Tridsiata časť
4. 11. 2012
MICHELLE
Odlepila som oči od zelenej krajiny mihajúcej sa za hrubým sklom a vzhliadla na Michaela natlačeného medzi mnou a „strýkom“ Billom. Nervózne sa pohrával s oceľovou prackou na opasku a každú chvíľu sa vrtel na svojom (mini)mieste. Bol ako deja vu môjho vlastného ja spred niekoľkých týždňov. Presne tak isto som sa správala ja, keď sme mali namierené na oficiálnu večeru do Encina, ak si dobre pamätám. Michael mal však na nervozitu pádnejší dôvod. Odkloniac sa od toho, že sme sa práve nachádzali pár kilometrov vo vzduchu a pod nami sa rozprestierali iba polia a lúky. Sedeli sme v helikoptére. Nebolo to však lietanie, čoho sa bál. Podobných letov si užil už dosť, strach z lietania si pokojne zaraďte do kolónkybulvárne výmysly, ktoré novinári nafúkli do absurdných rozmerov.
„Keď ťa spoznajú, zamilujú si ťa.“
Vzala som ho za ruku a stisla mu ju. Cítila som s ním. Náš dialóg prirodzene prešiel do mlčania a občasného Billovho odkašlania, v našich hlavách pulzovala myšlienka na jedinú osobu. Moju sestru.
„Vážení, blížime sa k cieľu!“
Zahrmelo z úst usmievavého pilota s hrubým hlasom, ktorý bez problémov prekričal aj hluk helikoptéry. Mrkla som von oknom. A naozaj! Nestačila som sa diviť ako sa to všetko rýchlo zbehlo. Zdalo sa mi, že ešte pred piatimi minútami sme nastupovali na letisku v Los Angeles. Len čo som vtedy položila telefón s tou strašnou správou, Michael neváhal. Stačilo pár príkazov, telefonátov a do polhodiny mal pripravený súkromný let. Navyše s povolením pristáť priamo na streche nemocnice, kde ležala moja sestra. Neuveriteľné! Bola som jeho priateľkou už takmer polroka a stále som si nezvykla na obrovský vplyv, ktorý mu zabezpečoval otvorené dvere s fanfárami a červeným behúňom (doslova) kamkoľvek sa pohol.
Helikoptéra sa zachvela a zo sedadla sa zosunula príručná taška, do ktorej som si v rýchlosti pobalila najnutnejšie veci. Zdvihla som ju a zachytila Michaelov pohľad. Obaja sme vyzreli von a prižmúrili oči oproti slnku, ktoré plápolalo na obzore zarovno nás.
Po takej dlhej dobe...
Rosemead.
Pilot sa pripravoval na pristávací manéver do kruhu označeného veľkým písmenom H na streche pomerne ošumelej nemocnice. Žalúdok sa mi stiahol pri pomyslení na stretnutie s rodičmi. Pevnejšie som zovrela Michaelovu ruku a pritisla sa k nemu. Ten si to vysvetlil tak, že mám strach z turbulencie. „Už budeme na zemi.“ Chlácholivo mi šepol do ucha, aby ma upokojil. Milý, ale neúčinný pokus.
Obratne sme sa zniesli dolu a pilot („Volajte ma Jake, pekná slečna!“) za nezrozumiteľného mrmlania akýchsi pokynov do mikrofónu skúsene pristál a stroj konečne dosadol na pevnú zem. Vystúpili sme, Michael si držiac čierny kabát pri tele a ja vlasy, ktoré mi rozfúkaval zvírený vzduch. Pochopiteľne, posledný sa za nami hnal prikrčený Bill ako náš verný psíček. Pilot Jake nám zamával na rozlúčku, zazubil sa a opäť vzlietol do výšky, až sa nám stratil z dohľadu.
Michael zalovil vo vrecku kabáta a vytiahol čierne slnečné okuliare, ktoré si nasadil už zo zvyku. Preplietol si so mnou prsty a potom sa nás ujali nejakí chlapíci, pracovníci nemocnice alebo tak podobne, s ktorými boli vopred dohodnuté všetky detaily nášho príchodu. Michael to už ani nevnímal, bral ako samozrejmosť, že organizačné záležitosti vždy klapú ako švajčiarske hodinky, hoci sa v nich nemusel osobne angažovať. Akékoľvek poľavenie alebo zlyhanie nešlo s jeho osobou dokopy, a ak aj niekedy k nejakému prišlo, poľahky ho to dokázalo vyviesť z miery. Jednoducho musel mať všetko pod kontrolou. Kompromisy sa nepripúšťali. Jeho perfekcionizmus ma občas desil.
Potiahla som nosom, na streche bolo pomerne chladno. Hŕstka chlapíkov v pracovných odevoch nás zaviedla ku vchodu do budovy, odkiaľ sme sa výťahom premiestnili na tretie poschodie. Tu niekde sa nachádzala Lissy, no nemuseli sme pohnúť ani prstom. Michaelova očakávaná prítomnosť sa ako zázrakom udržala v tajnosti, vedeli o nej iba zainteresovaní a vopred preverení ľudia. Automaticky nás zaviedli do požadovaného cieľa a vzápätí sa diskrétne kamsi vyparili akoby čítali naše myšlienky. Osameli sme. Z bezpečnej vzdialenosti nás malo v hľadáčiku Billove očko, ktoré sa striedavo pretáčalo medzi nami a mladými sestričkami zabávajúcimi sa v hlúčiku uprostred chodby. Zrak som zabodla do jednej z nich, vytrvalo a neokrôchane zízajúcej na zadok môjho priateľa.
„Pripravená?“
Mrnkol Michael, aby upútal moju roztržitú pozornosť.
„Ach, iste. Poďme.“
Prikývla som a prsty zastrčila do zadného vrecka jeho džínsov, aby som svetlovlasej dievčine ukázala, že to, nad čím tak slintá patrí len a len mne. Zaprela som sa do dverí. Vošli sme dnu. A...
A žiadne krížové stretnutie sa nekonalo. Rodičia tu neboli. Tmavá izba zívala prázdnotou. Teda, až na staré nemocničné lôžko, na ktorom potichučky driemkala štvorročná Lissy. Opatrne našľapujúc sme sa priblížili, každý z jednej strany postele. Zvedavo som si ju premerala. Mala na sebe roztomilé ružové pyžamo s malou morskou vílou, drobnými rúčkami kŕčovito zvierala ošúchaného plyšového tuleňa, ktorý kedysi patril mne, a okolo hlavy mala previazaný rozstrapkaný obväz. Pohľad na ňu ma nečakane rozľútostil.
„Je sladká.“ Zlomený hlas narušil ticho v miestnosti. „Ja... nechám ju previezť, Michelle.“
„Čože?“
Zašepkala som čo najtichšie ponad posteľ a pozrela na Michaela. V očiach sa mu leskol nefalšovaný smútok. Uprene hľadel do drobnej tváričky mojej sestry, ani si nevšimol, že ho fascinovane sledujem. Sklonil sa nižšie a po krátkom zaváhaní sa nepatrne dotkol Lissynho ramena. Bol to takmer neviditeľný dotyk, ako keď sa vám o pokožku zvoľna obtrie páperové pierko. Na sekundu som zahmlene zatúžila po rovnakých dotykoch na svojom tele, ale podobné predstavy som bleskovo zamietla do pavučinami vyzdobeného kúta mysle, toho s názvom Sex. Zaklipkala som očami a vrátila sa späť do reality.
„Nechám ju previezť do lepšej nemocnice. V Los Angeles.“
Potichu mi vysvetlil a s vážnou tvárou si pokľakol, aby bol na úrovni postele. Nevedela som čo mám na to povedať. Skeptickým zrakom som zablúdila k fľakatej obliečke na vankúši a potom na dlážku v rohu miestnosti na niečo, čo silne pripomínalo zaschnuté zvyšky po zvratkoch. Bolo to od neho veľkorysé gesto, ale malo to jeden veľký háčik.
„Michael, to je pekné, ale...“
„Nič nehovor, to je v pohode.“ Odbil ma zdvorilo a konečne ku mne zdvihol zreničky. „Viem, že tvoji rodi...“
„Kto si??“
To nás prerušil ten malý človiečik v posteli, ktorý sa nečakane prebudil a teraz užasnuto vyvaľoval mandľové očiská veľké ako golfové loptičky na Michaela. V Lissynej ubolenej hlavičke asi nešlo dokopy odkiaľ sa vzal ten cudzí ujo, ktorý sedel na jej posteli a rozhodne sa na otecka nepodobal. Michael dôrazne nadvihol obočie a vystrúhal rozcitlivený výraz, ktorý si šetril špeciálne pre deti.
„Ahoj, maličká!“ Zatiahol nežným hlasom a nesmelo zakýval na pozdrav. „Ja som Michael, tvoj nový kamarát. Neboj sa, budeš v poriadku.“
Liss naňho naďalej zbožne zízala ako na výklad najväčšieho hračkárstva na svete alebo obriu zmrzlinu. Bola z neho úplne paf. A to ani netušila aká hviezda svetového formátu jej to vlastne kľačí pri nohách a koľko detí by si s ňou bez mihnutia oka vymenilo rolu...
Svižne som zaujala Michaelovu pozíciu a pred jej očami ho priateľsky potľapkala po pleci, aby som jej dala najavo, že patrí ku mne a tiež, aby ráčila vziať na vedomie aj moju maličkosť, ktorú doteraz úspešne prehliadala.
„Lissy, aj ja som tu s tebou!“ Žartovne som sa zaškerila a vycerila na ňu zuby. Čakala som vrelé privítanie sprevádzané pišťaním aké predvádzala pri každom našom stretnutí, ale nedočkala som sa. Až teraz som si všimla strhané rysy jej drobnej okrúhlej tváričky. Žiadna reakcia na náš zaužívaný sesterský pozdrav, všetka zdravá farba z pokožky jej vyprchala. Toto nebola moja sestra, iba jej chabý prízrak. Preboha, bola na tom horšie ako som predpokladala?
„Michael.“ Zopakovala po mne mľandravým hláskom. Nič viac.
Uf, toto bude ťažké..
„Tak ako sa cítiš, zlatko? Ako ti je?“
Skôr ako som z nej stihla čokoľvek vypáčiť, dvere od jej izby sa otvorili a dnu vkĺzli tri osoby zabrané do rozhovoru. Dve z nich som poznala. Tretia bola oblečená v bielom plášti.
„...operácia, ak to bude naozaj nevyhnutné. Treba urobiť ešte pár vyšetrení.“
„To nemyslíte vážne, pán doktor!“
„Skutočne vám teraz nemôžem podať viac informácií...“
Pohrúžení do vážnej debaty s doktorom nás vôbec nebrali na vedomie. Chcela som ich prerušiť, ale predbehol ma Lissin prekvapivý chichot, na ktorý som sa obrátila nielen ja, ale aj oni.
Pri pohľade na scénku čo sa odohrávala predo mnou sa mi roztiahol úsmev od ucha k uchu. Michael opäť kľačal pred Lissy a bláznivými grimasami sa mu podarilo ju rozosmiať. Jej čistý smiech sa niesol celou izbou a na malý okamih vyviedol z miery moju mamu, otca i doktora.
No teda, Michael je génius!
„Ahoj, tak sme tu!“ Rozhodila som rukami pokúšajúc sa o nenútený pozdrav. Michael za neutíchajúceho chichotania vstal a stúpol si po mojom boku. „Dobrý deň.“ Slušne odzdravil a navlhčil si pery jazykom, čo bol neklamný signál jeho rozpakov.
„Ehm, mami, oci, toto je...“
„Michael!“ Skríkol rozžiarený detský hlások z postele. „Michael!“
„Áno, Michael.“ Ujal sa slova sám Michael, v rýchlosti žmurkol na Lissy a natiahol pravicu k mojim rodičom. „Michael Jackson, veľmi ma teší.“
***
„Takže... ehm, povedzte nám niečo o sebe.“ Nadhodila mama tému na rozhovor s nepreniknuteľným výrazom na tvári a tým preťala napäté ticho. Otec sediaci vedľa nej na náprotivnej strane širokého jedálenského stola si s bradou opretou o spojené dlane skúmavo prehliadal môjho priateľa akoby mu chcel telepaticky prečítať každú myšlienku v hlave. Michael to cítil, ale odvážne čelil nápadnému drobnohľadu spoza dioptrických okuliarov, ktoré si otec nasadil vždy, keď chcel pôsobiť nekompromisne. Jediné čo prezrádzalo Michaelovu nervozitu boli jeho prsty kŕčovito zvierajúce okraj stoličky pod bielym obrusom. Navonok to na sebe nedal poznať.
„No... predpokladám, že čo-to ste sa dočítali v novinách.“ Strategicky odpovedal, aby sa vyhol priamej odpovedi a nesmelo klipol očkom po otcovi.
Napriek mylnému názoru na Michaela a ťažkému srdcu na mňa, sa obaja rodičia prehrýzli cez skutočnosť, že keď ma pri odchode z nemocnice (návštevnú dobu nám dovolili prekročiť o dve hodiny – vďaka Michaelovi) zavolali domov na večeru, sprievod Michaela som brala ako samozrejmosť, či sa im to páčilo alebo nie (nebudem im predsa vešať na nos, že som k nám Michaela musela doslova dotlačiť. Chápala som, že mu nie je príjemné byť na mieste, kde nie je dvakrát vítaný. Ale bola to nevyhnutnosť, pokiaľ som chcela zlepšiť ich vzťahy.)
Preto sme teraz sedeli v jedálni nášho vidieckeho domu, za oknami spolu s kvapkami dažďa dopadalo šero a napätie vo vzduchu by sa dalo doslova krájať. Obaja bezostyšne skenovali Michaela ako nezvyčajnú zver, od ktorej nevedia čo môžu čakať a udržovali si patričný odstup. Kedykoľvek sa niektorý z nich uráčil zaletieť pohľadom ku mne, prepárala som ho nesúhlasným pohľadom. Bola som však vďačná, že sa aspoň mama po niekoľkých minútach uvoľnila a pri servírovaní jedla sa rozhovorila.
„Isteže, to sa nedalo prehliadnuť.“ Súhlasne kývla a podala mu plný tanier, načo sa úctivo poďakoval. Ako náhle však zočil jeho obsah, zarazil sa a okamžite hľadal pomoc u mňa. Takmer som vyprskla. Hovädzia roštenka. Ak by som bola mrcha, nechala by som ho v štichu a škodoradostne sledovala ako do seba tlačí absentujúcu dávku živočíšnych tukov, len aby neurazil kuchárske umenie mojej mamy. Ale to by som mu neurobila.
„Mami, Michael neje mäso.“ Obozretne som oznámila, vzala jeho tanier a posunula ho otcovi.
„Prepáčte.“ Hlesol Michael pokrčiac ramenami na mamin začudovaný pohľad. „Určite je to vynikajúce, ale...“
„Čo je to za chlapa, ktorý neje mäso?!“ Zaprotestoval otec a tanier okúňavo prehliadol akoby bol nakazený. Preboha! Neušlo to mne, ani Michaelovi. Naprázdno preglgol, nevedel ako zareagovať na jeho zlovestnú poznámku. Mala som sto chutí vykydnúť otcovi ten tanier na hlavu, ale iba som zaškrípala zubami a odsekla: „Sme slobodná krajina, nie?“
Z kuchyne sa vrátila mama s bezmäsitým variantom pre môjho vegetariána. „Ďakujem pekne, nemuseli ste si so mnou robiť starosti.“ Usmial sa na ňu, a čuduj sa svete... úsmev mu vrátila.
„Keď už sme pri tých starostiach...“ Začala som a nepatrne cinkla príborovým nožíkom, čím som všetkých upútala. „S Michaelom by sme vám chceli niečo navrhnúť.“ Pod stolom som mu nahmatala vlhkú dlaň a smelo pokračovala. „Viete, že nemocnica, kde je Lissy, nestojí za veľa... A tak by sme boli radi, keby ste súhlasili s prevozom do L. A. Michael by sa postaral, aby dostala lepšiu starostlivosť.“ Spravila som pauzu. „Čo vy na to?“ Skrútilo mi žalúdok, pretože som presne vedela akú reakciu môžem očakávať. Ibaže na moje veľké prekvapenie bolo všetko inak. Teda iba spolovice.
Mamu to zjavne zaujalo, videla som ako sa jej ruka s vidličkou váhavo zastavila v polke cesty k ústam. Zato otec nezaváhal ani sekundu a razantne nás odbil svojou typickou priamočiarosťou a hrdosťou.
„Nepotrebujeme žiadne milodary.“
Michael sa vykoľajene zakuckal, ani on nečakal, že by sa jeho nápad stretol s vrelým súhlasom u ľudí, ktorí ho odpísali ešte skôr ako ho mali možnosť skutočne spoznať, ale toto... bolo kruté.
„Otec!“ Zdesene som skríkla až mi z úst vyletel kúsok mäsa. Uf, nikto si to nevšimol.
„Marcus.“ Prísne oslovila otca mama podávajúc mi cez stôl servítku. No fasa, tak predsa jej to neušlo.
„Naozaj stojím o to, aby sa vašej dcére viedlo dobre.“ Zamiešal sa do polemiky Michael a chvíľu nikto netušil ktorú dcéru svojim dvojzmyselným príspevkom má vlastne na mysli.
„Vedie sa jej dobre. I bez vás a vašej pomoci.“ Otec rozprával pokojným hlasom, ale i tak sa jeho slová zapichovali pod kožu ako ostré šípy. Na zátylku ma zamrazilo. Už som to nemohla ďalej zniesť. Prudko som sa zodvihla a nechtiac zachytila aj obrus, z môjho taniera spadla vidlička a jej cinknutie na vyleštenej dlážke bolo zrazu počuť v celej miestnosti.
„Bože, otec, daj nám aspoň šancu!!!“
Vyletelo z mojim útrob silou cunami a všetkým doslova padla sánka. Nastalo hrobové ticho, dokonca aj otcovi som svojou reakciou vzala vietor z plachiet. Michael sa chystal vstať, ale skôr ako tak urobil, zaúradovala mama.
„Posaď sa a upokoj, prosím ťa.“ Adresovala mi a ukázala na stoličku. „Myslím, že by sme našej dcére mali veriť, Marcus. Vo všetkých smeroch.“ Poslednú vetu nezabudla zdôrazniť.
„Ďakujem,“ už zmierlivejšie som tvrdo dopadla späť na svoje miesto a letmým dotykom uistila Michaela, že som OK.
„Nikdy som nepovedal, že jej neverím.“ Zahundral si otec popod. Na čele mu vyrazili takmer neviditeľné kvapôčky potu a tvár mu zrumenela od potlačovanej zlosti. Rátal s tým, že sa mama postaví na jeho stranu, ale tá podpora očividne zlyhala, preto si prestával byť istý sám sebou. Za tie roky som ho mala prečítaného ako knihu. Avšak ešte stále mi v ušiach doznievalo slovíčko „jej“, ktorému dal schválne osobitú dôležitosť.
„Radšej by som mal ísť.“ Pípol Michael vedľa mňa a odsunul sa od stola. „Asi to nebol dobrý nápad. Nechcel som... nemám právo... Prepáčte a ďakujem za večeru. Dovidenia.“
„Ale, Michael, stoj!“ Zavolala som za ním, keď sa so zvesenou hlavou niesol rýchlym krokom preč. S treskotom som vyskočila a zagánila na otca. „Už si spokojný??! Prečo aspoň raz nemôžeš byť spravodlivý?! Vravíš, že mi dôveruješ, ale toto je dôvera?! Keby si sa ho aspoň snažil spoznať, pochopil by si prečo ho tvoja dcéra tak miluje... Prajem vám krásny a ničím nerušený večer!“
Vybehla som pred dom. Obzerala som sa z jednej strany na druhú v úpornej snahe zbadať jeho siluetu. Nikde som ho však nevidela. Kde je? Potom mi zrak padol na čierne terénne auto s čiernymi sklami odstavené na druhej strane ulice. Zamierila som k nemu a automaticky nastúpila.
„Ani nevieš ako mi je to ľúto,“ zašepkala som smerom k jeho tvári skrytej za veľkými čiernymi okuliarmi. Mala som neblahé tušenie, že sa pod nimi odohráva niečo čo som nechcela vidieť. „Takto to nemalo dopadnúť. Nesmieš ho brať vážne, nevie čo hovorí.“
„Ale ja ho chápem.“ Potichu mi oponoval.
„Čo??“ Zmrzla som.
„Chápem ho. Keby som bol na jeho mieste, asi by som rozmýšľal podobne. Bolo by pre mňa ťažké zmieriť sa s tým, že sa moja dcéra zaplietla s celebritou. S Michaelom Jacksonom.“ Svoje meno nevyslovil vystatovačne, práve naopak, s poctivou dávkou sarkazmu.
„Michael, toto mi nerob.“ Nečakane ma to rozcitlivelo. Ani vlastne neviem z akého dôvodu, možno z prudkého návalu hnevu – na otca, na Michaela a jeho dobrácku povahu, na seba, na celú situáciu alebo pocit ľútosti pri pohľade na jeho zlomený výraz, po brade mi stiekla nebadateľná slza, ktorú som si rýchlo zotrela chrbtom ruky. „Nedávaj mu za pravdu.“
„Nevravím, že je to správne. Ale... proste je to tak.“ Na čele sa mu vyryla zachmúrená vráska.
Naklonila som sa k nemu a oboma rukami siahla na jeho okuliare s úmyslom zložiť mu ich. Obratne sa mi však vyšmykol a elegantne to zahovoril.
„Nepôjdeme do hotela?“
Viac sa k tejto téme nechcel vracať ani jeden z nás. Uchýlili sme sa do miestneho hotelíka, ktorý dopredu zarezervoval Michaelov manažment, keby sme sa rozhodli zostať cez noc. Pretože Michael nechal rezervovať dve oproti sebe stojace izby, každý sme sa zložili vo svojej, osprchovali sa, navliekli do pyžám (biele XXL tričko v mojom prípade) a potom som sa uhniezdila na posteli v jeho izbe a hrali sme Monopoly a šachy (vyhrávala som, kým som nezistila, že ma schválne necháva vyhrať. Jeho odpoveď? „Som gentleman.“ Vyslúžil si za to desať božtekov a jeden štuchanec), až kým nás okolo polnoci nezmohla únava. Rozlúčili sme sa na dobrú noc a toľko sme to naťahovali, až som sa nakoniec vykašľala na vlastné „letisko“, zababušila sa do prikrývky a schúlila sa pod jeho rameno. Neoľutovala som. Michael opäť raz potvrdil svoje blahodarné účinky na moju osobu. Celú noc som cítila jeho teplé telo ledabolo opreté o moje, jeho tichý dych ma upokojoval a jeho intímna blízkosť lomcovala všetkými mojimi zmyslami. Cítila som sa na najbezpečnejšom mieste sveta.
Zobudila som sa za svitania čerstvá ako rybička, keď mi ranné lúče slnka prebíjajúce sa dnu cez fialové závesy prenikli pod zatvorené viečka. Pôžitkársky som zívla a ponaťahovala sa. Skoro by som zabudla, že v posteli nie som sama a uvedomila som si to až keď som lakťom o pár centimetrov minula Michaelov nos. Uups. Pretočila som sa na bok a nežne sa zadívala do jeho mierumilovnej tváre. Ako sa môj rozospatý zrak začal prispôsobovať svetlu, postupne sa zaostril na nápadnú škvrnu na jeho brade. Potom na ďalšiu tiahnucu sa pozdĺž jeho bokombrady. Pred očami mi doslova vyskakovali nové a nové známky Vitiliga na jeho pleti. Hruď mi bolestne zovrelo. Neboli tam iba tie, o ktorých som vedela. Pribudlo množstvo ďalších dovtedy skrývaných pod vrstvou líčidiel. Matne som si spomenula, že včera pred spaním sa svojho make-upu ani nedotkol. Počas spánku sa mu ale väčšina obtrela o saténový vankúš, na ktorom som teraz jasne videla tmavohnedé pruhy. So stiahnutým obočím som sa prisunula bližšie a na okamih sa nechala uniesť svojimi predstavami.
Tak nádherná tvár a tak krutý osud. Ako môže existovať taká nespravodlivosť?! Musí to byť pre neho oveľa, oveľa ťažšie ako mi dáva najavo. Tak rada by som mu videla hlbšie do duše.
Viem o čom hovorím. Sama som prežila podobné peklo. Ešte i dnes sa občas pristihnem ako si s búšiacim srdcom prezerám pokožku tváre i rúk s nutkaním čo ak... Ako tínedžer som sa dlhé roky sužovala kožnou chorobou zvanou atopická dermatitída, skrátene ekzém. Nešetrila ma, zasiahla ma na rukách, nohách, bruchu i tvári. Prakticky na celom tele. Stala som sa pravidelným návštevníkom nemocničných izieb. Leto sa stalo mojim najväčším nepriateľom. Odmietala som nosiť krátke tričká, nohavice či sukne a v sparnom teple ticho trpela. V škole som sa stretávala nielen so súcitnými pohľadmi u ostatných detí, ale aj s dotieravými otázkami, ktoré mnohokrát zaboleli. Výsledkom nemohlo byť nič iné ako neprekonateľné komplexy a pocity menejcennosti. Zúfalo som chcela byť ako ostatní. Zároveň som vedela, že je to nemožné. Až raz...
Skrátka. Bolo to príšerné obdobie, na ktoré nerada spomínam. Pokazilo mi to najkrajšie roky môjho detstva i dospievania.
A práve preto sa dokážem tak dokonale empaticky vcítiť do Michaelovej situácie, prežívať s ním každučké trápenie, psychicky ho podržať nad vodou a byť mu všadeprítomnou oporou. Viem, kedy predstiera radosť. Viem, kedy je jeho úsmev úprimný a kedy je iba dobre mienenou zásterkou. Spoznám, kedy sa pokúša o milosrdnú lož...
Z ničoho nič Michael v realite roztvoril oči dokorán akoby vytušil, že naňho hľadím. Jeho tvárou preletel úľak. „Nie, nepozeraj sa!“ Skríkol a vyplašene sa skryl za vankúšom. Vydala som povzdych.
Áno, toto bola ďalšia kapitola. Mohla som mu miliónkrát denne vtĺkať do hlavy, že ho milujem takého aký je, že nevnímam žiadne „odporné fľaky“ na jeho tele, ako to sám popisoval, ani si v žiadnom prípade nemyslím, že vyzerá ako „monštrum“, preboha. Nebral, alebo nechcel ma brať vážne. Mal o sebe utvorenú určitú skreslenú predstavu, ktorú som mu nedokázala vyhovoriť. Jednoducho povedané – skôr sa zaoberal svojimi „nedostatkami“, ako prednosťami. Stačila drobná kritika a bol schopný sa ňou zožierať od svitu do mrku, zatiaľ čo chvála mala opačný efekt.
„Ale, Michael...“ Zaprotestovala som a vrhla sa na vankúš, ktorý si držal pred tvárou. „Prestaň.“
Ale to už mi zmizol rovno pred očami a zavrel sa v kúpeľni. Hlavou som sa hodila späť na matrac, tresla sa pritom o peľasť postele, a naduto prekrížila ruky. Takto to nemôže ísť ďalej. Musím niečo vymyslieť...
Ďalej som sa nedostala, pri uchu mi zazvonil hotelový telefón. Otrávená som po ňom chňapla. Na linke sa ozval známy hlas.
„Mami?! Čo... ako si vedela, kde sme? Že sme tu?“ Vysúkala som prekvapene.
„Máme tu široko-ďaleko iba jeden hotel, drahá.“ Logicky mi vysvetlila ako zaostalému jedincovi. No iste, malo mi to dôjsť.
„Prečo voláš? Stalo sa niečo?“
„Vieš, včera večer sme s otcom mali vážnu debatu. A dospeli sme k rozhodnutiu, že... sme sa asi trošku uponáhľali.“
„To myslíš vážne??“ Vyhŕkla som hlasnejšie ako som mala v úmysle, takže dvere na kúpeľni sa otvorili a zvedavo z nich vykukla kučeravá hlava.
„O takých veciach nezvyknem žartovať, Michelle. Myslím... myslím, že sme to vzali zo zlého konca.“
„Počkaj, ty si myslíš?“ Pritisla som si slúchadlo tesnejšie k uchu a ledabolo zavadila očami o Michaela neisto stojaceho na prahu kúpeľne. „Takže u otca žiadna zmena, však?!“ Dobre som postrehla to malé zaváhanie v jej hlase. „Povedzme, že otcovi to trvá trochu dlhšie...“ Na sekundu zmĺkla a pokračovala, už oveľa istejším hlasom. „Ale aby som sa vrátila k tomu podstatnému. Ak ešte platí, ehm, tá ponuka, že...“
„To je súhlas??“ Spozornela som netaktne jej skočiac do reči. Postavila som sa na mäkkom matraci na rovné nohy tuho zvierajúc čierny telefón v prstoch, aby sa mi nevyšmykol. V tej chvíli mi bolo srdečne jedno, že voľné XXL tričko sa mi zachytilo do nohavičiek a vyhrnulo vysoko nad stehná, aj to, že Michael si ma mykajúc kútikmi pier obzerá a blíži ku mne s nedokončeným make-upom. Konečne svitlo na lepšie časy a ja som si to nehodlala ničím pokaziť. „Hneď sme tam!“ Zvýskla som, tresla slúchadlom a mrkla na Michaela.
„Zdá sa, že už začína zaberať tvoj šarm.“ Priskočila som k nemu a vtisla mu vášnivý bozk nabitý eufóriou.
A tak sa aj stalo. Do 24 hodín ležala moja sestra v novej, neporovnateľne lepšej nemocničnej izbe v BROTMAN MEDICAL CENTER. V prostredí, ktoré som poznala ja, rovnako i Michael a zo svojho oddelenia som to k nej mala len o pár poschodí vyššie. Michael, ako sľúbil, zariadil všetky formality a detaily jej pobytu a starostlivosti, postaral sa, aby mala najlepšieho doktora a aby si nudné chvíle na izbe krátila v spoločnosti hračiek a mamy, ktorá s ňou mohla obývať izbu. Otec zatiaľ zostal ubytovaný v hosteli na vlastné útraty, o žiadnej ďalšej pomoci nechcel ani počuť, ale tešili sme sa aspoň z nejakého pokroku z jeho strany. Nemusím azda ani dodávať, že Michael si musel vypočuť prednášku o tom ako mu každý dolár poctivo vráti naspäť, nech sa deje čo sa deje. Ale to je už vedľajšie.
Lissy sa darilo nad očakávania dobre, miestni doktori prehlásili, že žiadnu operáciu nebude musieť podstúpiť. Rýchlo sa zotavovala a tak ju večer pred Štedrým dňom prepustili domov. Celá príhoda skončila happy endom. Sestra si Michaela zamilovala, začala mu vravieť „strýko Mike“ a keď práve nespala, nejedla alebo nekadila, tak sa ho držala ako kliešť a spolu sa rehnili pri kreslených rozprávkach, hrách na skrývačku alebo naháňačkách po chodbách nemocnice (žeby mi to niečo pripomínalo?). Matka, ako očitý svedok Michaelovho priaznivého vplyvu na jej dcéru (vlastne dcéry) sa zlomila ešte v druhý deň pobytu v L. A. Po prepustení Lissy z nemocnice už nemala problémy otvorene sa s ním rozprávať a smiať. Jeho láskavá aura si získala jej priazeň a mama sa tým vôbec netajila. Nemohla som byť šťastnejšia. Nebyť...
Správne. Otca.
Bol neoblomný, v mnohých smeroch rovnaký ako Joe Jackson. Avšak na všeobecné ohromenie aj on prejavil kúsok srdca pri lúčení. S Michaelom si podali ruky a otec mu za všetko poďakoval. Na záver ho potľapkal po ramene a Michaelove obočie vyletelo vysoko nad úroveň navoskovaných kučierok. Možno to bolo sentimentálnou vianočnou náladou, možno nie. Jedno je však isté. Otcov nepriestrelný pancier získaval vážne trhliny.
Naše stretnutie pred ich odchodom vyvrcholilo pozvaním na spoločné strávenie Vianočných sviatkov v Rosemeade. Nadchlo ma to. Okamžite som si bežala domov zbaliť nevyhnutné veci a kým si moja rodina vybavovala odhlásenie z hostela, ja už som svojim zadkom tvrdohlavo presviedčala kufor, aby sa dobrovoľne vzdal odporu. Napokon sa mi to podarilo, utrela som si čelo a pustila sa do presviedčania vyššieho levelu.
„Prosím, nemôžeš sa nejako uvoľniť? Veď sú Vianoce!“ Venovala som mu psí pohľad, i keď som tušila, že je to dopredu prehraný boj. Pre Michaela znamenali Vianoce asi toľko čo pre mňa islamský Ramadán.
„Chcel by som byť s tebou. Ale nejde to, práca nepustí.“ Vložil si tvár do dlaní a duchom neprítomne na mňa pozrel. „Je mi to ľúto. Naozaj by som chcel raz zažiť pravé Vianoce.“
„Ani na jeden jediný deň?“ Zvesila som plecia.
„Vieš, že zajtra odchádzam.“ Pohodil hlavou a pritiahol si ma bližšie. „Možno je to takto lepšie. Budeš sa zabávať so svojou rodinou. A ja budem v jednom kole. Nemohol by som sa ti tak či tak venovať.“
„Dva týždne bez teba. Aspoňže tam bude aj Becky.“ Ohrnula som peru ako batoľa a rukami objala jeho útly chrbát. „Uvidíme sa až v ďalšom roku, uvedomuješ si to?“
„Môže nám to iba prospieť.“ Doberal si ma a milučko na mňa zaškúlil.
„Si strašný! Vieš byť niekedy aj vážny, strýko Mike?!“
Naoko som ho pokarhala, ale ochotne sa nechala vtiahnuť do jeho náručia a nasávať kolínsku na jeho krku. V myšlienkach som sa vážne pohrávala s nápadom, že by som si ho pribalila do kufra a uniesla. Mmm.
MICHAEL
„Ííííííííííííííííííííííííííí, panebože!!!!“
„Netlačte sa!! Späť!“
„Michael, Michaaaaeeeel!!!! Počkaj!!“
„Michael, milujem ťa!“
Skrčím sa ešte o čosi viac a zatiahnem si klobúk do čela. Bežím tak rýchlo ako mi to úzka štrbinka predo mnou dovoľuje. Odrazu pocítim silný úder sprava a keď sa spamätám, vidím, že rozvášnený dav zatlačil statného bodyguarda priamo na mňa. Ďalšia modrina je na svete. Ponad jeho hlavu chniapu desiatky párov rúk v úpornej snahe dočiahnuť na mňa. Z opačnej strany mi robia ochranný štít traja bodyguardi a Bill húževnato razí cestu vpred. Je tu taký hluk, že nepočujem čo mi reve do ucha policajt za mnou. Chcem sa iba dostať preč, preč, preč.
„Neodchádzaj!!!!! Michaaaeeell!!!!“
„Michael, vezmeš si ma?!!!!?“
Čoraz absurdnejšie návrhy sa sypú z každej strany. Nevidím si ani na nohy, neviem kam stúpam. Zástup fanúšikov sa bujaro domáha svojho, doslova ma zatláčajú do kúta letiskovej haly. Čím tvrdšie praktiky nasadzuje moja ochranka, tým viac ich to aktivizuje. Do oka mi padne pár milo pôsobiacich dievčat, ktoré ku mne naťahujú notesy a prosia ma o podpis. Nemôžem sa zastaviť a začať dávať autogramy. Dav by ma rozdupal. Ublížili by nielen mne, ale predovšetkým sebe navzájom. V záujme všetkých sa preto pokúšam čo najobratnejšie vyvliecť z psychotickej pletenice k zaistenému zadnému východu.
„Michael Jackson, Michael, stoj!!!“
„Michael, ó môj Bože, je to fakt on!!!“
Hukot a šialenstvo rastie, keď sa prebrodím na dosah cieľa. Vzápätí sa vynorí čiasi ruka a ružovými nechtami sa mi zadrapne do predlaktia. Reflexívne sebou trhnem a prikrčím sa takmer na úroveň kolien. Bodyguard dievča okamžite spacifikuje, ale je neskoro. Cítim ostré pálenie, tenkú kožu na predlaktí mi hyzdia hlboké zárezy napĺňajúce sa krvou. Niekto mi ešte šmátra po klobúku a trhá ušné bubienky svojim vreskotom, no už to nevnímam. Bill ma podoprie a vytlačí cez núdzový východ do bielej limuzíny, kde už na mňa čaká Bradley, osobný asistent. Bez otáľania mi podá balíček sterilných náplastí a za škrípania pneumatík nacvičeným pohybom otvorí diár a zapichne doň ceruzku. Nenechá ma ani vydýchnuť a začne na mňa chrliť správy z posledných dní.
„Takže. Druhý január 1986.“ Posvätne prednesie dátum, kým si ho zapisuje, aby sa mu nový rok zafixoval do pamäte. „Volali z Billboardu kvôli tomu rozhovoru o ankete desiatich najlepších amerických videí. Treba ešte definitívne potvrdiť stretnutie, chceli by si doviezť vlastných fotografov a urobiť k tomu prílohu...“ Urobí pauzu, očami preletí stránku a konček ceruzky si zamyslene strčí medzi zuby. Šofér vrtko vytočí zákrutu, takže sa mi náplasť na predlaktí nepodarí zalepiť na prvý pokus.
„Á, ďalej. Y&M Associates posielajú návrh zmluvy na práva kvôli tomu kreslenému filmu. Treba to vybaviť čo najskôr, ale John Branca bol dnes celý deň nezastihnuteľný... Poslali sme odpoveď producentom The Collbys s poďakovaním, ako si chcel. Aj keď nechápem ako si mohol odmietnuť taký fajnový návrh... Frank Dileo včera pre médiá osobne potvrdil tvoje stanovisko, že nechystáš spoluprácu s Five stars a je tovýmysel... Ale bola by to riadna haluz!“ Dodal svoj uštipačný komentár, bez ktorého si jeho pravidelné referovanie neviem predstaviť. Pousmial som sa a vedľa mňa pristála kôpka zanedbanej pošty, ktorou som sa narýchlo prehrabal. Samé pozvánky, pozvánky, zase pozvánky a potom nekonečné ponuky.
„Hm, čo tu ešte máme? Aha, áno. Mám ti oznámiť, že to súdne nariadenie ohľadom filmovThe Beatles je v suchu... Zbohom pirátske kópie!“ Zatne päsť a urobí uznanlivé gesto. „Si pašák!“
Ale ja už nepočúvam. Medzi prstami zovieram tenkú zlatú kartičku a nemo na ňu zízam. Dookola si čítam dve mená napísané veľkým ozdobným písmom a napĺňajú ma zmiešané pocity. Takže sa to naozaj všetko končí...
Bruškom prsta prejdem po dvoch prstienkoch vyrytých na papieri a vzájomne prepletených do seba. Nostalgicky vzdychnem pri skontrolovaní dátumu. O mesiac sa to všetko uzavrie. Všetka moja nádej, ktorá ma kedysi poháňala vpred. Všetky prebdené noci, myšlienky a slzy preliate kvôli nej. Naše obvyklé rozhovory, smiech a dotyky.
Už je to minulosť.
„Ozaj, dobre, že si to vytiahol. Mám tu k tomu ešte dodatočný odkaz, počkaj...“ Zdvihne v náhlom vnuknutí ukazovák a potom sa zahrabe do hromádky papierov na kolenách.
„Odkaz? Aký odkaz?“
„Vydrž... už to skoro mám.“ Hlesne zabraný do svojho typického chaosu a o minútku vydá víťazný pokrik. „Mám to!“ Zdvihne do výšky jeden z papierov a preletí ho drobnými očkami spoza okuliarov. „Vcelku... ide o to, že... je to odkaz priamo od Diany. Želala by si, aby si jej šiel na tú svadbu za svedka. Ak by to bolo možné. Máš sa jej ozvať.“
Na perách mi stuhne posledný náznak úsmevu. „Za svedka? Ja? Prečo?“
„To ja neviem. Asi ťa má naozaj veľmi rada, mal by si to brať ako poctu, nie?“ Atakuje ma na prvý pohľad nevinnou otázkou.
Nie som schopný na ňu jednoznačne odpovedať.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
