Tridsiatadruhá časť
4. 11. 2012
MICHELLE
Zdvihnem jedno viečko. Zdvihnem druhé. Dúfam, že to celé bol iba sen.
Hodnú chvíľu blýskam pootvorenými očami na dlážku pred posteľou. Na jednej hromádke je na sebe nahádzaná hŕba lesklých igelitiek naplnených šatstvom svetoznámych značiek o akých sa mi v bežnom živote ani nesnívalo. Bez mučenia sa priznám, že o existencii niektorých som sa dozvedela iba včera.
Christian Audigier, Missoni, Marc Jacobs, Gina, Fred Perry.
Takže nebol to sen, skutočne sme to spáchali.
Nemôžem uveriť, že mám v izbe tak hriešne drahé kúsky. Nervózne sa poškriabem. Ešte stále ma trápi svedomie, že som to pripustila. Dovolila som mu minúť nehorázne peniaze. Tisícky dolárov, ktoré si krvopotne odrobil utratil jediným pretiahnutím kreditky cez terminál. Nepohol ani brvou. Neurobilo to s ním absolútne nič. Ešte sa ma bez súdnosti na rovinu spýtal, či mi to stačí alebo pokračujeme. Dosť neuvážená otázka vzhľadom na to, že ma do skúšania a vyberania musel celý čas postrkovať. Nakoniec som zvolila inú taktiku – skúšať, ale nekupovať. Zvesela som si skúšala jedny šaty za druhými, pretŕčala som sa v nich pred ním a on ma hodnotil. Riadne sme sa nasmiali, keď som napodobovala namyslenú slečinku, gýčovú celebritu alebo playmate Anitu, s ktorou sme mali obaja čo do činenia. Michael pukal od smiechu pri sledovaní môjho predstavenia a ja som sa niesla pyšne ako páv. Vo všetkých kabínkach som mala položený nejaký model, pohodené značkové topánky alebo prevesené kabáty, saká či luxusné tielka, na ktoré by nestačil ani môj ročný plat, a so smiechom som prechádzala z jednej do druhej ako nezbedné dievčatko. Mohla som si to dovoliť. Mimo mňa, Michaela, ochranky a pár priemyselných kamier tu nikto iný nebol. Celý obchod patril iba nám.
Vyhrabem sa z perín a po šiesty krát dychtivo pohladkám dlhý biely obal zavesený na skrini. Zvláštne, nezaujímam sa o značky, ale keď už to mám doma, zatajuje sa mi dych. Nechápavo krútim hlavou nad ciframi skrývajúcimi sa za všetkými nevinnými volánikmi, saténom a komplikovanými strihmi.
Prstom prejdem po mene vygravírovanom na hornom okraji a vyfúknem horúci vzduch. Toto meno zhodou okolností poznám.
Valentino.
Výsledkom dvojhodinovej prehliadky večerných rób boli práve tieto šaty. Pri skúšaní sme mali spoločnosť. Donnu, štylistku anglickej kráľovnej, ktorá priletela Michaelovým súkromným tryskáčom špeciálne kvôli tomu, aby mi vybrala niečo nadčasové a originálne (Michael sa mi neskôr priznal, že ju sčasti pozval aj preto, aby mu porozprávala o anglickom dvore. Je milovníkom britskej monarchie).
S chvejúcimi prstami rozopínam zips na obale a vtedy sa rozletia dvere.
„Máš tu návštevu!“ Zahlási Becky s ružovými natáčkami na hlave a umelými riasami nalepenými len na jednom oku. Svoju úlohu robiť mi garde na odovzdávaní cien zobrala pekne zostra.
Aj keď spočiatku mi dalo zabrať, kým som ju presvedčila. Doteraz tomu nerozumiem. Povážte sami, ako dlho by ste sa rozhodovali ísť na American Music Awards?? Správna odpoveď: ani sekundu.
Pripomenula som jej, že nebudeme stredobodom pozornosti, že budeme zastrčené v dave a po červenom koberci sa len tak mihneme medzi poslednými načačkanými ľuďmi, ktorí sa zvyčajne objavujú na týchto akciách a nikdy nikto nevie o koho vlastne ide, takže zapadnú do kolónky asistenti, sprievod alebo personál a ďalej sa nimi nikto nezaoberá.
„Koho?“ Vrátim zips do pôvodnej polohy akoby ma nachytali pri niečom nekalom. Bex moje šaty ešte nevidela, odkladám to na správnu chvíľu.
„Karen.“ Oznámi, na chvíľu na mňa samoľúbo vypleští zelené okále akože „Mám v dome maskérku Michaela Jacksona!!!“ a hneď nato sa s úctou obráti k vysokej blondíne vo dverách.
„Ahoj, rada ťa spoznávam. Karen Faye.“ Podíde ku mne s nefalšovaným záujmom Michaelova pravá ruka. „A ty budeš Michelle.“
Je prirodzene pekná. Vyššia odo mňa o pár čísiel, mohla by robiť modelku. Má štíhlu postavu a jej hlas je postavený vysoko. Na pohľad je jasné, že je odo mňa i od Michaela staršia, no i tak sa mám inštinktívne na pozore.
Potrasiem jej rukou s miernymi rozpakmi. Je predsa len desať hodín.
„Nie ste tu príliš skoro?“
Karen sa zachichoce. Smeje sa ako malá školáčka, trošinku afektovane, nemôžem si pomôcť. „Dievča drahé, už teraz je neskoro!“ Podpätkom na bielych kozačkách zaťuká o dlážku. „Máme pred sebou hodiny a hodiny práce, ak chceme docieliť to čo mi spomínal Mike. A ak vás mám nalíčiť obe, tak...“ Rozhodí rukami na mňa a Becky.
„Nie, mňa nie. Ja som iba neviditeľný okoloidúci.“ Zdvihne Becky dlane. „Som verná svojej klasike.“ Karen iba neutrálne mykne hlavou na znak súhlasu a ja sa ukradomky uškrniem. Tou „klasikou“ myslí Patricka, ktorý sa má o hodinu dostaviť aj so svojou lenivou mačkou Michu.
„Ok, môžeme?“ Karen sa obzrie po mojej izbe a precízne vyhľadáva najvhodnejšie miesto na svoje čarovanie. Potom sa na mňa usmeje a vytiahne spoza chrbta kozmetický kufrík. Už len chýba, aby si začala naťahovať gumené rukavice a začnem ju upodozrievať, že jej bývalé zamestnanie bolo na chirurgii.
„Ja vás teda nechám!“ Zabručí Becky a vtom jej odpadne pásik umelých mihalníc. „To bol iba taký... experiment!“ Chytro ich zodvihne a červená zabuchne dvere. Za nimi počujeme naštvané hromženie: „Skurvený šmejd!“ Teda, poviem vám. Viem, že v práci musí svoj temperament držať maximálne na uzde a doma sa to z nej niekedy ventiluje, ale... Preboha, fakt si myslela, že ju nebudeme počuť?!
„Ehm, takže čím chcete začať?“ Odpútam Kareninu pozornosť od vyberaného slovníka mojej kamarátky a roztiahnem paže. Som zvedavá čo chce so mnou robiť do šiestej večer, to si teda pozriem (asi pri tom aj tak budem, všakže?).
Úsmevne vyťuká kód na kufríku a ten sa sám roztiahne do pozoruhodnej dĺžky. Páni, nikdy som nevidela pokope toľko líčidiel! Nenápadne jej potiahnem jedno zo stoviek zrkadielok, chcem mať o sebe prehľad počas celej procedúry.
„Po prvé, mohla by si mi prestať vykať.“ Zavelí, vezme ma za bradu a natočí k sebe. Potom mi zo zovretých prstov vľúdne vytrhne zrkadlo. „Po druhé, musíš veriť mojej práci.“
MICHAEL
„Tam vážne nemôžete so mnou!“ Zachichocem sa a pokúšam sa vyslobodiť si nohy spod neposedného stáda, ktoré ma od rána obmedzuje v pohybe. Kamkoľvek sa pohnem, ťapkajú za mnou ako húsatká za svojou mamou.
Práve prebieha jeden z našich vzácnych rodinných dní. Niekoľkokrát do roka sa zíde celá rodina, nevoľky sa napraceme do najmenšej časti domu, navzájom si rozprávame čo máme nové a zabávame sa. Jedinou tabu témou je práca, okrem otca to všetci dodržiavame. Mám rád tieto stretnutia. Znamená to totiž, že uvidím všetkých súrodencov spolu s ich deťmi.
„Niééééé, zostaň tu s nami, strýko!!!!“
Precitnem vo chvíli, keď sa osem párov ručičiek zatne do môjho pyžama a ich majitelia sa po mne štverajú akoby som mal odísť a už sa nikdy nevrátiť. Pritom si chcem iba odskočiť... veď viete, na toaletu.
„No tak mládež, nechajte strýka Michaela vydýchnuť!“ Rozkáže Jermaine sediaci na pohovke medzi Titom a LaToyou zatiaľ čo zvyšok rodiny sa na nás zabáva. Jay a Autumn poslušne pricupkajú k ockovi do obývačky, ale zvyšok sa ma nemieni len tak ľahko vzdať. Prekrikujú sa, usmievajú a vyskakujú.
„Strýko Michael, poď sa hrať!“
„Poď von, prosím!“
„Nechoď preč!!“
Zdvihnem nohu, na ktorej mi visia štyria synovci a posuniem sa sotva o päť centimetrov vpred. Okamžite tým vyvolám salvu detského smiechu. Zazubím sa spolu s nimi, no už to dlhšie nemôžem odkladať, príroda volá.
„Decká, pocikám sa!“ Zvýsknem so smiechom a miestnosť naplní rehot. Rebbie, ktorá drží v náručí malého Austina, a mama sa napokon nado mnou zľutujú a začnú ich lákať k sebe, no nemá to žiaden účinok. Potrebujem nejaký fígeľ. Raz, dva, tri, rozmýšľaj... Mám to!
Lusknem prstami, aby som upútal ich pozornosť.
„Ejha, už je to tu...“ Začnem sebou šklbať a zvíjať sa predstieranou bolesťou. „Ach nie, utekajte! Zachráňte sa!!!“ Zachrapčím hlbokým hlasom. Deti sa v tom momente s krikom rozpŕchnu na všetky strany, zalezú za nábytok alebo skočia do náručia svojich rodičov.
Za toto môže Thriller. Moji synovci a netere sú dodnes v tom, že sa môžem zmeniť na vlkolaka ako v tom videoklipe a nič na svete ich nepresvedčí o opaku. Tak prečo to nevyužiť? Vždy, keď si z nich uťahujem, začnem hrať premenu na vlkolaka a oni mi na to skočia. Neplačú, iba sa rozkošne vyplašia a utekajú, hoci jakživ nevideli, že by som sa tou obludou skutočne stal. Detská fantázia má veľkú moc.
Narovnám sa, urobím svižnú otočku a vyparím sa.
Po ceste stihnem nakŕmiť Musclesa a párik papagájov v hale a potom zbehnem do izby, hodím na seba voľnú červenú košeľu s dlhým rukávom a džínsy a skontrolujem svoj make-up v zrkadle.
Keď sa vrátim, zaujmem miesto naproti Janet s Josephom a moja mini armáda sa natlačí ku mne akoby sa nič nestalo. Včlením sa do prebiehajúcej debaty, popritom sa šantíme s deťmi a hráme sa s hračkami porozhadzovanými po koberci. Panuje medzi nami uvoľnená atmosféra.
Z času na čas po mne pokukuje z opačnej strany Randy a Marlon, žmurknú alebo sa pousmejú a ja im to vrátim. Naša tichá nezrovnalosť týkajúca sa ich neohláseného odchodu z domu je zažehnaná. S menšou pomocou mamy sme to rozobrali medzi šiestimi očami a vysvetlili si to. Viac sa k tomu netreba vracať, musia sa pohnúť vpred. Všetko je opäť v rovnováhe.
„Michael, a čo vy s Michelle? Kedy máme očakávať svadbu?“ Spýta sa Jackie uštipačne a vyloží si protestujúceho Siggyho, svojho syna, na kolená. „Pomaly najvyšší čas, kamoško, nemyslíš?“
Všetky hlavy sa obrátia na mňa, vidím, že matka sa tvári priveľmi ľahostajne (nikdy nebola dobrá herečka) a Joseph si odfrkol.
„To je pravda, nechcel by si deti, Michael?“ Zapojí sa Rebbie a zaiskrí jej v očiach. „Veď ich máš tak rád, pozri sa na seba.“ Všetci svorne prikývnu a mne napadne, že sa na mňa snáď dohodli. Titovi synovia Taj a Taryll ma ťahajú za rukáv, aby som sa im venoval a malá Valencia, Marlonova dcérka, sedí za mojim chrbtom a hrá sa na kaderníčku, čo vyzerá asi tak, že malým ružovým Barbie hrebeňom mi zamotáva kučery. Po tele mi každú chvíľu prejde ako po horskej dráhe autíčko alebo motorka podľa toho ako sa rozhodne Tito junior.
„Samozrejme, že by som chcel deti. Ale čo sa toho a svadby týka... Neviem, nechcem to uponáhľať. Je ešte veľa toho, čo musím spraviť. Chcem si najprv zaistiť budúcnosť a potom... potom príde na rad rodina.“
Myslím, že som to celkom jasne vysvetlil. Hanbím sa rozprávať o týchto veciach pred celou rodinou. Nespúšťam oči z autíčka raziaceho si cestu cez moju hruď a ani neviem kedy, v hlave mi skrsne zaujímavá myšlienka. Hocikedy inokedy by som sa zdvihol a upaľoval do svojej izby, kde by som si to nahral na kameru alebo zapísal na papier, ale teraz by bolo odo mňa nezdvorilé keby som odišiel. Prstom teda nepozorovane napíšem do čokoládovej polevy na koláči predo mnou heslo „Horská dráha“, aby mi to nevypadlo z hlavy.
„Ako myslíš, len aby potom nebolo neskoro.“ Upozorní ma Jackie bez toho, aby si všimol čo robím a husté obočie sa mu výstražne zachmúri ako chlpatá húsenica.
„Mimochodom Mike, už sa pripravuješ na večer? Mal by si predtým zbehnúť do fitka, lebo niesť všetky tie sošky nebude sranda!“ Pustí sa do mňa starý dobrý Jermaine načo sa znova uvoľním. Jeho slová sprevádza smiech. Prekrížim si prsty, pretože z hĺbky duše verím, že večer dopadne úspešne.
MICHELLE
„Ako sme na tom?“
Nedočkavo šúcham podrážkami chlpatých papúč o koberec. Sedím tu už... ani neviem, hodiny sú na stene za mnou a nemôžem otočiť hlavu, aby som to zistila. Zadok ma bolí z ustavičného sedenia a celú dobu nervózne kmitám nohami. Som ako na ihlách.
Nech už je koniec, prosím, nech už je koniec.
„Ešte chvíľočku...“ Chlácholí ma Karen a sústredene mi robí niečo s obočím. To isté vravela už trikrát predtým, takže to neberiem vážne. Chcem sa poškriabať na čele, ale neodvážim sa ju rušiť.
„Ty si strašne neposedná. Už mi je jasné prečo si Michaelovi tak učarovala.“ Poznamená konverzačným tónom. Z obývačky k nám bubnuje na plné pecky pustená Madonna a jej Like a Virgin. Z výberu piesne by som pravdepodobne obvinila Patricka, keby som nevedela, že Bex je jej veľká obdivovateľka. Dookola ma otravuje, aby som jej s ňou cez Michaela zariadila stretnutie, ale on ju stretol iba raz a odvtedy o nej nepočul.
Nemám ju rada. Pre mňa je to zvrhlá ženská s nulovou charizmou.
„Uhmmm.“ Zatiahnem, neviem čo mám na to odpovedať. V opačnom prípade by som bola schopná začať mlieť ako čerstvo zamilovaná šestnástka a na to si už dávam pozor, zistila som, že mnohým ľudom (najmä single) to lezie na nervy.
A tiež sa pomerne zle rozpráva, keď máte hlavu vykrútenú dozadu a cez pol tváre sa vám realizujú dve pestované ruky s dlhými nechtami.
Karen sa laškovne zachichoce (neviem prečo sa tak smeje, asi si myslí, že je to sexy) a vesmírnou rýchlosťou sa preladí na tupírovanie parochne.
No hej, už to tak je. Moje milované hnedé vlasy sú takticky pridusené pod akousi umelinou. Neviem ako vyzerá, ani akú má farbu. Vpredu mi netrčí ani jeden pramienok, vlasy mám za ušami. Chcela som ich otestovať aspoň na dotyk, ale Karen mi to nedovolila.
„Vieš, keď robím Michaelovi make-up, sú len dve témy, s ktorými sa mi zdôveruje. Uhádneš aké?“
To snáď nemusím ani hádať. Skromne sa pousmejem a práve sa rozhodujem, či iba niečo neurčito zamrmlem alebo skúsim dvojzmyselnú odpoveď, keď dnu vpochoduje kompletne premenená Bex s perzskou mačkou v náručí.
Sprvu sa vydesím. Koľko je hodín? Ako je možné, že už je hotová?! Nestíhame?
Potom sa však na ňu lepšie prizriem a na čas zabudnem.
Fíha, vyzerá... ako by som to... vyzerá inak.
Nebudem to rozoberať, poviem iba toľko, že by mohla konkurovať japonskej gejši. Vlasy jej hrajú odtieňmi gaštanu, z uší visia veľké trianglové náušnice, tvár má silno nalíčenú – červené pery, červenkasté líca, mačacie oči – a vo vysoko vyčesanom účese má zastoknuté halúzky Sakury, japonskej čerešne.
Patrick sa nedávno vrátil z Nagasaki. Tá návšteva v ňom evidentne zanechala stopu.
„Tie vlasy sú zafarbené?“ Chcem hlavou pohodiť smerom k Bex, ale včas sa zastavím, keď si uvedomím, že by mi hrozilo vypichnutie oka ceruzkou na obočie. Uspokojím sa teda s kývnutím rukou a ďalej držím ako poslušný psíček.
Planéta Beckynsel nevykazuje žiadne známky života. Iba tam stojí a vypliešťa na mňa namachlené očiská. Ak bude tú mačku týmto štýlom držať, tj. škrtiť ešte chvíľu, budeme mať problém.
„Patrick, poď sa pozrieť!“ Zahuláka do otvorených dverí a užasnutá sa oprie o rám.
„Čo? Čo??“ Sotva vládzem hýbať perami, Karen mi ich akurát obkresľuje ružovou ceruzkou. Som značne oslabená. Mám taký dojem, že Karen jej ponad moju hlavu naznačila, aby držala jazyk za zubami. Snažím sa ju zhypnotizovať pohľadom „Ak-mi-to-okamžite-nevysvetlíš-tak-uvidíš!“, ale to už na scénu pricupká Patrick. Razom naberá Beckyn výraz tváre akoby si ho vymenili cez telepatický bluetooth.
Mám toho dosť, vyzerám tak šibnuto? Zamrvím sa na posteli a prekrížim nohy. Už to nevydržím. Je to príšerná neistota, a to hneď zo štyroch dôvodov:
a) Všetci ma vidia skôr ako sa vidím ja sama, neviem ako vyzerám, čo mám na tvári, čo na/vo vlasoch
b) Ani jeden z mojich priateľov sa netvári tak, že by sa mi chystal zložiť poklonu
c) Mala by som to na háku, ak by som mala ísť kamkoľvek. Kamkoľvek inde. Ale tu sa jedná o American Music Awards! Výstredné nápady mojej maskérky verzus môj konvenčný vkus. Je to ako rande naslepo so svojou tvárou
d) Teraz už na mňa zíza aj peržanka Michu
Krk rezignovane zaborím medzi ramená. Takto to dopadne, keď necháte Hollywoodskej štylistke voľnú ruku.
Karen mi obrúskom naposledy zotrie prebytočné množstvo púdru a obradne zaklapne kufrík.
„Misia ukončená!“
No zbohom. Už je to tu, nastala hodina pravdy.
Nevadí. Nič sa nedeje. Ak budem vyzerať ako mátoha, jednoducho nikam nepôjdem a basta. To prežijem.
„Povedz mi čo si o tom myslíš.“ Podá mi zarámované zrkadlo opačnou stranou nahor. Krátko ho požmolím v prstoch a napokon obrátim.
„Hahaha!“ Sarkasticky sa zasmejem. Tí vtipkári tam prilepili fotku z novín!
Vzápätí si zahryznem do jazyka.
To nie je fotka.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
