Choď na obsah Choď na menu
 

Piatá časť

27. 10. 2012

 MICHELLE

 
„Je to od tej osoby, čo si myslím?“ prekvapene sa ozvala Becky.
„Stavím tri protézy na to, že hej,“ odpovedala som bez rozmýšľania. Zdvihla som ruku k lístočku zaborenému v kytici jazmínu (mojich obľúbených kvetov) a vytiahla ho.
Rozprestrela som ho a automaticky začala nahlas čítať vpísaný text, neuvedomujúc si prítomnosť pubertálneho poslíčka.
"Michelle, bol by som veľmi rád, ak by si konečne prestala trucovať a uvedomila si, kto je pre teba najlepšia partia. Mrzí ma čo sa medzi nami stalo, ale zaslúžim si ešte šancu. Tak sa spamätaj. A ozvi sa čo najskôr...“
„Och, čistá romantika,“ zhodnotila Bex.
S láskou, Nick.“ dokončila som hľadiac s prižmúrenými očami na hromadu jazmínu, ktorú držal ten chlapec.
„Toto je celý Nick, myslí si, že keď mi bude posielať drahé dary, tak sa mu okamžite vrhnem späť do náručia,“ vyhŕkla som, no vzápätí som rozhodne dodala: „Nič z toho si nepreberiem, nech si nemyslí, že mu odpúšťam. Zoberte to preč, ja to nechcem,“ odvetila som zmätenému poslíčkovi.
„Prepáčte, ale nemôžem. Dostal som prísne inštrukcie, že ak by ste to odmietli prijať, mám vám to tu nechať aj tak, hoci aj pred dverami.“ Oznámil mi.
„Eh...no dobre, dobre! Dajte to teda sem, podpíšem vám príjemku,“ rozladene som odvetila, berúc si od neho pero. „Viem, aký je Nick tvrdohlavý.
Ja by som o tom asi niečo mala vedieť. Veď som s ním vo vzťahu strávila takmer pol roka. Nick Harper pracuje ako hlavný reportér v jednej prestížnej televíznej stanici už veľa rokov. Spoznali sme sa, keď raz prišiel urobiť reportáž o najnovšom prístroji na liečbu popálenín do našej nemocnice. V tej dobe som tam práve nastúpila ako nová zdravotná sestra. Čírou náhodou som bola prvý človek, na ktorého narazil na chodbe oddelenia a vraj som mu hneď padla do oka. Rozhodol sa, že tú reportáž doplní o interview so mnou, aj keď som mu márne mohla vysvetľovať, že som úplný nováčik. Po skončení nakrúcania ma hneď pozval na večeru. Prirodzene mi to vtedy, ako obyčajnému vidieckemu dievčaťu, zaimponovalo, ale dnes už viem, že mu od prvej chvíle záležalo iba na mojom výzore a všetko ostatné mu bolo fuk. Chcel mať vedľa seba iba niekoho reprezentatívneho, s kým by sa mohol ukazovať na verejnosti.
Vtedy mi to pripadalo ako vo sne, pretože som nikdy nežila medzi takou „elitou spoločnosti“, v ktorej sa pohyboval on. Nikdy som taký urodzený život nechcela viesť, som predsa z dediny, no po čase som však bola donútená naučiť sa aspoň základy etikety, ktorá vládla medzi tou smotánkou. Tým myslím také veci ako – správne jesť, komunikovať, zdraviť, správať sa... Vôbec nič z toho nezapadalo do mojich spôsobov, no robila som to z lásky k Nickovi. Ale tá onedlho začala chladnúť, rovnako ako môj záujem o štýlový spôsob života. Postupne som spoznávala Nickovu „pravú tvár“ a stále častejšie vznikali situácie, kedy som ani za mak nesúhlasila s jeho názormi a chovaním. Už po krátkom čase som cítila, že my dvaja sa k sebe po duševnej stránke absolútne nehodíme. Mohla som to zakrývať na verejnosti za naučenými spôsobmi a gestami, ale vnútri sa mi chcelo kričať.
Napriek všetkému som aj naďalej v tomto vzťahu hlúpo pretrvávala. Ani neviem vysvetliť prečo. Možno zo zvyku. Bol to môj prvý vážny vzťah, i intímny, a preto som si možno predstavovala, že takto to jednoducho funguje u všetkých dvojíc. Naviac, pre verejnosť sme boli taká zaručená dvojica. Michelle a Nick. ´Šťastný a vyrovnaný párik´.
Alebo som len nechcela zostať sama. Tak som všetky naše problémy len slepo prehliadala s nádejou, že sa všetko časom zlepší. Naozaj presný dôvod nepoznám. Taká som bola.
Karta sa ale nakoniec obrátila. Pred týždňom. Poviem to narovinu – vztiahol na mňa pri hádke ruku – a to hneď dvakrát. V tej sekunde sa moje ideály zrútili ako domček z kariet a otvorili sa mi oči. Okamžite na mieste som tú nezmyselnú nočnú moru ukončila. On však moje slová nezobral vážne vtedy, a nemieni ich brať na vedomie ani teraz. Proste nemôže predýchať fakt, že sa niekto opovážil opustiť JEHO. Taký je Nick samoľúby.
Paradoxne, aj napriek všetkému som mu vďačná. Naučil ma ľudí neodsudzovať na základe výzoru a naopak nepreceňovať ľudí s peknou tváričkou. Uvedomila som si, akú veľkú cenu má osobnosť človeka, jeho duša a zmýšľanie. Teraz už viem pochopiť tie slová: krása časom pominie, no duša pretrvá navždy.
Lenže jednu vec viem naisto – táto skúsenosť mierne naštrbila môj pohľad na mužov. Rozum mi vraví, že nie sú všetci muži ako Nick, lenže niekde hlboko v mojej mysli to nedokážem ovládať. Nejde to tak rýchlo zmazať.
Toľko o mojej minulosti.
„Vďaka. Ten chlap vás musí riadne milovať, ste šťastná žena! Dovidenia.“ skonštatoval mladý poslíček a dal mi do rúk kvety aj s taškou.
„To teda som...“ donútila som sa nasilu usmiať. ´Keby ten vedel...´, pomyslela som si.
„Noo, tak to som fakt zvedavá, čo ti ten idiot zase poslal,“ ozvala sa vedľa mňa Becky.
Vrátili sme sa dnu a uvelebili sa v obývačke na veľkej koženej sedačke. Nohy som si prekrížila do tureckého sedu a potom Becky prehovorila.
„Daj, aby som ťa zbavila toho bremena, dám si ich do kancelárie, keď ich teda nechceš. Sú krásne, škoda by ich bola vyhodiť, aj keď sú od takého grázla...“ spýtavo sa na mňa pozrela berúc mi kyticu z rúk.
Zasmiala som sa: „Pokojne, sú tvoje. A dlh voči tebe mám vybavený! Super!“ zavtipkovala som.
„Jasan, táto luxusná kytica ti práve zabezpečila doživotný pobyt s mojou maličkosťou,“ odplatila mi moju narážku. „...A zostaneme spolu až kým nepomrieme!“ teatrálne si priložila dlaň k čelu, čím ma riadne rozosmiala.
Potom si premerala tašku, ktorú som ešte držala v rukách a zmenila tému: „No aj tak by som rada vedela, odkiaľ sa dozvedel, že si prišla sem.“
„A vieš, že sa tomu ani veľmi nečudujem? On má všade nejakých známych. Ani by ma neprekvapilo, keby napríklad aj ten taxikár, čo ma sem priviezol, bol jeho kamoš,“ vytresla som bez rozmyslu a položila lesklú papierovú tašku vedľa seba na pohovku. „Ani teraz nechcem vedieť, čo je v tomto...“
„Hmm... vieš, čo? Je najvyšší čas priviesť ťa na iné myšlienky! Je piatok, slnko už dávno zapadlo... Vstávaj, ide sa von!“ bojovne vyskočila Becks z pohovky. Hneď nato však spustila ramená a rezignovane vyhlásila: „Jopss, teda... najprv zo seba spravím človeka a až potom... vyrážame!!“ vystrčila päsť do vzduchu a ja som sa úprimne zasmiala. Zrazu ma napadla jedna dosť zásadná otázka.
„A kamže to vlastne máme namierené...?“ dôrazne som sa jej spýtala.
„Ozaj, nad tým som sa ešte nezamyslela...“ ťukla si po čele. „Máš nejaký návrh, kde to spolu poriadne roztočíme?“ energicky sa zatočila dookola.
„Hm...“ začala som rozmýšľať ( ruku som si schválne oprela o bradu, akože horlivo premýšľam) a Becky sa pridala tiež, takže na chvíľu zavládlo úplne ticho, prerušované iba našim občasným "hm".
Potom Becky náhle zvolala: „Hahááá, no jasné! Pozri sa na svoje tričko!“ Pichla mi ukazovákom priamo do hrude. Sklopila som hlavu a pozrela na malú potlač na mojom obľúbenom bielom tričku. Bola na nej basketbalová lopta so striebristými ciframi 54. Nechápavo som nadvihla obočie. Vzápätí mi to ale došlo.
„Už viem! Narážaš na STUDIO 54, však mám pravdu??!“ prudko som sa vystrela a takmer som Becky vyrazila predné zuby.
„Presne tak! Pamätáš na tú našu prvú a zároveň aj poslednú návštevu? Keď ten discoclub prvý krát otvorili a my sme boli malé žaby na základke, ktoré sa tam zúfalo snažili dostať?“
„Pane bože, na to do smrti nezabudnem!“ usmiala som sa a naraz ma pochytil záchvat smiechu. „A ty si ešte pamätáš ako sme sa zmachlili líčidlami tvojej mamy, aby sme vyzerali staršie?“
Becky sa pustila do smiechu tiež. „Je načase oprášiť ´staré dobré časy´! zvýskli sme takmer jednohlasne.
Nasledujúcu hodinu sme sa navzájom líčili (tentokrát to však už dopadlo omnoho lepšie, ako vtedy, aj keď Becky mi skoro vypichla oko maskarou), učesali sme sa (ja som si svoje dlhé hnedé vlasy nechala rozpustené, zato Becky si ich vypla do úhľadného drdola) a nakoniec sme pri otvorenom šatníku polemizovali nad tým, čo si ktorá oblečie. Becky sa rozhodla dať si krátke čierne šaty s čiernymi silonkami (naozaj, v jej šatníku by ste inú farbu museli hľadať lupou – pracovná deformácia). Ja som zvolila jednoduchší štýl (hlavne som sa nechystala nikoho zbaliť) v zostave sivý melírovaný svetrík s uväzovaním a čierne priliehavé nohavice.
„Máš v pláne šoférovať a zostať na nealku alebo zavolám taxík?“ spýtala sa ma Becky, keď som jej na krku zapínala strieborný náhrdelník.
„Čo? Och, necháš ma šoférovať tvojho Chryslera??“ neveriacky som sa rozžiarila.
„Pre dnešok spravím výnimku“ mrkla na mňa. „Ale ak ho oškrieš, tak ťa zabijem!“
 
 
*** 
 
Po dlhšej nočnej jazde a jednom drobnom nedostatku na mojich jazdných schopnostiach, kedy som o vlások minula chudáka cyklistu (beriem späť – idiota cyklistu, pretože nebol absolútne osvetlený), sme dorazili na určené miesto. Niekoľko minút sme sa spamätávali, lebo sme zistili, že od našej poslednej návštevy sa celé toto miesto zmenilo na nepoznanie.
Pred vstupom sme po zaplatení dostali od páru drsných chlapíkov identické náramky na ruky a až potom sme mohli vojsť dovnútra. Prešli sme dlhou tmavou chodbou, na ktorej boli aj dvere od toaliet, a na jej konci sme narazili na čudné závesy. Neisto som jeden z nich odhrnula a za nimi sme objavili schody vedúce dolu. Tak sme teda šli dolu, za zvukom stále hlasitejšej hudby.
Pred nami sa rozprestrela obrovská miestnosť zaplnená ľuďmi, tanečným parketom, veľkým barom, širokými sedačkami rozmiestnenými okolo parketu a hlasnou rytmickou hudbou. Okamžite sa k nám otočila väčšina hláv, tak sme si rýchlo obsadili dve posledné voľné miesta pri bare a objednali si sladké kokteily. Najprv som sa tvárila trochu rozpačito, nečakala som tu taký nával, avšak po prvých dúškoch (nealkoholického) Manhattanu som sa pomaly uvoľnila. Chcela som s Becky začať konverzáciu, tak som si prisunula barovú stoličku k nej, aby som mala aspoň akú – takú šancu počuť ju.
„Hej, nie je tamto Lionel Ritchie? naraz mi Becky zapišťala do ucha. Pozrela som jej smerom.
„No... vyzerá to tak, že aj hej.“ Skonštatovala som.
„Výborne, od neho ešte podpis nemám.“ premýšľala nahlas. No zrazu sa náš hviezdny objav stratil v obrovskom dave.
„Ach niéé, kde je??“ zažialila Becky, ktorá sa práve chystala vstať. „No počkaj... Aha! Tam sú Tom a Jacob z právnického!!“ obzrela sa Becky spoza našich chrbtov. „Dofrasa, nevidia ma! Počuj, len ich skočím pozdraviť a Toma sa chcem spýtať ako dopadol prípad Johnsová verzus Derek. Hneď som späť, ok?“ zvrieskla mi do ucha, aby prehlušila hlasnú hudbu.
„V pohode, len choď!“ usmiala som sa na ňu. „Myslím, že ja sa zatiaľ skočím vycikať!“ zakričala som jej, keď som si všimla v nebezpečnej blízkosti partiu opitých chlapov ukazujúcu naším smerom.
Zošuchla som sa z barovej stoličky zarovno s Becky, ktorá mi ukázala vztýčený palec, akože rozumie a v poriadku, a každá sme sa vybrali iným smerom. Ja ku schodom vedúcim k hale s toaletami a Becky medzi rozvášnenú masu ľudí na parkete (netušila som, ako chcú debatovať o práci v tom hluku – ale taká je už Becky, workoholička).
Podarilo sa mi pretlačiť schod za schodom hore k závesom (ktoré mimochodom asi plnili funkciu tlmenia toho hluku). Opatrne som ich odhrnula a ocitla som sa v tej prázdnej chodbe, ktorou sme prechádzali pri vstupe. Lenže taká celkom prázdna asi nebola.
„Michelle!“ začula som za sebou známy naliehavý hlas. Až priveľmi známy nato, aby som okamžite nezamrzla na mieste.
Pomaly som sa obrátila a za sebou zbadala stáť Nicka. Keď sa dostal až úplne do mojej blízkosti, zacítila som z neho ťahajúci alkohol.
„Ako si vedel, že som tu?“ nervózne som mu položila otázku.
„Mám svoje... zdroje,“ horko – ťažko zo seba dostal nespúšťajúc zo mňa oči.
„Odpoveď hodná novinára...“ znechutene som odpovedala.
„Mám sa aj zasmiať??“ pobúrene odsekol a schytil ma pevne za lakte.
„Pusť ma, Nick! Žiadna sranda, si opitý! Prečo si sem vlastne prišiel?“
„To si... sa ešte pýtaš prečo?? Aby si prestala vymýšľať ako také malé decko a vážila si, že môž... môžeš byť so mnou!“ zovrel ma ešte pevnejšie, trasúc sa celý od hnevu.
„Ty to stále nechceš pochopiť, však? Nerozumieš, že my dvaja sa už dokopy nedáme? Ako by som s tebou aj mohla byť?“ tlmene som mu skríkla do tváre, aby som nevyvolala zbytočný rozruch u chlapíkov za vchodovými dverami.
Naraz mi v hlave skrsol jeden nápad, ktorý by ma ho mohol zbaviť.
Z celej sily som sa mu vytrhla zo zovretia a vychrstla mu do tváre: „A aby si vedel, nie som tu sama!“
„Viem! Je tu aj Beckynsel.“ posmešne odfrkol.
„Hej... no som tu aj s istým mužom...“ zaklamala som.
„Vážne? A kde ho máš??“ spýtal sa napoly zneistený a napoly ironický.
Rozmýšľala som, čo mu presne odpoviem, keď vtom som zaregistrovala pohyb medzi ťažkými závesmi. Spoza nich sa vynoril akýsi bradatý muž, očividne sám. Perfektne mi to prihralo do kariet.
„Chm... práve ide!“ stíšila som hlas a rozbehla sa oproti tomu staršiemu mužovi.
„Tak tu si, miláčik!“ vrhla som sa k nemu, ale zároveň naňho žmurkla a zašepkala: „Prosím, zachráňte ma!“
 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.