Tridsatapiata časť
26. 12. 2012
MICHAEL
„Ako sa to dostalo von?“ Zaborím prst do rozčítaného článku a zamračím sa sám pre seba. Mám toho dosť. Najnovšie nechutne prepierajú môj vzťah (nič nové pod americkým slnkom), odsudzujú ho na zánik, skloňujú slová ako kríza a odlúčenie. Rozčuľuje ma, že tento krát trafili do čierneho.
„Možno to bude tým, že už týždeň trčíš tu.“ Bill nevinne opíše hlavou kruh a natiahne sa na mojej posteli, ktorá pod jeho váhou bezbranne zakvíli. Uškrniem sa, keď si schuti odgrgne. V rozstrapkanej košeli a teplákoch vôbec nezapadá do nablýskaného prostredia apartmánu v Helmsley Palace, ale ťažkú hlavu si z toho nerobí. A ja ho zato zbožňujem.
„Potreboval som zmeniť vzduch, nenávidím hádky.“ Úprimne odpoviem a z podvedomého popudu ma zrak zavedie k francúzskemu oknu, cez ktoré vidno priamo do zasneženého Central Parku.
Dramatický moment stihne prerušiť kvílenie hotelového telefónu a ja sebou trhnem. Za posledné dni som si od neho odvykol, na recepcii som požiadal, aby mi do izby neprepájali žiadne hovory. Okrem mojej mamy. Ako jedinej z celej rodiny som prezradil kde sa nachádzam, ale musela mi prisahať, že to nikomu nepovie.
„Haló?“ Spustím zdvorilostnú formulku prevrátiac oči na Billa špárajúceho sa v nose a ticho sa zachechcem.
„Je to absurdné, Michael, smiešne. Prezradíš mi konečne kedy sa vrátiš?!“ Zaznie mi v uchu matkin vyčítavý hlas a môj výraz razom zvážnie. Hovoríme spolu druhýkrát odkedy som odišiel z L. A.
Na jej otázku zámerne nereagujem, takže si sťažka vzdychne a pokračuje ďalej.
„Ako sa môžeš takto chovať...? Príde hádka a ty namiesto toho, aby si ju vyriešil, pred ňou zbabelo utečieš.“
Slúchadlo sa mi začne šmýkať v potiacej sa dlani, výčitky od matky znášam ťažko.
„Neutiekol som! Teda... povedali sme si veci, ktoré sme nemali a... potreboval som čas. Potreboval som sa upokojiť.“ Plytko sa nadýchnem a vydýchnem.
„Aspoň si nemusel bez slova zmiznúť. A práve teraz, keď nad ňou visí vyhrážka smrti ju necháš samu a nestojíš pri nej! Takto som ťa predsa nevychovala. Utekať pred problémami a nechávať v núdzi blízku osobu!“
Päsť si pritlačím k čelu a zavriem oči.
„Mami, ako to môžeš povedať? Vieš, že by som nikdy... Toto nie som ja... Jednoducho mám toho dosť, ide mi prasknúť hlava. Ale nikdy by som ju nenechal nikomu napospas. Nikdy. Povedal som ti ako reagovala. Nechal som ju 24 hodín denne pod tajným dozorom najlepšej ochranky akú mám, nespustia ju z očí ani na sekundu. Každé štyri hodiny mi cez Billa podávajú hlásenie.“
Presviedčam ju a zároveň aj seba, že takto to je správne. Ale malý chrobáčik usadený v mojej hlave si nedá pokoj. Hlboko vnútri som si vedomý, že hazardujem so všetkým čo mám.
„Počúvaš sa vôbec? Nejakí ochrankári nikdy nenahradia tvoju prítomnosť!“ V jej hlase zachytím niečo čo ma znepokojí. Doslova ten obraz vidím pred sebou – jej nešťastne skrútená tvár, zvlhnuté oči a trasúce sa pery. Už to nevydržím.
„Mami, prosím ťa, nechaj to na mňa. Nestrachuj sa, viem čo robím. Všetko bude v poriadku, sľubujem.“
„APPLEHEAD, KDE TRČÍŠ??!“
Z vedľajšej izby sa pripomenie piskľavý nadurdený hlások. S Billom si vymeníme kradmé pohľady, rukou prikryjem slúchadlo a zvolám: „Už som tam, kamoš!“ Potom sa vrátim k linke vedúcej cez celý kontinent na západné pobrežie. „Mami, zavolám ti neskôr, musím ísť. Bude to dobré, rozumieš? Maj sa pekne.“ Zložím.
Vkradnem sa do obývacej izby kde beží Americký vlkolak v Londýne a zaleziem za pohovku, na ktorej sa krčí malý černoško Emanuel. Začnem zavíjať a zozadu ho schmatnem za útle telíčko. A on sa na rozdiel od vystrašeného vrieskania môjho synovca začne smiať na celé kolo. Chvíľu sa handrkujeme na sedačke a napokon sa svižne narovnám, zapózujem ako Superman a zavelím.
„Ide sa do hračkárstva!!!“
„Hurááá!!!“ Šťastlivo vyskakuje do výšky mojich očí ako klokan. Vo dverách sa zjaví Bill, aby skontroloval situáciu. „V pohode?“
„Bill, zožeň kamióny a obvolaj všetky detské domovy a nemocnice v meste. Ide sa kupovať hračky!“ Rozpažím ruky a lietam po apartmáne spolu s Lewisom juniorom. Na hlavu si narazím šiltovku, nasadím si okuliare a nad ústa si v rýchlosti nalepím falošné fúzy.
„Stretneme sa dolu!“ Informujem ho, do náručia si zdvihnem svojho kamaráta a odchádzam pozlátenou hotelovou chodbou k výťahom.
MICHELLE
06:30. Cŕŕŕŕ!!!!!
Uchuch, čo je??! Huch, ešte mám čas. Vďakabohu. Chrrr...
06:40. Cŕŕŕŕ!!!!!
Hek?? Ach nie, nie a nie! Nechajte ma spaaaať!
06:50. Cŕŕŕŕ!!!!!
Vrr, nemohlo už ubehnúť desať minút! Uáá, ešte chvíľu. Zzzzz...
07:00. Cŕŕŕŕ!!!!!!!!!
Dobre, už vstávam!!!!!
Plesknem po budíku vankúšom, ten sa skotúľa kamsi pod posteľ, ale naďalej si veselo vytrubuje. Arrrrrgh!
Umučene si zívnem ako nazúrený hroch a zvalím sa na podlahu na všetky štyri. Nočná košeľa sa mi zachytí o rám postele a vyhrnie sa mi do polovice zadku. Kým si to uvedomím, dvere na mojej izbe sa rozletia. Nakuknem pomedzi nohy na človeka, ktorý mi tak drzo vliezol do izby. Kto asi.
Pán Francúz.
„Ehm, prepáč.“ Sklopí oči Nicholas v modrom župane. Súdiac podľa rozháraného účesu, s Bex mali búrlivú noc. V rukách nesie podnos s hriankami a hrnček horúceho čaju.
Kedy robí chlap svojej partnerke raňajky do postele?
„Počul som nejaké zvuky, tak som si myslel, že už si hore.“ Pokúša sa o vysvetlenie zatiaľ čo zbieram posledné zvyšky hrdosti (pokiaľ sa dá byť hrdá so zadkom vo vyťahaných ružových nohavičkách. Smejte sa, ale nedám na ne dopustiť) a nenútene sa vystriem s nezvestným budíkom v ruke.
„A čo tu chceš?“ Položím mu samozrejmú otázku a zrakom zavadím o podnos s lákavými raňajkami. „Pomýlil si si izbu, Beckyna je vedľa.“
„Totiž,“ neisto sa usmeje. „Toto nesiem tebe. Becky pred chvíľou odišla a ja som nemal čo robiť...“ Pokrčí ľahostajne ramenami akoby ustavične nosil raňajky do postele kamarátkam svojej priateľky.
Je to čudné, strašne čudné... ale som hladná. Navyše sa ponáhľam a určite by som si sama nestihla urobiť hrianky. Nehovoriac o tom, že vyzerajú tak... mňam a nádherne voňajú. Mmmm.
„Čo takto spať?“ Nadvihnem obočie, ale vezmem si od neho podnos a spravím si pohodlie na rozhádzanej posteli. „Ďakujem. Namiesto starania sa o mňa si mohol ešte spať, kým...“ A vtedy mi to dôjde. Pracuje na rovnakom mieste, je tu autom a nastupuje o rovnakom čase ako ja. Nemusím byť Sherlock Holmes, aby som si vydedukovala čo bude nasledovať.
Trochu vyvedená z miery si odhryznem z hrianky s medom a Nicholas sa usalaší vedľa mňa. Aby to nepôsobilo hrubým dojmom, okamžite to zahovorí novou témou.
„A ako sa inak darí s Jacksonom?“ Nevinne sa mi zahľadí do očí a čaká na odpoveď. Gestom ho vyzvem, aby si vzal z podnosu. Visiac mi na perách sa obslúži a usmeje takým tým oslneným úsmevom.
Odpijem si z čaju (pritom si popálim jazyk), aby som získala čas.
„Ujde to.“ Odvetím sucho a prehltnem mikroskopické sústo v ústach.
„Nemusíš zapierať, viem o tom.“
„Tak prečo sa ma na to pýtaš?“ Podráždene odložím hrianku na tanier.
„Bol som zvedavý čo mi odpovieš.“
„Fajn, tak už to vieš.“ Zamračím sa na podnos, všetka chuť do jedla ma prešla.
„Nechceš o tom rozprávať, chápem.“
Dočerta, čo si myslí?! Že je moja spriaznená duša?!
Neodpoviem. Trucovito pozorujem list stromu prilepený na okne, ktorý sa pomaličky šmýka dolu.
„Michelle, záleží mi na tebe, to ti nemusím pripomínať.“ Odrazu prehodí výhybku, jeho hlas znežnie. „Vždy mi na tebe záležalo a to sa nezmenilo. Ak by sa čokoľvek udialo, vždy... tu budem.“ Potľapká ma po chrbte ruky a zdvihne sa na odchod. „Dobrú chuť!“ Zaželá mi a zavrie za sebou dvere.
Konečne.
Nedočkavo popadnem šnúru od telefónu a pritiahnem ho k sebe. Spamäti vytočím číslo, chvíľku čakám a ťukám ukazovákom po nočnom stolíku, potom linka ožije chrapľavým mužským hlasom.
„Ahoj!“ Vychrlím do čierneho slúchadla, z ktorého sa po kúsočkoch odlupuje farba. Dôsledok celovečerných telefonátov s Michaelom. „Tak čo??“
„Anciáša, toto keď sa dozvie, tak mám padáka.“ Počujem zafrflanie, ktoré sa za posledný týždeň nijak nezmenilo, takže ho nechám prejsť zvukovodom a vypustím dostratena. Rovnako ako to robievam s jeho pestrým slovníkom. „Musel som to celé poskladať ako puzzle, celý ho rozšklbal, ale kópia je už na polceste, poslal som ju včera cez Express. Do večera ju máš doma.“
„Ďakujem, máš to u mňa!“ Päsťou udriem do prázdna na znak víťazstva. „A čo je nové?!“
„Vážne by som nemal, dostávaš ma do situácie kedy som postavený medzi dvoch ľudí, ktorých mám rád a to nie je dobre. To je kurevsky zle.“
„Ale no tak, prosím!“ Líškam sa mu, ale už dopredu to beriem ako hotovú vec. Trošku ma síce škrie svedomie, že zneužívam jeho postavenie, ale kto iný by mi mohol pomôcť?!
„Čo mám s tebou robiť, dievča nepodarené!“ Odfúkne. „Už čítal tie články a bol poriadne vytočený. Teraz sa rozhodol vyrabovať hračkárstva a urobiť radosť deťom v celom New Yorku. Ako ho poznám, tak si niečím dobročinným potrebuje vyventilovať zlosť. Čo ti poviem, filantrop bláznivý.“
„A čo ja? Nespomínal ma?“ S malou dušičkou sa prihlásim o slovo.
„Nie, nehovoril so mnou o tebe. Ale vidím na ňom, že ho to zožiera. Takmer nejedáva.“
„Nepovedz mi, že schudol.“
„Už je to tak, depresia je preňho zaručenou diétou.“ Zabručí a spojenie hlučne zapraská ako starý gramofón. „Má toho, chudák, dosť. Z Epicu naňho tlačia kvôli novému albumu, kvôli turné, z každej strany sa naňho sypú súdne žaloby, posratý bulvár, plus k tomu ešte musí dokončiť posledné scény pre Captain EO. A ešte si tu ty.“
Slzy sa mi tisnú do očí, keď počujem toľko noviniek, o ktorých nemám ani poňatia. Nevidela som ho teprve týždeň a už sa cítim natotuty vynechaná z diania v jeho živote.
Ako sme sa dostali až sem? Ako sa medzi nás mohla dostať taká malichernosť?!
Čo bude ďalej? Je to definitívny koniec?!
Žalúdok mi zovrie nervózny kŕč. Nie, určite nie. To nedopustím.
Urovná sa to.
„Apropo, dnes mal zase ošemetný hovor s Katherine.“
„Ale čo?“ Nastražím uši.
„Ak by ma teraz počul, tak mi vytrhá chlpy z nosa! Už sa mi tým párkrát vyhrážal, a nepochybujem, že by toho bol schopný.“ Prehráva si možné hrozby nahlas, musím sa odtiahnuť od slúchadla, aby nepočul moje veľavýznamné zakašlanie. „Ale budíš, verím ti. Dohovárala mu, aby sa vrátil a nejako to medzi vami urovnal. Stále tá istá obohratá pesnička. Už ho to unavuje. Podľa mňa je v úzkych, nevie čo má robiť. Je príliš hrdý a dotknutý, aby spravil prvý krok, na druhej strane to nechce nechať tak. Za celý svoj život sa nemusel nikomu doprosovať, všetci okolo neho tancovali ako on pískal a zrazu sa zjavíš ty – dievča, ktoré si nenechá nič páčiť a ktoré si ho omotalo okolo prsta – a on je načisto neschopný to ovládať. Cíti sa podrazene, nikdy nemusel riešiť takúto situáciu. Tu máš môj pohľad na vec, ak by ťa to zaujímalo.“
„Si zlatíčko, Bill!“ Vychválim ho do nebies. „Máš pravdu, máš úplnu pravdu a ja to dobre viem. Možno som to trochu prehnala, ale vážne ma jeho správanie naštvalo.“
Vedela som, že udržiavať dobré vzťahy s Michaelovou ochrankou mi raz bude užitočné. Špeciálne s Billom, ktorý ho pozná už od čias Jackson 5 a funguje prakticky ako jeho náhradný otec.
„Čo mám podľa teba robiť?“ Požiadam o radu, keď vidím aké sú jeho názory trefné.
„O niečom by som možno vedel...“ Váhavo preťahuje slová, kým ja sa ubezpečujem, že steny nemajú uši. „Ale chce to kus odvahy.“
„Prijímam akékoľvek návrhy.“
MICHAEL
„Ďakujem, Michaelík.“ Vzhliadne na mňa párik lesklých vytreštených okáľov šesťročného zlatovlasého dievčatka, keď mu podám dve škatuľky s Barbie bábikami. Natiahne ku mne ručičku obviazanú hrubou vrstvou obväzu. Vezmem ju, stisnem a pobozkám ako pravej dáme. Angela sa hanblivo zachichoce a ja sa s premáhaním síl usmejem.
Má popáleniny tretieho stupňa. Kožu na nohách má spálenú takmer do kosti. Už necíti bolesť, je otupená zo silných liekov, ktoré jej pravidelne podávajú.
Otočím sa k susednej posteli, na ktorej leží tmavý chlapec od hlavy po päty pokrytý akousi navlhčenou gázou. Od sestričky sa dozvedám, že ho matka poliala vriacim olejom.
Nebola to nehoda.
Ihneď sa musím odvrátiť, aby nevidel vodopád sĺz, ktorý mi začne nevoľky stekať. Pri preberaní škatule Lega od Billa získam čas na pozviechanie, utriem si mokré líca a potiahnem nosom, kým sa nevrátim do pôvodného stavu. Uvedomujem si, že by mu ľútosť nepomohla. A tak keď sa pred neho znovu postavím, na tvári mám úsmev ubezpečujúci o tom, že bude v poriadku. Moje vnútro však zúfalo volá „PREČO?!“.
Nemôže hovoriť, nemôže sa ani pohnúť. Posadím sa vedľa neho, hladím ho po vlasoch, čo je okrem očí jediná voľná plocha na jeho tele, a zopár minút naňho rozprávam. Zavládne ticho, všetci sú dojatí. Dve sestričky si dokonca zotierajú rozmazaný make-up do vreckoviek a lekárom sa podozrivo sťahujú hrdlá. Novinári nie sú prítomní ani vítaní, nevedia, že som tu.
Od ďalších dvoch pacientov, osemročnej Sarah a päťročného Toma dostanem červenú ružu, ku ktorej automaticky privoniam a odvďačím sa bozkom na líca. Potom sa usadím v strede miestnosti na dlážku, niekto mi podá rozprávkovú knižku a ja im ochotne prečítam jeden z príbehov. Deti sú nadšené a psími očkami prosia o ďalší, tak sa nechám prehovoriť a napokon skončím v polovici knihy. Keď si však uvedomím, že som tu už viac ako hodinu, navzdory protestom sa musím pohnúť ďalej. Čas beží šialenou rýchlosťou a ja som ešte zďaleka neobehal všetky oddelenia.
Avšak keď sa premiestnime do nasledujúcej izby, situácia sa radikálne zmení. Primár sa ku mne diskrétne nakloní a zašepká.
„Špeciálny prípad. Dave Rothenberg.Otec mu podpálil posteľ, kým spal. Zasiahnutých je 70 percent tela. S nikým nekomunikuje, odmieta prijímať potravu aj tekutiny. Držíme ho na infúziách.“ Nešťastne pokrúti hlavou. „Nedávame mu veľkú nádej, bohužiaľ.“
A to mi stačí na to, aby som zvyšok dňa venoval tomuto chlapcovi.
MICHELLE
Staručký modrý Buick Riviera narazí na obrubník, motor zabuble a vypne.
„Ešte raz vďaka.“ Strojene si odopnem bezpečnostný pás a popadnem kabelku.
„Rado sa stalo, aj nabudúce.“ Koketne na mňa spod dlhých mihalníc zagáni.
Nastane ticho. Rozmýšľam čo by som ešte dodala.
Nič.
„Tak ideme?“ Rezko vystúpim a on ma nasleduje.
Rozlúčime sa, každý ide svojou cestou v ústrety náročnému pracovnému dňu. V mojom prípade to platí dvojnásobne.
Odkedy ma preradili k novému doktorovi, moje pracovné nasadenie ide dolu vodou. Arnold Klein je obézny muž unavený životom v stredných rokoch. Od prvej chvíle sme si nesadli. On je večný negativista, ja som stelesnený optimizmus. Ja som spoločenský typ, on za celý deň ledva otvorí ústa. Ja uprednostňujem alternatívne metódy liečby, on všetko rieši komerčnými liekmi. Skrátka oheň a voda.
V šatni nájdem Nicole a Kristine uprostred vzrušenej debaty. Vlastne vzrušene vyzerá iba Kristine a to nad lesklou hnedou kabelkou, ktorú Nicole majetnícky drží medzi prstami.
„Čo riešite, baby?“ Šatku hodím na vešiak a prikradnem sa k nim vo vidine pekne šťavnatej klebety.
„Vidíš ju? Pozri sa!“ Nespúšťa Kristine oči z nenápadnej kabelky, ktorú by som za iných okolností nemilosrdne prešla bez povšimnutia. Teraz sa však prinútim upriamiť na ňu pozornosť. Obzerám ju z každej strany, ale nič výnimočné na nej nevidím, popravde sa mi ani nepáči.
„A čo?“ Spýtam sa na rovinu. Obe na mňa vyjavene obrátia oči akoby som spadla z oblakov.
„Ty nevieš čo to je?!“ Padne Kristine sánka na podlahu a keď zbadá, že svoju nevedomosť nepredstieram, rezignovane si fúkne do hladkej ofiny na čele. „Armani predsa!! Také by si mala poznať, keď chodíš s Michaelom Jacksonom!“ Neodpustí si štipľavú poznámku ako vždy, keď sa jej naskytne príležitosť rypnúť si do môjho spoločenského postavenia, ktoré je zavesené na piedestáli iba ak v jej hlave. Ja som stále rovnaká.
„A čo keď ti poviem, že Michael značky nenosí?“ Ohrniem peru a vyplazím jazyk.
„Vy dve, prestaňte sa hádať.“ Ukončí našu roztržku zapýrená Nicole.
„Ty máš čo hovoriť, veľká kamarátka a ani sa nepochváli novou hračkou!“ Zotrie ju Kristine.
Zdvihnem oči k stropu. Je príšerne materialistická.
„Odkiaľ máš na Armaniho??“ Odbijem Kristine s jej trápnou výčitkou a sústredím sa už len na svoju druhú najlepšiu kamarátku.
S čím som ale nerátala je, aký veľký problém jej urobí zodpovedanie mojej otázky.
„Máš ju zo sekáču?“ Doberám si ju, čím rozosmejem aj Kristine.
„Nie, šibe ti?“ Dotknuto pohladká iniciálky na koženom remienku.
„Tak kde si zohnala toľko prachov?“
„To som sa jej aj ja pýtala!“ Kontruje mi Kristine. „Aj ty si si narazila nejakého slávneho fešáka, Nicole?“
„Bodaj by!“ Zasmeje sa. „No kde... našetrila som si!“
Bohvie prečo tomu neverím.
Len čo otvorím ústa, rozletia sa dvere a dnu vpochoduje zadýchaná Jennifer.
„Čavko! Vy ešte nie ste prezlečené?!“ Kozmickou rýchlosťou zhodí bundu, nohavice, vestu, tričko a začne sa producírovať v tangáčoch a podprsenke hore dolu po šatni zháňajúc uniformu.
Ach áno. Naša večná bordelárka.
A lesba.
Nuž, hej. Ale to je v pohode. Zvykli sme si na to, že keď medzi sebou rozoberáme chlapov, ona jediná neskrývane zíva, aby nám ukázala ako veľmi ju táto téma berie. V začiatkoch, keď sme sa medzi sebou len oťukávali, z jej strany padali pokusy o balenie a flirtovanie, ale všetky sme to brali v rámci humoru a nadväzovania kamarátstva. Až jedného dňa, na oslave narodenín jednej z nás alkohol tiekol prúdom a tak niet divu, že sa opitá Jennifer nehanbila ukázať svoju pravú orientáciu. Čírou náhodou som bola jej obeťou ja. Strčila mi jazyk do pusy a až keď som sa jej vyvracala do lona, pochopila, že mi to nie je dvakrát príjemné.
Polonahá Jennifer nás tak rozhádže, že sa okamžite začneme prezliekať aj my. Pri zvliekaní kabáta začujem šuchot papiera. Pozriem na podlahu. Čupí tam malý nenápadný lístoček. Musel mi vypadnúť z vrecka. Zdvihnem ho a obrátim naruby, kde je niečo napísané.
Nemôžem na teba prestať myslieť.
Je to Nicholasove písmo.
Prečo ma nenechá žiť? Veď má predsa Bex. Ak s ňou nie je šťastný, nech ju neťahá za nos!
Horúčkovito ho pokrčím a strčím naspäť do vrecka, aby si to nevšimli ostatné baby.
***
Po práci sa ešte zastavím v Starbucks na horúcu bielu čokoládu so šľahačkou, vezmem si ju so sebou do kvetinárstva na rohu ulice. Kúpim kyticu umelých kvetov a odnesiem ju na cintorín Rosedale Cemetery. Položím ju na hrob milovaného priateľa a doktora Stephena Burnsa a vtedy to príde.
Doľahne na mňa všetko. Bolesť zmiešaná so smútkom, spomienkami a potlačovanou úzkosťou. Rovno na mieste sa rozplačem. Slza za slzou dopadá na kyprú zem hrobu.
Zastaviť to dokážem až keď sa vedľa mňa sčista-jasna ocitne žena v čiernom kostýme.
Vdova Burnsová.
„Milá moja, slzy vám nesvedčia.“ Vezme ma okolo ramien a pohladí po vlasoch. „Plač nič nezachráni, musíme sa zmieriť s realitou.“ Povzbudzuje ma, pričom má sama zlomený hlas. Viem ako svojho manžela milovala.
„Ste silná žena. Ako ste sa cez to dokázala dostať? Mňa by to položilo.“ Konštatujem potichu dúfajúc, že nie som príliš trúfalá.
„Jedného dňa sa stretneme. Bude ma tam čakať.“ Odvetí so skleneným pohľadom, odmlčí sa, ale behom sekundy zmení tému. Možno je to tak lepšie. „Ale vás trápi aj niečo iné, však?“
Potiahnem nosom. „Dá sa to tak povedať.“
„Muž.“
„Presne.“
„Rozchod?“
„Myslím, že nie.“
„Hádka.“
„Hej.“
„Nechcem sa vám do toho miešať, ale jedno vám poviem.“ Nastaví si ma oproti sebe a vážne si ma premeria. „Ak vám na ňom záleží, urovnajte to. Život je príliš krátky na nezmyselné konflikty. Povedzte mu, že ho milujete, lebo nikdy neviete kedy to je... naposledy.“ Skloní nešťastne hlavu, nadýchne sa a potom narovná. „Rozumiete?“
„Máte pravdu. Toto... toto som asi potrebovala počuť. Musel ma niekto nakopnúť.“
„Tak vidíte.“
„Nechcete zájsť ku mne?“ Ponúknem sa z náhleho prívalu spolupatričnosti.
„Nie, ďakujem. Musím ísť.“ Na tvári sa jej usadí kamenný výraz.
„Budete v poriadku?“
„Iste, dovidenia.“ Zamáva a pomaličky sa poberá po kamennej cestičke von z cintorína. Ešte predtým ako zmizne z dohľadu sa naposledy obráti k miestu odpočinku svojho muža. A potom sa vyparí.
Onedlho tak urobím i ja. Autobusom sa odporučím do Beverly Hills a zastavím sa až za dverami bytu.
Ako zhypnotizovaná zízam do priezoru na poštu. Je tam hrubá obálka s pečiatkou Express a mojim menom. Zvalím sa do kresla a roztrhnem ju. Tak sa na to pozrime.
Ty zasraný zazobaný bastard, v živote si nepocítil čo je to skutočná drina, vozíš si svoju čiernu riť v mercedesoch iba preto, že otváraš papuľu...
Prosím??!!
Ona nadobro skončila... vezmem ti to jediné čo si za prachy nekúpiš... pocítiš o čom je realita, aspoň raz v živote budeš trpieť...
Kriste... Kriste!
Dostanem ju, budeš pozerať ako zomiera... jedna guľka do hlavy nastolí spravodlivosť...
Od zúrivosti celý list pretrhnem napoly, a uvedomím si, že to isté s ním urobil aj Michael.
Ani sa mu nečudujem.
Som rada, že viem čo tam je. Že poznám ten obsah, kvôli ktorému sme sa tak pochytili. Konečne chápem jeho strach, jeho reakciu. Vystrašilo ma to rovnako.
Som jeden odporný sebecký kretén.
On sa o mňa bál – právom bál - a ja?
Ja som ho poslala dočerta.
Už to musí skončiť. Som na ťahu.
Zašmátram po telefóne a vytočím linku.
„Haló?“ Po štyroch zazvoneniach sa rozozvučí Billov rozospatý hlas. „Kto je tam?“
Dofrasa, časový posun! Teraz majú jedenásť hodín večer.
„Prepáč, prepáč, Billy! Tu Michelle. Volám len aby som ti oznámila, že letím prvým lietadlom do New Yorku!“
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
