Choď na obsah Choď na menu
 

Sedemnásta časť

2. 11. 2012

 MICHAEL

 

Nehorí niečo?“ zdvihol som hlavu a prerušil tak zvláštnu atmosféru panujúcu medzi nami, keď som vo vzduchu zacítil prenikavý závan niečoho spáleného.
„BROWNIES!!“ zvýskla Michelle a rozbehla sa do kuchyne.
Nasledoval som ju, vrhla sa k sporáku, z ktorého razil štipľavý dym a pohotovo otvorila okno. Zo stola schmatla kuchynskú chňapku, no potom sa zarazila a hodila ju späť. Vzala kockovanú utierku zavesenú nad sporákom a z trúby vytiahla na stôl... ehm, koláč?
„Ale nié,“ zamrnčala ako malé dieťa a nohou zatvorila dvierka na rúre. „Ešte som ho tam nechala a... zabudla som si nastaviť minútky!“ Ukazovákom nespokojne štuchla do tmavej vyschnutej hmoty.
„Už druhýkrát som to pokašlala,“ bezradne pokrútila hlavou. „Nikdy sa mi to asi nepodarí.“
„A čo tak keby... keby som ti pomohol?“ navrhol som, lebo som sa cítil zodpovedný za nešťastný osud koláča.
„Nebodaj vieš piecť?“ podozrievavo do mňa zapichla zrak vyhadzujúc obsah plechu do smetného koša. Hnedé vlasy mala na temene zviazané do uzla, no i tak sa jej z neho uvoľnilo zopár pramienkov, ktoré jej teraz poskakovali okolo tváre.
„Niečo sa na mňa nalepilo, keď som sledoval mamu v kuchyni,“ priznal som a podišiel ku stolu. „Nikdy mi nedovolila, aby som jej pomohol, ale predsa len som sa niečo naučil.“
„A čo také?“ veľavýznamne na mňa pozrela s rukou založenou v bok. Zdalo sa, že ju to skutočne zaujalo.
„Nikdy nešetri na chňapkách,“ vypustil som múdrosť z úst a do ruky vzal oranžovú chňapku s okrúhlou dierou v strede. Okolo mňa preletela kockovaná utierka, načo som sa rozchichotal. „A ak už predsa, nikdy nepoužívaj takú vo farbe pokožky. Pre istotu.“
„Dokelu, prečo som ťa tu nemala skôr?“ hraným obdivom si teatrálne povzdychla. Oprela sa o kuchynskú linku a vypadnuté pramene vlasov si zastrčila za ucho.
„Tak myslíš, že by sme to zvládli?“
„Budeme dvaja proti jednému koláču,“ zapálil som sa do novej výzvy s vervou, ako keď tréner svojim hráčom vysvetľuje taktiku hry, a pohodil som hlavou k ošúchanému lístku s načmáraným receptom. Michelle sa zahihňala.
„A ak to ani potom nevyjde, jednoducho bude zlý recept.“ Rozosmial som ju, ani som nevedel ako, no len čo som počul jej smiech, automaticky som sa pridal.
„Tak poďme na to!“
Obaja sme si rozdelili úlohy a pustili sme sa do celého postupu prípravy cesta. Michelle sa opásala modrou zásterou a mne uviazala tiež jednu červenú. Vravel som jej, že je to zbytočné, lebo som na sebe mal svoje staré domáce oblečenie a už mi bolo prakticky jedno, či bude o trošku viac ufúľané alebo nie, ale trvala na svojom. Navyše, oblečenie i vlasy mi vo vyhriatej kuchyni postupne uschli a znovu som vyzeral ako predtým.
Popri predčítaní receptu, meraní surovín a lámaní čokolády (polovičku sme medzitým stihli zjesť - ako som zistil, Michelle má sladkosti rada rovnako ako ja) sa reč prekvapivo zvrtla aj na bulvár.
 „A čo si sa o mne dozvedela?“ vrhol som na ňu zvedavý pohľad. Snažil som sa, aby som pôsobil tak, že ma to priveľmi netrápi, ale moje druhé ja pozorne načúvalo.
„Tak napríklad – bojíš sa lietania, si vegetarián, máš strach z tmy,“ zanietene vymenúvala na prstoch. „Budeš hrať vo filme Peter Pan, a... chodíš s Brooke Shields.“
Niekoľko sekúnd medzi nami viselo ticho.
„Tak z tohto všetkého je pravda akurát jedno - že som vegetarián. Cestovať lietadlom je pre mňa ťažké iba nočnými letmi. Nemám strach z tmy, neviem, odkiaľ to majú. O žiadnom filme s Petrom Panom som nepočul,“ zanietene som sa rozrozprával udržujúc spojenie s Michellinými blankytnými očami. „A s Brooke naozaj... nič nemám, sme iba priatelia.“
Kupodivu ju to veľmi neprekvapilo, zdalo sa, že ani na okamžik nezapochybovala o mojich slovách, čo ma potešilo.
„Keď už sme pri tých odhaleniach... ja sa musím priznať. Predvčerom som si ho kúpila,“ žmurkla a nasypala do hnedej misky cukor.
Najprv som nechápal o čom hovorí, ale potom mi svitlo. A mal som čo robiť, aby som nevyskočil a nedočkavo neskríkol otázku ´a čo si o ňom myslíš?´. Namiesto toho som len prikývol a pokračoval v miešaní.
„A som strašne sklamaná...“
Stiahol sa mi žalúdok. Sklamaná? Vážne je Thriller taký zlý?? Alebo...?
„Nie, necháp ma zle! Som sklamaná zo seba,“ objasnila mi, keď si všimla môj zaskočený výraz. „Z toho, že som niečo také nepočula už skôr. Alebo aspoň po tom, čo sme sa spoznali. Michael, ten album je naozaj... naozaj vynikajúci. Máš obrovský talent,“ spravila na pár sekúnd prestávku. „Vieš, predtým som o tebe nič nevedela. Poznala som iba tvoje meno a tvoju tvár. O hudbu som nemala veľký záujem. Ale keď som si vypočula Thriller... akoby sa vo mne niečo zlomilo. Tvoje piesne a predovšetkým tvoj hlas zo mňa spravili... hudobného maniaka!“ Rozhodila bláznivo rukami a zasmiala sa.
„Vďaka. Netušil som, že Thriller môže dokázať niečo také... Som rád, že sa ti páči,“ zanechal som roboty i ja a obrátil sa k nej. „A ktorá sa ti pozdáva najviac? Teda, ak môžem vedieť?“
Michelle si podoprela hlavu na spojených dlaniach a zahĺbila sa do premýšľania.
„Vieš čo, neviem si vybrať. Každá je v niečom iná a v tom niečom je najlepšia. Čestné slovo, páčia sa mi všetky rovnako. V každej je cítiť tvoju energiu a cit, ktorý do toho vkladáš.“
„Ďakujem, vážim si to,“ potichu som zamrmlal a prehodil tému iným smerom, pretože mi hrozilo vážne červenanie. „Ach, mimochodom - prepáč, nechcel som prísť... v takom stave, v akom som prišiel.“
„Ale to nevadí. A čo ti to vlastne vyviedli?“ zaujímala sa a opatrne vyliala náš výtvor do čistého plechu, ktorý potom vložila do trúby.
„V aute som mal nastražené vodné bomby. A navyše, všetko oblečenie mi niekam ukryli, môj šatník je úplne prázdny,“ precedil som pomedzi zuby, ale skôr mi bolo do smiechu z prefíkanosti mojich bratov.
„Vodné bomby?“ Chvíľu ma vážne pozorovala, ale potom si zakryla úškrnok na perách a následne sa pridusene rozosmiala. „Tvoja rodina je vážne zaujímavá!“
„To je slabé slovo,“ opravil som ju a žartovne obrátil oči stĺpkom. „Majú dobrého učiteľa.“
Zase sa roztomilo zachichotala a vložila špinavé nádoby do drezu.
 „Hm... Michael?“ pozorne si ma premerala a znovu sa začala nevysvetliteľne usmievať.
„Áno?“
„Až teraz ma napadlo... Ty za sporákom,“ nepodala to urážlivo, skôr obdivným spôsobom. Prst si priložila k brade a uprene si ma obzerala. Hanblivo som sa usmial.
Párkrát sa mi stalo, že som sa počas „výrobného procesu“ nevedome dotkol tváre a zabudol, že mám ruky od múky, čokolády a ktovie ešte čoho. Pravdepodobne si všímala práve to. Ale nerobilo mi to problém, pretože som skončil pofŕkaný rovnako ako ona.
„A navyše celý od múky. Predtým čierny a teraz biely. Super kontrast!“ odvetila v nevinnom duchu a chytľavo sa zasmiala. Zohla sa a z jednej skrinky vybrala dve biele servítky.
A stalo sa to.
V hlave sa mi vynorila zahmlená myšlienka, ktorá pritiahla moju pozornosť.
Čierny a teraz biely.
Čierny a... biely. Čierny alebo biely.
Znelo to senzačne. Malo to v sebe viac. Skrytý odkaz? Výstižné.
Duchom neprítomný som si filtroval prebiehajúce záblesky vokálov v mysli. Už teraz som presne vedel, kde by som dal ten ktorý výkrik.
V hlave sa mi ozýval vzdialený hlas Michelle, ktorý pokračoval v rozprávaní, ale bol som niekde úplne inde. Nemohol som sa mu venovať. Nie teraz. V duchu som kombinoval, formoval a opakoval stále tie isté slová dookola.
Dotkol som sa vrecka svojich čiernych teplákov. Vedel som, že je vnútri. Je tam a čaká na použitie. Na môj hlas, kým nie je neskoro a myšlienka neodpláva niekam dostratena.
Ale predsa som to nespravil. Nedokázal som.
Nechcel som teraz prácu pretlačiť do tejto priateľskej atmosféry. Rovnako mi bolo hlúpe nahrávať si svoje chabé úryvky na diktafón pred ňou. Prinútil som svoje myšlienkové pochody zabrzdiť a vrátiť sa späť do svojho plného vedomia. Obrazy v mojej hlave musia počkať. Keď sa naskytne príležitosť, spätne sa k tomu vrátim...
„Nefandi si. Ty si tiež neskončila najlepšie!“ šibol som očami po bielych mapách na jej tvári.
Očakával som, že na svoju obhajobu mi spätne odpinkne škodoradostnú poznámku. Namiesto toho mi podala čistý obrúsok a nešikovne si začala z dlhých vlasov s úsmevom vyberať zatúlanú čokoládovú hoblinku.
Počastoval som ju plachým úškrnom, obrúskom som si začal zotierať zaschnuté cesto z brady, ale naše oči sa stále vyhľadávali...
CŔŔŔŔŔŔŔŔŔŔŔŔŔŔŔŔNNN.
Nebola to žiadna návšteva za dverami, hlasitý cingot nám oznamoval, že za dvierkami trúby na nás čaká upečené prekvapenie.
Spoločnými silami sme ho vytiahli na mriežku. Na prvý pohľad bolo jasné, že Michellin recept nakoniec predsa len chybný nebude.
„Michael, veľká vďaka za pomoc,“ z ničoho nič sa roznežnila a pristúpila ku mne bližšie.
Potom sa hladkými predlaktiami obtrela o môj pletený sveter a zložila mi z bokov zásteru. Tentoraz som rumencu na tvári nemohol zabrániť.
Čo sa to zase deje? Mal som chuť poriadne potriasť hlavou a uvoľniť v nej ten skrat.
Michelle to však neodradilo, práve naopak, svojou pomúčenou tvárou sa s ľahkosťou natiahla k mojej a... a...
Teplými perami sa letmo dotkla... môjho zaprášeného líca.
Dostal som bozk!
Môj mozog to však odmietal spracovať. Nemohol som uveriť tej zmene, ktorou Michelle v poslednom čase prešla. Pred očami sa mi vynorila spomienka. Vtedy v sklade. Ako sa zháčila, keď som sa jej pokúšal odstrániť prach z tváre. Bála sa i toho najmenšieho náhodného kontaktu.
Táto Michelle, stojaca predo mnou, sa na ňu takmer nepodobala. Správala sa tak... inak. Priateľskejšie, otvorenejšie a veselšie.
„Echm... ďakujem,“ roztržito som sa usmial, aby som zakryl vlastné rozpaky.
V duchu som prežíval zvláštne pocity, nestávalo sa často, aby ma dievča pobozkalo. Áno, nepočítam do toho fanúšičky, ktoré to často aj proti mojej vôli spravia.
Táto situácia sa s tým nedala porovnať. Toto bolo niečo citlivejšie, vážnejšie a najmä súkromnejšie. Som známa osoba a musím znášať všetky dôsledky slávy, viem. Ale euforický bozk od fanúšičky uprostred obrovského davu, pred desiatkami kamier a reportérov, prípadne počas koncertu na pódiu je predsa niečo úplne iné ako bozk od osoby, ktorú...
Zasekol som sa. Ktorú čo...?
Uch, jasné – ktorú si čoraz viac obľubujem a je mi blízka svojou povahou.
„Za čo?“ spýtala sa a zmätene mykla plecami.
„Za obrúsok,“ zdvihol som do výšky ruku s pokrčeným obrúskom, ktorý som kŕčovito zvieral medzi prstami.
„Jáj, jasné,“ zasmiala sa a sadla si na kraj stola (rovno do mláčky vaječných bielkov, ale to som jej radšej nepovedal).
Naraz na mňa vrhla zvláštny neidentifikovateľný pohľad.
„Michael, je pravda, že si zašifroval svoje číslo do čiarového kódu Thrilleru??“
 
 
 
 
 
MICHELLE
 
 
V rozprávaní sme pokračovali v obývacej izbe. Michael sa už bez obáv posadil na sedačku oproti zapnutému televízoru a ochotne mi odpovedal na všetky moje čoraz zvedavejšie otázky, o jeho rodine, práci i sebe. Z kuchyne som priniesla dva dezertné tanieriky s našim podareným výtvorom a jeden mu ponúkla. Prisadla som si k nemu a nechala mu právo ochutnať ako prvému.
„Ďakujem,“ nezabudol dodať a nesmelo si vidličkou oddelil malý kúsok z koláča. Keď si ho decentne vložil do úst a podľa jeho pochvalnej grimasy som videla, že mu chutí, bola som radosťou bez seba.
Pustila som sa do svojej porcie a spolu sme sledovali, ako sa Tom a Jerry naháňajú po celom dome a praskali sme od smiechu.
„Máš rada rozprávky?“ ozval sa milo prekvapený po chvíli a opatrne položil vidličku na poloprázdny tanier.
„Jasné, nikdy som ich neprestala pozerať!“ odvetila som akoby to bola tá najprirodzenejšia vec. „Teba sa ani nemusím pýtať, čo?“
„Milujem ich!“ zvolal na plné hrdo svojim typickým jemným hláskom, aby prekričal jačiaceho Jerryho. „Je super, že... ups!“
K tomu, čo je super sme sa už nedostali, pretože Michael nechtiac zakopol do čohosi pod pohovkou. Ihneď sa sklonil, aby preskúmal škody a ja som iba mávla rukou.
„To nič, určite si tam Patrick omylom niečo nechal, keď sa vybaľoval.“
 „Ehm, nie som si istý,“ díval sa zmätene za svoje nohy a rukou zašmátral v tme pod pohovkou. „Je na tom tvoje meno...“
Zbystrila som pozornosť. „Moje meno?“
Michael vytiahol na gauč väčšiu trblietavú tašku s visačkou, na ktorej skutočne stálo moje meno. A dokonca i priezvisko.
 „Ježiši, úplne som zabudla!“
„Ty nevieš čo to je?“ nevinne sa opýtal a s nedôverou mi ju vložil do náručia.
„Nie, ale viem od koho to je,“ poškrabala som sa nervózne na čele. Spojenie „od koho“ som vypľula tak uštipačne, že Michaelovi okamžite zamrzol aj zvyšok úsmevu.
„Asi by si to... mala...“ zakoktal sotva počuteľne a zrak stále nespúšťal z balíku v mojom lone.
„Vyhodiť?“ pomohla som mu vykoľajene s návrhom, ktorý by som najradšej bola uskutočnila.
„To nie. Myslel som, že... lepšie bude... vedieť, čo tam je,“ poradil mi. „Predsa len...“ Zvyšok vety nedokončil.
Aj tak som vedela, čo mal na mysli. Asi.
Nechcelo sa mi do toho, nemala som záujem vidieť nič od Nicka, a už vonkoncom si to nechávať. Ale rovnako tak ma vnútri nahlodávala hrozivá zvedavosť, a v Michaelových očiach bolo jasne vidieť to isté.
Dobre. Len sa pozriem. Iba kvôli Michaelovi.
A potom... čert to ber.
„Asi máš pravdu,“ pritakala som, pomalými pohybmi darčekovú tašku otvorila a bez toho, aby som čo i len nazrela dnu som do nej zaborila celú ruku. Nahmatala som niečo pevné a hranaté... Prstami som to vylovila von.
A zrazu to bolo. Spomienky sa mi v pamäti vynorili takou závratnou rýchlosťou, že som mala čo robiť, aby som ich udržala na uzde.
Čelo sa mi reflexívne zvraštilo. Neboli to príjemné spomienky.
Myslela som si, že som sa s nimi vnútorne už definitívne vyrovnala a navždy ich vypustila preč. Ale nestalo sa tak. 
Prečo mi to robí?
Cítila som odpor pri pohľade na tú malú nevinnú škatuľku v mojej dlani, lenže neviem prečo, chcela som znovu vidieť jej obsah. Obsah, ktorý som veľmi dobre poznala.
Na Michaela som sa neodvážila zdvihnúť zrak, bol ticho, neozýval sa, ani sa nesnažil prehovoriť. Očividne mu to všetko vzalo slová.
Ako náhle som ju otvorila, vypadol z nej malý lístoček, ktorý som zdvihla a roztvorila.
Iba dve slová. Dve obyčajné slová, ktoré však nemali v sebe nič senzibilné. Ešte i spôsob, akým boli vytlačené na lístku mi pripadal chladný.
Vráť sa.
Vydala som neurčitý zvuk a privrela oči. Škatuľku som nechala dopadnúť na presklený stôl a rukami si objala kolená.
„To je...?“ prehovoril Michael hlasom, ktorý som doteraz u neho nezachytila a dotkol sa malého predmetu, ktorý vypadol na stôl.
„Zásnubný prsteň, presne tak,“ zhlboka som vzdychla a tikla očami bokom. Na ten obrovský briliant vsadený do honosného zlata lesknúceho sa pod Michaelovými dlhými prstami som sa už nedokázala ani pozrieť. Stačil mi ten jeden jediný pohľad...
Konečne som sa prinútila obrátiť k nemu.
„Asi by som ti tiež mala o svojom živote prezradiť viac...“
Michael stále mlčal, no bol poznačený hŕstkou pocitov, ktoré som mu vyčítala priamo z očí. Ohromenie, nechápavosť, strach – to všetko sa odrážalo v jeho prenikavých zreničkách, ktoré teraz bez ostychu prebodávali tie moje.
„Vieš, no...“ začala som nevediac ako mám sformulovať vlastné slová, aby vystihovali situáciu, ktorá sa neudiala až tak veľmi dávno.
„Je to dosť... také...“
„Nemusíš mi to povedať,“ odrazu zmierlivo prerušil moje koktanie. „Je to tvoja osobná vec, Michelle, a ja vážne nemám právo...“
„Nie, nie. Naozaj ti to chcem vysvetliť. Ty si mi už o sebe povedal toľko. Nebolo by to fér. Veď sme predsa... priatelia. A priatelia by o sebe mali vedieť všetko,“ úzkostlivo som si pritiahla kolená bližšie k sebe.
„Iste, ale...“ namietol a prstami si nervózne pošúchal ľavé predlaktie.
„Poviem ti to,“ urobila som rozhodné gesto rukou. Michael nebadateľne kývol hlavou akože keď som si istá, nech je teda po mojom.
„Takže odznova... S Nickom sme boli spolu polroka, keď ma...“ s ťažkosťou som zo seba vypúšťala slovo za slovom. „Keď ma požiadal o ruku. Áno, požiadal ma o ruku. A-a ja som súhlasila. Nebolo to dokonalé... vlastne bol to... zlý vzťah, ale vtedy som to tak nebrala a... súhlasila som. Dnes je to viac ako mesiac, čo sme sa zasnúbili a dal mi... toto,“ ukázala som na prsteň, ktorý sa medzitým ocitol späť na sklenej doske stola. „Nahovárala som si, že som šťastná. Bola som hlúpa, viem to. Všetko prebehlo tak rýchlo, akoby mimo mňa. Chcel svadbu čo najskôr, pozval dvesto prominentných hostí, zariadil obrovskú oslavu. A zrazu, dva dni pred svadbou som sa rozhodla.“
Zrakom som vyhľadala oporu u Michaela. Bez pohnutia sedel, nevidomo ma sledoval a vyzeralo to, že sa snaží urovnať si všetky nové fakty, ktorými som mu dovolila nazrieť za oponu svojho života.
„Toho dňa sa odohralo... niečo, kvôli čomu sa všetko zmenilo. Až vtedy ma doslova osvietilo. Dovtedy som sa to sama sebe bála priznať. Dusila som to v sebe. Ale to bola posledná kvapka, ďalej som s ním nemohla byť,“ vyhla som sa jeho výrazu.
Čím viac som mu prezrádzala zo svojej minulosti, čím viac toho Michael o mne vedel, tým viac som sa cítila slobodnejšia, akoby sa kameň ťažiaci moju hruď začal rozsypávať a dovoľoval mi dýchať. Možno toto mi chýbalo. Vyrozprávať sa niekomu ako je Michael.
„Pri prvej príležitosti som sa mu to pokúsila citlivo oznámiť. Vrátila som mu tento prsteň a... Nepochopil to,“ v návale spomienok som sklonila hlavu. „Nikdy som ho nevidela takého naštvaného ako vtedy. A-a tak... no...“
„A-... Zbil ťa, však?“ zamračene mi položil otázku, ktorá mu robila problém a prisadol si bližšie. Dlaňou mi pomalým pohybom prešiel po zápästí a potom mi chlácholivo stisol ruku.
Na mieste, kde vznikol kontakt mojej pokožky s jeho sa mi zjavili zimomriavky, no sama som cítila prudké návaly tepla. Ach Bože.
„Nechajme to," preglgla som, aby som sa náhodou nerozfňukala ako malá. „Ale na tom už nezáleží. Je to preč. Skrátka som utiekla len čo to bolo možné. Nemohla som...“
„Nedovolím, aby sa ťa ešte niekedy dotkol,“ tvrdo prehlásil hlasom, ktorý bol o čosi hrubší ako zvyčajne a váhavo si k sebe privinul moje spustené plecia.
Nezdržala som sa a v sekunde sa mu vrhla do náručia. Tvár som zaborila do jeho mäkkého pleteného svetra a zatvorila oči.
Bolo až neuveriteľné, čo Michaelova náruč spôsobovala. Priam z každučkého póru vysielala neviditeľnú vlnu lásky a dobra. Zamilovala som si to životom prekypujúce buch-buch jeho srdca, ktoré bilo tak blízko mňa.
Bolo nad slnko jasnejšie, prečo fanúšikovia tak zbožňujú jeho objatia.
Jednou rukou mi zašiel vyššie a nežne ma pohladil po vlasoch. Užívala som si každú sekundu, jeho dotyky boli viac ako slasť, priam balzam na dušu. Nechýbalo veľa a zapriadla by som ako spokojná mačka.
Dobre, Michelle, upokoj sa! Prestaň, prestaň, prestaň.
„Mám ťa rád,“ šeptol mi do ucha bez varovania. Ešte dobre, že mi podopieral hlavu, lebo by mi pravdepodobne odkväcla...
„Aj ja teba, Michael,“ zachumlala som. Nosom som sa nenápadne obtrela o pedantne upravené konce kučierok na jeho krku a zachytila slabú vôňu. Žiadny parfum, prirodzená vôňa jeho pokožky.
„Michelle?“ prehovoril jeho prívetivý hlas niekde nado mnou.
„Hmmchm?“ zamumlala som so zatvorenými očami. Nechcelo sa mi hovoriť, nechcelo sa mi hýbať, nechcela som nič viac, iba ešte sekundičku pretrvať v pohodlnej polohe na jeho pleciach.
„Niekto zvoní,“ informoval ma s tlmeným smiechom. Už-už som chcela namietnuť, že sa mu to určite zdalo, ale naozaj – zvonček simulujúci vtáčí štebot mi vrazil plnou silou do uší.
Och nie, nie, nie. Prečo práve teraz? Zabedákala som v duchu pevne rozhodnutá vychutnať si tento čarovný moment ešte aspoň malinkú chvíľočku...
Čvíííírrrrkk!!
„Už idem!“ vykríkla som do prázdnoty za Michaelovým chrbtom a neochotne sa od neho odtiahla.
Nadurdene som vzdychla a postavila sa, aby som sa ponaťahovala. Michael sa ledabolo obrátil na hodiny na náprotivnej stene a zahryzol si do pery. „Už je pol druhej? To bude asi Bill.“
Šla som otvoriť a Michael kráčal za mnou. Mal pravdu – bola to jeho osobná ochranná čata na čele s Billom Brayom. Vravel mi, že po neho prídu poobede, pretože musí ísť pracovať.
„No nič, tak nabudúce,“ zamyslene som si obhrýzala ukazovák. „Odprevadím ťa.“
„Okey,“ otočil sa ku mne a žiarivo sa usmial. Skočila som k bielym teniskám na konci chodby a sklonila sa, aby som si ich natiahla. Ibaže v tom chvate sa mi motali šnúrky jedna cez druhú a pripadala som si pred nimi všetkými ako úplne drevo.
Našťastie sa mi ich nakoniec podarilo obuť, pričom som ľutovala, že som proste nevkĺzla do jednoduchých sandálikov. Michael s kamennou tvárou (s určitosťou som vedela, že v skutočnosti sa išiel potrhať smiechom) zodvihol ruku smerom ku mne. Nechápala som, čo tým mieni naznačiť, potom mi ale zaplo – podával mi ruku...
Vonku bolo síce krásne slnečno, ibaže pred vchodom do nášho domu sa vyskytoval „zlovestný čierny mrak“. Okamžite som spanikárila a od Michaela odskočila.
Hromada novinárov a fotografov nedočkavo zápasiaca medzi sebou a bažiaca po záberoch Michaela Jacksona sa tisla rovno za vchodovými dverami.
Odkiaľ sa tu nabrali títo...??
 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.