vzala ma jemne do náručia.
„Pekný zvyšok dňa,“ zakričala ešte za mnou, keď sa mi pomaly strácala z dohľadu.
 
...............................................................................................................................
 
 
Netrvalo dlho a po krátkom stretnutí s Brooke som bol opäť doma.
Len čo som prekročil prah nášho domu, pozdravil mamu, Janet a LaToyu v obývačke, vyrútil som sa hore schodmi rovno do svojej izby. Všetky myšlienky, tóny a nápady som starostlivo zaznamenal na diktafón a potom s úľavou pristál na posteli.
Skvelé, nezabudol som na nič. Musím čo najskôr začať s písaním textu.
Nestačil som si ani poriadne vydýchnuť a už sa celou izbou ozývalo staré známe búchanie na dvere, lenže ten niekto za nimi sa neunúval vyčkať ani len na moje ozvanie, a ihneď vletel dnu. Toto zvykne robiť iba jediná osoba...
„Ach, čo sa deje?“ vyskočil som z postele do pozoru.
„Musím s tebou hovoriť,“ zašomral si popod nos Joseph s ľadovým pokojom. Jednoznačne bol celý nesvoj, čo mohlo signalizovať len jedno.
„Fajn,“ potichu som sa podriadil, aj keď som presne vedel, čo ma čaká.
„Počkám ťa v pracovni. Uprav sa a potom príď za mnou...“
Ani na mňa nepozrel a potom odišiel.
Nechápal som, čo chcel povedať tým „uprav sa“, jednoducho som si vyzliekol šedú košeľu, ktorú som mal na bielom tričku, vzal si jednu tabletku a vyrazil za otcom.
Pred pracovňou som zaklopal na dvere a s nepríjemným pocitom v žalúdku som vstúpil bez ohlásenia tak ako on.
Joe už sedel za pracovným stolom so založenými rukami, tak som obsadil miesto oproti nemu.
„Prosím ťa, ale rýchlo, nemôžem sa zdržať dlho, musím ísť pracovať,“ dopredu som ho upozornil.
„Neboj sa, nezdržím ťa dlho, nie si jediný, čo je v tejto rodine zaneprázdnený,“ sucho skonštatoval, aj keď som svoje slová nevyslovil v zlom zmysle.
„Michael,“ oslovil ma, čo sa nestávalo veľmi často. „...podpísal si ten kontrakt?“
Aha, už je to tu. Čo iné som vlastne mohol aj čakať?
„Ešte nie, môj právnik sa s Disney Studiom dohaduje o detailoch zmluvy. Potom sa ukáže, ale rád by som pre nich pracoval, vieš, ako mám rád...“
„A iné projekty nemáš na pláne?“ skočil mi do reči, vôbec ho nezaujímali moje názory.
„Echm, nič veľké zatiaľ nerozbieham, teraz sa sústredím len na album,“ odpovedal som nervózne.
„Ak máš záujem, niečo by som pre teba mal,“ prižmúril oči a nahodil víťazoslávny výraz.
„O čo ti ide, otec?“ pokrčil som čelo. „Nehnevaj sa, ale neverím tomu, že si bol týždeň preč kvôli tomu, aby si mi zháňal prácu. Chceš peniaze?“
O pár minút som vychádzal mierne rozrušený z Josephovej pracovne a zamieril si to rovno do nahrávacieho štúdia na prízemí, aby som sa odreagoval. Mysľou mi neustále prebiehal náš rozhovor a otcove slová „Si môj syn... a uhm, ja ti to vrátim.“ Od začiatku som vedel, o čo mu ide. Návrhy na projekty mi zvyčajne ponúka vtedy, keď potrebuje peniaze. Nakoniec sme sa spolu dohodli, prehovoril ma a tak som mu sľúbil, že mu požičiam čiastku, ktorú odo mňa požadoval.
Nejde o to, že by som mu tie peniaze nechcel dať, to nie. Lenže obvykle ich utratí za nepotrebné veci, alebo ich investuje do stratového projektu, nezostane mu nič a potom sa ten kolotoč začína odznova. Preto radšej peniaze odovzdávam mamičke, ktorá s nimi vie hospodáriť lepšie ako on.
Napokon som sa iba čisto zo zvedavosti spýtal aký projekt pre mňa mal. Jeho odpoveď bola – vraj hranie v seriáli...
Otec nie je dobrý biznismen.
S myšlienkami niekde mimo realitu som vkĺzol do prázdnej drevom obloženej nahrávacej miestnosti, kde som sa uvelebil na podlahe a strávil niekoľko hodín nahrávaním rýmov, celých viet a textov, ktoré museli presne zapadnúť do melodickej linky piesní, ktoré už boli na zozname pre nový album.
Ibaže ešte stále som nemal ani tušenia, ako album pomenujem, aká bude titulná pieseň a ako sa na ňom predstavím ja sám. Bolo mi jasné, že hudba neustále napreduje, ale ja som chcel byť so svojim albumom ešte ďalej. Ďalej, ako si to doteraz nedovolil nikto. Prekonať THRILLER, za ktorý som ďakoval Bohu, a tým aj seba samého by bola najkrajšia odmena a zároveň satisfakcia pre mojich neprajníkov.
Po hodinách a hodinách usilovného pracovania ma prišla skontrolovať mama so sestrami, keďže ma už hodnú chvíľu nevideli.
„Michael, zlatko, jedol si vôbec? Poď, niečo ti pripravím,“ zopakovala mi už hádam piaty krát, tak som ju napokon poslúchol a žalostivo pustil diktafón z rúk.
Pri stole som sedel iba so samými dievčatami – svojimi sestrami a mamou. Mama naložila neskorý obed i im, pretože vedela, že ak by som mal spomedzi všetkých jesť iba ja sám, asi by som toho veľa nezjedol. Poznal som jej taktiku.
„Mám ťa nakŕmiť?“ uštipačne si ma doberala Janet sediaca po mojej pravici, keď videla, ako sa nemám k činu.
Bol som rád, že sa vrátila do svojej formy, bola to zase tá stará dobrá Janet, ktorú som poznal.
Aby som upokojil mamu meravo stojacu za mojim chrbtom a sledujúcu každý môj pohyb vidličkou, ako aj svoje sestry, začal som jesť, hoci som hlad nepociťoval.
Poobedie sa pomaly tiahlo ďalej, voľný deň som vypĺňal doma, striedavo som sa venoval skladaniu, kŕmeniu Musclesa zatvoreného v teráriu v obývačke, maznaním sa s ostatnými miláčikmi v našej záhrade spolu s Janet, keď mamička odišla s LaToyou do kráľovskej siene a otec stále nevychádzal zo svojej pracovne. Očividne sa chystal na „rozumné“ investovanie peňazí, ktoré odo mňa dostal.
Neskôr, keď slnko pomaly začalo zapadať za horizont posledného marcového dňa, opustil som Janet a vkĺzol do súkromia knižnice (čo bola miestnosť až po strop obklopená policami s knihami) a klesol do jedného z dvoch čalúnených kresiel pred rozohriatym kozubom. Nevzal som si žiadnu knihu, iba som premýšľal a hľadel do praskajúceho ohňa, ktorý ma po každé zaručene upokojoval. Oheň mohol za moje najväčšie problémy, ale práve preto ma vždy fascinoval.
Dlaňou som si nepatrne prešiel po nohaviciach. Mal by som sa prezliecť...
Naraz som na mieste, kde som mal vrecko, pod prstami ucítil, že v ňom niečo mám.
Ach, iste. Tá podpiskarta.
Vybral som ju von a obzrel si ju.
Potom, akoby ma niečo pochytilo, som vstal a do rúk vzal telefón z konferenčného stolíka. Nebol som si istý, či bude Michelle doma, ale vytočil som číslo z papierika.
´Čo jej poviem...? Improvizuj, Michael!´  
Párkrát to zazvonilo a potom sa na druhej strane ozval hlas. Vedel som, že býva u kamarátky, Michelle mi to vravela ešte v aute.
Ibaže tento hlas určite nepatril ani jednej, ani druhej.
Silno som stisol slúchadlo a zvraštil obočie.
Bol to mužský hlas.
Preboha, čo tam robí Nick???!!!

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

custom written dissertations t902qx

GregoryEnake,5. 4. 2023 21:01


Kudos. I value this.
law school essay writing service https://essayssolution.com writing help https://ouressays.com