Tretia časť
27. 10. 2012
MICHAEL
„Prosíme cestujúcich, aby sa pripútali....“ ozval sa hlas z reproduktora nad mojou hlavou.
Poslušne som si zapol bezpečnostný pás, rovnako ako Bill Bray na susednom sedadle, a znova sa vrátil k rozčítanému komiksu Donald Duck.
„Nachádzame sa v Los Angeles, štáte California. Je 09:36 hodín ráno miestneho času. Za pár minút pristaneme v L. A. International Airport...“
Podozrievavo som pozrel na ťažkú knihu Sprievodca po tajomstvách Anglicka, zastrčenú v priestore nad nami, ktorú mi pred odchodom z Londýna láskavo venoval Charles Beering (ja som mu venoval album Thriller s autogramom na oplátku). ´Snáď pri pristávaní nespadne niekomu na hlavu...?´zahryzol som si do pery.
Lietadlo sa zachvelo ako predzvesť pristávacieho manévru. Pevne som v rukách zovrel operadlo a so zatajeným dychom pozrel na Billa. Ten sa spokojne vyvaľoval na svojom mieste. Dokonca sa mi zazdalo, že ticho podriemkáva.
Narozdiel od ostatných prítomných sa mne podarilo zaspať iba na pár hodín počas celého nočného letu. So spánkom mávam problémy už od vlaňajšej nehody pri nakrúcaní reklamy pre PEPSI s bratmi. Predtým som zvykol spávať v posteli na chrbte, no teraz už nemôžem, pretože mi to popálenie na zadnej časti hlavy nedovolí. To zranenie je ešte stále ako čerstvé. Robí mi to problémy najmä pri umývaní vlasov. Aby som aspoň trochu zabudol na tú občasnú pulzujúcu bolesť, musím brať lieky, čím nie som zrovna nadšený.
Každopádne pristávanie je najhoršia časť letu.
V podstate mám z nočného cestovania lietadlom aj strach, ale nikdy som sa o tom nikomu nezmienil. Načo aj? Od ďalšieho lietania by ma to nezachránilo.
Ak chce umelec niečo v svojej kariére dosiahnuť, veľa si toho nenavyberá. Musí robiť aj veci, ktoré nechce. Zatnúť zuby a jednoducho cez prekážku prejsť.
Ale to mi nikdy nerobilo problém.
Od detstva som bol s bratmi vedený svojim otcom k tvrdej disciplíne, sebaovládaniu a poslušnosti. Môj otec Joe nemá rád akékoľvek citové prejavy. Ak som sa niekedy zachoval priveľmi citlivo, okamžite ma vysmial. Vraj nie som chlap, keď sa neviem ovládať. Občas mi pripadalo, že z nás chce vychovať len vzorne pracujúce a poslušné roboty. Nikdy sa nestalo, žeby nám svoju lásku dal najavo a my sme si na to postupne zvykli. Dokonca sa ako jediný z rodiny s nikým neobjímal, ako sme to pri každej príležitosti robili všetci ostatní. Jednoducho by sa cítil príliš odhalený, ak by mal svoje vnútorné, skryté pocity nechať preniknúť a odhaliť tak ľudom viac zo svojej duše. Aspoň tak som to vždy chápal ja.
Jeho výchovné metódy boli vo mne zakorenené tak veľmi hlboko, že tam zostali dodnes.
Na druhej strane, otcovým pravým opakom je moja mama Katherine. Pri pohľade na ňu ma občas prepadajú myšlienky, že je tu preto, aby sa vyvážila otcova povaha. Aby doplnila lásku, ktorú otec vynechal. Vždy nás povzbudzovala, chránila a vychovala nás k láske všetkému živému – ľuďom rôznych rás a náboženstiev, zvieratám, prírode, Bohu.
Tieto dva diametrálne odlišné spôsoby výchovy mali za následok fakt, že vďaka mame som pochopil podstatu lásky, stal som sa citlivou, milujúcou a úprimnou osobou. Otec zase spôsobil, že som svoje city i pocity navyknuto držal ukryté hlboko v sebe a nemal som takú odvahu dostať ich zo svojho srdca.
Ale už sa to zlepšuje.
Myšlienky sa mi z ničoho nič rozplynuli v náhlych nepríjemných otrasoch.
Lietadlo sa zľahka dotklo zeme a celé sa v základoch zachvelo. Keď som z okna zazrel pevnú zem, s úľavou som si vydýchol.
„Vážení pasažieri, práve sme zo základne obdržali informáciu, že pred vchodom do terminálu čaká približne dvesto neodbytných fanúšikov...“ zaznel hlas hlavného pilota. „Na miesto sa už dostavila bezpečnostná letisková služba...“
A je to tu znova.
Ešte sa mi tep z tohto letu nestihol ani poriadne dostať do normálu a už som znova pocítil tlkot svojho srdca. Zo skúseností z turné Victory som vedel, že najhoršie situácie sa zvyčajne odohrávajú v letiskovej hale.
„Michael, žiadne obavy. Nechaj to na nás, to zvládneme. Prežili sme už horšie situácie,“ prihovoril sa mi Bill, ktorého pilotov príhovor musel prebrať zo spánku.
Nedokázal som mu dať žiadnu uspokojivú odpoveď. Iba som mu kývol na znak súhlasu. No na tvári som mu videl, že aj jeho tá správa prekvapila.
Vôbec sme nerátali s tým, že by sa o našom príchode mohol niekto dozvedieť. Čas príletu sme do poslednej chvíle nevedeli ani my sami.
V okamihu na mňa doľahla všetka psychická únava z posledných dní. Chcel som byť už doma, v rodinnom sídle. Na mieste, ktoré som dôverne poznal a iba tam mal svoj kúsok súkromia.
Keď lietadlo úplne zastavilo, na pokyn som si odopol pás na bedrách a čakal na Billa, kým sa ako prvý nepresunul do uličky v strede.
Vo vyklopených dverách lietadla som zastal, zhlboka sa nadýchol chladného ranného vzduchu a nasadil si nevyhnutné okuliare, hoci slnko ešte ani poriadne nevyšlo.
Potom sa všetko zbehlo tak neuveriteľne rýchlo...
Vnímal som už iba chrbty ochrankárov postavených okolo mňa ako pevnú zábranu. Jačiacich ľudí. Dievčatá naťahujúce sa za mnou. Ja uhýbajúci sa pred ich dychtivými rukami a nechtami. Plagáty s nápismi ´Welcome home, Michael!´ a ´We Love Your Smile´. Pár rúk prebíjajúcich sa ku mne s darčekmi, plyšovými hračkami a plagátmi. Môj vyčerpaný ale potešený hlas kričiaci ´Všetkých Vás milujem, ste ohromní...´ Billa Braya raziaceho si cestu rozvášneným davom k východu z letiska.
Rýchly nástup do odstaveného auta a... Útek.
***
Odhrnul som záclonku na okne bielej limuzíny a vyzrel von. Okamžite som spoznal okolitú krajinu. Naše rodinné sídlo. Encino.
A som späť doma.
Bolo skoro pravé poludnie, keď sa pred nami otvorila ťažká čierna tepaná brána na Hayvenhurst Boulvard a poskytla nám výhľad na pestovaný park s fontánou.
Stihol som si ešte všimnúť menšiu skupinku mávajúcich fanúšikov s transparentmi v rukách pred múrom nášho domu. Stiahol som okienko, vďačne som sa usmial spoza tmavých okuliarov a odkýval im. Potom som ich už stratil z dohľadu. Auto prešlo vysokou bránou a zastalo pred fontánkou.
„Ďakujem. Môžete auto odviezť,“ potichu som adresoval šoférovi a vystúpil na štrkovú príjazdovú cestu.
Naraz mi niekto zozadu rukami zakryl oči. Vlastne skôr okuliare na očiach (čím mi ich pekne dolepkal).
„Haaahhhhhááááá!“ bláznivo sa zasmial vysoký tenký hlas. „No hádaj, kto som??“
Samozrejme, že som vôbec hádať nemusel, ale pristúpil som na tú ´hru´.
„Hm... žeby...“ spravil som dramatickú pauzu. „Žeby LaToya??“ spýtal som sa nevinným hláskom a široko sa usmial. Drsné ruky okamžite z mojej tváre klesli.
„Ale Michaeeeell!! To mi robíš naschvál??! Ja nemám ženský hlas!!“ urazene protestoval zrazu predo mnou stojaci Randy.
„Sir Randy, prijmite moje najhlbšie ospravedlnenie.“ sklonil som pred ním pokorne hlavu s očami sklopenými k zemi.
Keď mi ale zbadal na tvári hravý úsmev, hneď mu došlo, že som si z neho naozaj robil iba srandu.
„Takže ty sa nakoniec máš odvahu ešte aj rehotať?? Ako chceš, keď sa chceš smiať, tak sa budeš smiať!!!“ zvýskol a začal ma brutálne štekliť, načo som vybuchol do hurónskeho smiechu.
Po chvíli som to už nevydržal a vytrhol sa mu zo zovretia. Potkýnajúc sa od smiechu v pätách pomstychtivého Randyho som trielil smerom k domu.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
