Choď na obsah Choď na menu
 

Tridsiatatretia časť

4. 11. 2012

 MICHELLE

 
 
„Nevravela si, že pôjdeme medzi poslednými?“
„Fajn, trochu som to podcenila...“
„Trochu?“
„Nečakala som tu taký nával pár minút pred začiatkom. V telke to vyzeralo inak.“
„V telke vyzerá všetko inak. Aj my budeme v telke vyzerať inak, o päť kíl tučnejšie.“ V kabínke za mojim chrbtom zašuštia šaty a ozve sa spláchnutie.
„Nevadí, budeme improvizovať.“ Rázne sa opriem rukami o pozlátené umývadlo.
„A vôbec, ty už nemôžeš vyzerať viac inak, vieš.“ Podotkne Bex a neúspešne sa snaží prísť na fígeľ ako uviesť do prevádzky vodovodný kohútik. Smola, ani ja som na to neprišla. Napokon to vzdá a po stýkrát ma zmapuje od hlavy po päty s vystrčenou špičkou jazyka.  
Intuitívne si uhladím blond lokne stiahnuté do pevného drdolu na boku hlavy a naposledy sa zaškaredím do zrkadla. Mám silný make-up, ktorý kompletne zmenil črty mojej tváre. Úzke zosvetlené obočie, dymové oči, výrazné lícne kosti a objemné pery vykreslené ceruzkou. Prsia mám vytlačené hore v push-up korzete a poobhrýzané nechty nahradila gélová francúzska manikúra.
Som to naozaj ja, hoci je ťažké tomu uveriť.
„Poďme na to.“
Rozhodnem a rozklepane vyleziem z najluxusnejších záchodov – pardon, toaliet - aké som kedy navštívila. Ocitneme sa v priestrannom foyer. Zvonku počuť krik fanúšikov, okolo vstupných dverí sa poneviera ochranka s vysielačkami vyvolávajúcimi rešpekt. Na každom štvorcovom centimetri postávajú ľudia čakajúci na začiatok premiéry. Dámy si nenápadne obzerajú svoju vizáž v zrkadlách na stenách zatiaľ čo ich polovičky sa venujú rozhovorom pre novinárov. Známi i menej známi sú nahodení v predražených róbach a smokingoch, s manželkami alebo manželmi, poniektorí sa svorne držia pokope a popíjajú drinky, priateľsky medzi sebou debatujú, smejú sa a iní netrpezlivo vyčkávajú, kým otvoria vstup do hlavnej sály, kde sa odohrá celá udalosť. Do začiatku zostávajú posledné minúty.
Vôkol nás prejde hŕstka hlučných mužov v nablýskaných oblekoch a medzi prominentnými hosťami to zašumí. Iba ich letmo prelustrujem pohľadom a presvedčím sa, že medzi nimi nie je Michael. Nie je.
„Pánabeka, veď to sú chalani z Wham!“ Bex mi kŕčovito stlačí ruku až mi zblednú hánky.
„Áno?“ Bez štipky záujmu zahlaholím. Prítomnosť médií a vreskot fanúšikov mi nerobí dobre. Som strnulá a srdce mi šialene tlčie až v spánkoch, všetku energiu sústreďujem na zachovanie elegancie. Neustále kontrolujem kam stúpam, dlhé šaty by sa mi mohli zapliesť pod nohy a ja by som sa rozpleštila priamo v živom prenose American Music Awards.
„Zdravím, môžete na pár slov??“
Takmer nadskočím od úľaku, keď mi pod nosom pristane mikrofón. Spoza neho sa na mňa rozžiarene usmieva moderátorka v sprievode kameramana.
„Ako sa voláte?“
„Ehm, ja...“ Naprázdno preglgnem a v prvom momente neviem ako zareagovať. Svoje meno jej povedať nemôžem, to by prišla celá tá fraška s maskovaním navnivoč. Takže... čo urobím?
„Nebudem to komentovať.“
Totálna somarina. Ale už je to vonku, čo už. Chcem zdúchnuť zo záberu, ale moderátorka ma stihne zadržať.
„Momentík, iba pár detailov na vaše šaty. Valentino, však? Viete, že ste dnes jediná v šatách žltej farby? “
„Nie, totiž... ďakujem.“ Zakoktám a zakývam na rozlúčku. Dnes mi teda ide karta, len čo je pravda.
Žena sa chystá zlanáriť k rozhovoru aj Bex, keď ju zaujme niečo celkom iné. Asi desať metrov za nami spôsobí rozruch staršia dáma v bielom norkovom kožuchu, z ktorého vykúkajú krásne akvamarínové šaty. Prešedivené vlasy má vysoko vyčesané a červený rúž na jej perách len tak žiari. Ihneď sa vôkol nej zhŕkne tlupa novinárov a nenechá ju dýchať.
„Elizabeth!“ Zvrieskne ženská z televízie, okamžite zabudne na našu existenciu a jej vyziabnuté nohy naberú priamy kurz k nej. „Elizabeth, môžete na slovíčko? Čo robíte na udeľovaní hudobných cien?“
Ako zhypnotizovaná hľadím do tváre Elizabeth Taylor, hviezde strieborného plátna, a nemôžem sa vynadívať. Vyzerá úžasne, prekypuje energiou, vôbec som nečakala, že na mňa naživo urobí taký dojem. Becky iba závistlivo vzdychne. „Kiežby som tak vyzerala v jej veku.“
„Kde je môj gentleman?“ Prehluší nás Elizabethin samopašný pokrik.
V tom istom momente to v dave pred budovou vybuchne. Je to počuť až dovnútra. Nikdy predtým som nebola svedkom niečoho podobného. Dievčatá, ženy a tínedžeri plačlivo kričia a muži hlasito vypiskujú, fotografi medzi sebou súperia v počte zablesknutí svojich mašiniek. Zdá sa, že každý sem prišiel iba kvôli tomuto okamžiku. Je to hotová smršť, ktorá vás stiahne so sebou.
A niet pochýb o tom, kto ju spôsobil.
„MI-CHAEL! MI-CHAEL! MI-CHAEL!“ Skanduje tisícový dav dôverne známe meno, keď sa jeho nositeľ konečne pretlačí do vstupnej haly. „MI-CHAEL! MI-CHAEL!“
Zvláštne, bola som v tom, že už tu dávno je. Uprene ho pozorujem ako keby som ho videla prvýkrát v živote, ale nemôžem si pomôcť. Chýbala mi jeho aura.
Dnes večer má na sebe slušivý úbor. Čierny oblek so zlatou šerpou a opaskom, pod ním bielu košeľu s čiernou kravatou a čierne nohavice zastoknuté vo vojenských čižmách. Bod k dobru, na očiach nemá žiadne rušivé okuliare. Je skrátka na zožratie.
Bystrými očami odhadne potenciálne nebezpečenstvo v okruhu päť metrov (na takýchto akciách máva strach, čomu sa nemožno čudovať) a potom nastaví rameno Elizabeth, aby sa oňho mohla oprieť. Ľudia z médií sa naďalej krútia okolo nich ako supy a vyžadujú, aby sa im Michael špeciálne venoval, až kým si ho telesní strážcovia nevezmú pod ochranné krídla a neusilujú sa nastoliť poriadok. Takmer zabúdam dýchať, chcem s ním naviazať očný kontakt, ale nepodarí sa mi to. Dvojica klusom prebehne okolo a zmizne bez toho, aby si nás všimla.
Keď sa zvrtnem, aby som s Becky prehodila reč, nie je tam. Kam zase zdrhla tá bláznivá?! Zúfalo otáčam hlavou na všetky strany, ale medzi toľkými ľuďmi ju nemôžem nájsť. Do zorného poľa mi padne jediná povedomá osoba široko ďaleko.
LaToya Jackson.
Práve poskytuje rozhovor novinárovi a drží sa za ruku s chlapíkom, ktorého nepoznám. Napriek tomu, že LaToya nie je celkom moja krvná skupina, namierim si to k nej, aj keď si nie som istá či ma spozná. Lenže v polovici cesty sa mi nechtiac vyvrtne noha na vysokých sandáloch a niekomu vrazím do chrbta.
„Au, au, au!“
Dotyčný pán sa obráti od skupinky mužov s pohármi šampanského a pomôže mi udržať balans.
„Ej, vy jedna!“ Žartovne mi pohrozí ukazovákom zatiaľ čo sa na mňa rad za radom obracajú jeho spoločníci. Sú to samé veľké ryby v novinárskej brandži. Prezerajú si ma ako výstavnú trofej a utvoria okolo mňa kruh. Od hanby by som sa najradšej prepadla pod zem. Napravím si topánku a potichu zakľajem, keď ma pichne v členku.
„Hej, Popoluška, kam sa ponáhľaš? Ešte nie je polnoc!“ Zlomyseľne zahlási jeden z nich načo sa ostatní zasmejú a ja k nemu zdvihnem hlavu.
Tvár sa mi v sekunde rozpáli ako horúca pec.
„Teší ma, Nick Harper.“ Pohár so šampanským si noblesne preloží a nastaví ruku na privítanie.
„Mich... uhm, Miley. Miley... Jones.“ Vyhŕknem nerozvážne oveľa hrubším hlasom a neochotne mu potrasiem rukou.
Do hája, skoro som sa preriekla! Dúfam, že tu nie je žiadna žena s takým menom.
„Zdá sa mi akoby sme sa už... Nestretli sme sa niekde?“ Spýta sa pokrčiac čelo, keď mi hľadí rovno do očí. Odpije si zo šampanského a čaká na moju odpoveď.
Do nosa mi stúpa jeho štipľavý parfum, až sa mi chce naverímboha kýchnuť. Ten istý druh používal, kým sme boli spolu. Potia sa mi od nervozity dlane a najradšej by som mu vytrhla ten pohár, jedným dúškom ho vypila a potom mu ho otrepala o hlavu.
Toto je nonsens. N-o-n-s-e-n-s!
„Ktovie, možno ma sledujete.“ Prevŕtam ho pohľadom a kým stačí niečo namietnuť, ukážem na jeho menovku a dodám. „Ste predsa novinár.“ Spôsobím tým všeobecné pobavenie prítomných a vlastné zadosťučinenie. Nick sa len ulízane uškrnie a naďalej ma hltá očami. Panebože, keby ten vedel... Je mi takmer do smiechu. Musím to zastaviť. Musím čo najrýchlejšie vypadnúť.
V pozadí sa rozozvučí gong ohlasujúci povolenie vstúpiť do hlavnej sály.
„Mohol by to byť celkom dráždivý zážitok, sledovať vás.“ Počastuje ma chlipnou mimikou a jeho parťáci ho s uznaním vezmú okolo ramien ani čo by vynašiel liek na rakovinu.
„Radšej by som pobozkala konský zadok, ďakujem. Zbohom!“ Urobím uštipačný úklon a zvrtnem sa na opätkoch. Vmiešam sa do davu pre prípad, že by ma chceli dohoniť a hľadám dvere do hlavnej sály. Keď ich nájdem, opatrne vkĺznem do predposledného radu na sedačku číslo 628 a usadím sa vedľa svojej doteraz nezvestnej kamarátky.
„Kde si bola??!“ Zasyčím jej nahnevane do ucha a strčím si do úst žuvačku, aby som sa upokojila. Sála praská vo švíkoch, akurát náš zastrčený rad nie je plne obsadený. Na sedadle vpravo odo mňa sedí chlapík vo fraku s motýlikom. Má asi tak 150 kíl, je červený v tvári a podchvíľou si vreckovkou utiera pot z čela.
„Prepáč, letela som na záchody, zabudla som si tam kabelku. A keď som vyšla, už si bola fuč. Kam si ušla?“
Pozrime sa, ako šikovne sa nám vymenili úlohy.
„Potom ti poviem, to je dlhá historka.“
Nie som si istá, či ma počula, lebo moje slová zanikli v búrlivom potlesku, na javisko vyšla Diana Ross. Šou sa môže začať.
A je to šou v pravom zmysle slova. Dve a pol hodiny sledujeme najrôznejšie nominácie a výhercov cien, ktorí si po ne striedavo chodia na pódium a rečnia. Medzitým vystupujú speváci a skupiny, po každé ich obdaríme potleskom a Diana pokračuje v moderovaní, až kým nenastane čas udeliť čerešničku na torte.
„Je čas na záverečnú špeciálnu cenu.“ Veľkolepo prednesie Diana Ross, kým sa v pozadí premietajú zábery z nahrávania humanitárneho songu (pri každom zábere na Michaela mladé dievčatá jačia ako zmyslov zbavené) a krátke video o organizátorovi USA FOR AFRICA a nakoniec Diana vyhlási: „Ocenenie American Music Awards patrí Harrymu Belafonte!“
Nasleduje obrovský potlesk a standing ovation, všetci v návale emócií vstávame, dokonca i ľudia v lóžach. Harry reční veľmi dlhý čas, pôsobí mierne nervózne. Diana Ross mu napokon musí skočiť do reči, aby mohla vyzvať na javisko všetkých zainteresovaných v nahrávaní piesne We Are The World, špeciálne dve osoby.
„Rada by som požiadala Michaela Jacksona a Lionela Ritchieho, aby prišli medzi nás.“ Prekričí Diana obecenstvo priateľsky sa držiac Harryho. Z prvého radu sa okamžite zodvihne Michael a preletí po schodoch nahor zatiaľ čo ho sprevádza melódia víťaznej piesne. Objíme sa s Dianou, Harrym a vezme si cenu, ktorú na moment zdvihne do vzduchu. Obecenstvo šalie a pridáva ďalší standing ovation. Spolu s ostatnými tlieskam ako odušu až ma štípu dlane. Očividne je v rozpakoch, otáča sa dozadu akoby nevedel čo so sebou. Je sladký. Takmer mi vyhŕknu slzy šťastia a dojatia, som naňho taká hrdá. Celý tento okamžik je nabitý emóciami, je to neskutočné. Chcela by som vyskočiť a zakričať „TOTO JE MÔJ PRIATEĽ A JA HO MILUJEM!“ Naskakuje mi husia koža. Bože, ja to v sebe neudržím. Hore vystupujú ďalšie a ďalšie hviezdy, ale pre mňa v tejto chvíli existuje iba on, nesmelý chlapec so soškou v ruke hľadajúci oporu. Ako keby som mala klapky na očiach, všetci ostatní zostali za oponou môjho videnia.
„Ďakujeme vám! Ďakujeme veľmi pekne.“ Ostýchavo zarecituje do mikrofónu a rozhliadne sa po publiku. Zrak ho úmyselne vedie do posledných radov, iba pár metrov od našich miest.
Zďaleka ku mne dorazí Dianin hlas: “Môžu prísť aj zvyšní speváci, ktorí sa zúčastnili pred rokom na nahrávaní??“
Michael sa zvíta s kolegami, no neprestáva sa po mne obzerať. Zrejme má iba hmlisté predstavy o tom ako vyzerám, inak by ma už dávno našiel.
„Zamávaj mu!“ Piští na mňa Becky. „Pozri, hľadá ťa!“
Pravda, mohla by som na seba jednoducho upozorniť, ale moje druhé prešibané »ja« mu to nehodlalo uľahčiť.
„Pochybuješ o ňom? Tak sa stav!“ Zdvihnem provokačne obočie.
„Hm, radšej nie.“ Odsekne nevýrazne a oprie sa o sedadlo.
Iba si posmešne odfrknem a usmejem sa popod fúzy. Obe vieme prečo naša stávka skončila skôr ako vôbec začala. Keď totižto opäť vzhliadnem na javisko, Michael po nás práve prechádza skúmavým pohľadom. Tvrdo sa hryziem do pery, aby som sa náhodou nerozosmiala. Jeho oči sa presúvajú inam, na koniec rady. No tak, Michael, ešte sa obzri...ešte...poď, tu som. A on to urobí. Akoby ma počul. Zrakom sa pomaličky vracia naspäť a zastaví sa na Becky. Až sem dovidím, že sa mu rozjasnilo. Nenápadne prevráti hľadáčik priamo na mňa.
Diana Ross odrazu spustí prvé vokály piesne We Are The World. Náš očný kontakt sa preruší, Michael nastavuje ruku Elizabeth, ktorá sa ponáhľa za ním na pódium. Len čo sa vezmú za ruky, Michael jej niečo zašepká do ucha a ona sa obzrie našim smerom.
„Elizabeth!“ Zakričí Diana, aby upútala jej pozornosť a všetci sa dajú do spevu. Michaela nie je vôbec počuť, čo je škoda.
Z ničoho nič sa na mňa znova pozrie a usmeje sa. Spievam zarovno s celým publikom, sme ako jedna veľká spievajúca rodina. Michael zo mňa nespúšťa oči až do konca pesničky, sem-tam sa obzerá po kolegoch, no hneď sa zasa vracia ku mne. Usmievam sa ako slniečko na hnoji a moja veselá nálada nepohasne až do skončenia programu.
 
 
 
 
MICHAEL
 
 
„Spievala si výborne!“ Pochválim Dianu cestou z pódia zatiaľ čo sa vediem za ruku s Liz. Kamery sa už vypli, sála je ponorená v komornom prítmí a hostia pozvoľne odchádzajú. Podchvíľou ma niekto zastavuje, trasie mi rukou a gratuluje k úspechu.
„Ďakujem, zlatíčko, od teba je radosť to počuť.“ Zvodne sa na mňa usmeje.
„Diana, ešte raz sa chcem ospravedlniť. Ľutujem, že som nemohol byť tvojim svedkom.“ Priložím si dlaň na jej ruku.
„Ale Michael, už sme si to vysvetlili, chápem to, nemaj obavy.“
„Hneváš sa na mňa?“ Od rozpakov sa mi sťahuje hrdlo.
„Ako by som mohla?!“ Uštipne ma do líca a zasmeje sa, vzápätí diskrétne kývne nejakému chlapovi v úzadí. Ach, prirodzene. Je to jej manžel Arne.
„Rada som ťa zase videla. Aj teba, Elizabeth.“ Odvetí milo a zahrabne si do hustých vlasov. „Niekedy sa u nás zastavte.“
Arne príde k nám, s Liz mu podáme ruku, na rozlúčku Dianu pobozkám, naposledy sa na ňu usmejem a potom pozerám ako spoločne odchádzajú a Diana sa zamilovane usmieva nad niečím, čo jej manžel šepoce.
„V poriadku, Michael?“ Zmeria ma Elizabeth kontrolným pohľadom.
„Iste, čo by malo byť?“ Previnilo mi preskočí hlas. Odkašlem si a na dôvažok roztiahnem pery do úsmevu.
„Vieš, musíš byť rád za to čo máš a nie sa trápiť tým čo nemáš.“ Potľapká ma chlácholivo po ramenách.
„Ale tak to nie je.“ Ohradím sa a rozpačito si navlhčím pery.
„A ako to je?“
„Len... len je zvláštne vidieť ju zamilovanú. Zamilovanú do iného ako som ja.“
„Myslela som si, že si sa z toho už dostal.“
„Veď aj dostal. Teraz som šťastný, nič by som nemenil.“ Zamyslene zdvihnem hlavu. „Elizabeth, môže byť človek šťastný a zároveň...“
„Zároveň čo?“ To však nebola Elizabeth. To bola štíhla blondínka omráčene stojaca za mojim chrbtom. „Zároveň čo, Michael??“
Ó, nie.
„Michelle, vysvetlím ti to, dobre?“ Urobí mi Liz hovorcu, pretože ja zo seba nedokážem vysúkať jediné slovo.
„Ahoj, Elizabeth. Prepáč, ale toto je medzi mnou a Michaelom. Chcem to počuť od neho.“ Chladne stisne pery a sklamane sa zadíva na mňa. „Nevedela som, že túžiš po inej. Takže ja som pre teba iba taká náhrada, náplasť na bolesť, však? Radšej si si so mnou nemal nič začínať!“
Do očí sa jej vtisnú slzy a napriek tomu, že ich chrbtom ruky zotrie, nájdu si únikovú cestu von a rozmažú jej maskaru. Elizabeth chce zasiahnuť, ale naznačím jej, že je to zbytočné.
„Michelle... prosím. Ja... ja som to tak... zle si to pochopila, ver mi.“ Rozochvene vyhŕknem pokúšajúc sa jej dotknúť, ale vytrhne sa mi. Toto nevyzerá dobre.
„Och, keby si mi aspoň neklamal!“ Potiahne nosom zatiaľ čo sa jej po brade skotúľajú ďalšie čierne slzy. „Vieš čo, nechaj si to pre seba!“ Odsekne s trpkosťou, akú som u nej nikdy nepočul a vytrieli smerom k východu rozrážajúc si cestu medzi hromadou ľudí.
„Bež za ňou!“ Poradí mi Liz pohotovo. „Vysvetli jej to, má právo sa hnevať, keď to počula v tejto verzii.“
„Ale čo ty?!“
„O mňa sa nestrachuj, zavolám si odvoz.“
V rýchlosti teda požiadam Billa, aby nechal pristaviť auto, rozlúčim sa s ňou a vybehnem von v sprievode telesných strážcov. Je tma, ulice osvetľujú iba pouličné lampy a svetlá áut. So stúpajúcim napätím krútim hlavou doprava, doľava a hľadám žiarivo žltú látku. Prehľadávame parkovisko, ochranka zaisťuje okolie plné fanúšikov a novinárov, lenže po Michelle ani stopy. Nervózne si obhrýzam nechty na ruke a vtedy na mňa niekto zakričí.
„Haló, Michael!“ V prvej sekunde očakávam prefíkaného fanúšika, ktorý sa dostal cez ochrankárov, no je to Becky. Moji telesní strážcovia automaticky zaujmú ochranné pozície.
„To je v pohode, chlapci, poznáme sa.“ Dám im príkaz, aby sa stiahli a Becky lapajúc dych prifrčí ku mne.
„Chvalabohu, tu si! Počuj, čo je s Michelle? Vyletela z dverí so slzami v očiach, ani mi nepovedala čo sa stalo.“ Pokrčí nechápavo ramenami.
„Asi som povedal niečo čo som nemal.“ Previnilo sklopím oči. „Nevieš kam išla?“
„Neviem, volala som ju do auta, že pôjdeme domov, ale vraj mám ísť bez nej, ona chce byť teraz sama. Rozumieš tomu?“
„To je všetko? Nič viac nepovedala?“
„No, ani nie. Akurát, že sa ide niekam zavrieť, a nemám s tebou hovoriť.“
„Naozaj vravela toto?“ Uisťujem sa takmer bez dychu.
„Hej, presne takto. Myslíš, že šla k Nicole? Nevieš kde býva?“
„Nie, ale viem čo je kúsok odtiaľto.“
 
 
 
 
MICHELLE
 
 
Z tašky vylovím vreckovku a začnem si ňou zotierať očné tiene. Je mi jedno, že som rozmazaná. Je mi jedno, že mám špinavé šaty. Je mi jedno, že sa mi ramienka sandálov zarezávajú do kože. Všetko mi je ľahostajné. Vnímam iba príval teplých sĺz, ktoré sa mi rinú po tvári a bolesť, ktorá mi zviera hrudník a hrubý korzet na ňom. Oči mám červené a poriadne ma štípu.
Bože, jeden by povedal, že ak sa dôkladne vyplačem, uľaví sa mi. Ale je to ešte horšie.
Zadok sa mi prepadá cez dieru v hrdzavej stoličke a kvôli slzám mám celý ten krásny výhľad na Los Angeles rozmazaný. Vyfúkam si nos a hlavu si vložím do dlaní.
Nechápem to. Prečo sa dal dokopy so mnou a pomiatol mi hlavu? Načo to bolo dobré? Chcel zabudnúť na tú ženu a použil na to mňa? A o ktorej to vlastne hovoril? Ktorá preňho znamená viac ako ja?
Zafňukám a zlostne si strhnem parochňu. Rozpustím si svoje vlasy a čelom sa opriem o kolená.
Mala som to tušiť. Nemohlo to byť také dokonalé ako to vyzeralo. Nič nie je dokonalé. A ja mám v mužoch proste smolu. Prirodzene, nemôžem s ním zostať. Nezniesla by som predstavu, že so mnou chodí... iba s ľútosti. Alebo... alebo že so mnou chodí a pritom chce inú ženu. Hneď zajtra ráno to musím ukončiť.
Zrazu mi všetko zapadne do seba.
Ja hlupaňa! Preto so mnou nespal! Skrátka nemohol, keď myslel celý ten čas na inú! A vraj nie je pripravený, zhltla som mu to aj s navijakom!
Moja myseľ sa tak rozbehne v hľadaní dôkazov, že každá chvíľa strávená s ním mi teraz príde podozrivá. Všade vidím skryté indície, odrazu mi nič z nášho vzťahu nepripadá reálne. Akoby som sa zobudila a zistila, že všetko bol iba pochabý sen.
Zveziem sa na zem ako zúfalá troska, líca mi zalievajú nové a nové slzy, ani si to neuvedomím a začnem nahlas vzlykať. Celé telo sa mi trasie, keď si prehrávam jeho vyplašenú a previnilú tvár.
Toto nemôže byť pravda. Ešte pred polhodinou som od samej lásky a šťastia chcela kričať na celú sálu. A čo robím teraz? Sedím na strešnej terase opusteného klubu a bez prestávky revem.
Kolená pritlačím k sebe a zaborím si do nich bradu. Nikdy som sem nemala prísť. Ak by som sem toho dňa nezavítala s Beckynsel, nikdy by som sa s ním nestretla. Bolí ma tá veta, ale musím čeliť pravde.
Vydám zo seba vysoký vzlyk a práve vtedy nadobudnem pocit, že nie som sama. Cez pramienky mokrých vlasov a kolená si všimnem nohy vo vysokých čižmách, ktoré osvetľuje iba neónové svetlo z billboardu oproti. Okamžite si skryjem tvár, ani náhodou nechcem, aby videl ako preňho plačem.
„Čo tu chceš? Ako si ma našiel?“ Odvrknem, ale v polovici otázky sa mi začne čkať. Cítim sa trápne ponížená.
„Chcem ti to vysvetliť.“ Potichu odpovie prosebným tónom. „Musíš ma vypočuť.“
„Nechcem ťa počúvať. Stále mi klameš, nepotrebujem počúvať tvoj ďalší výmysel.“
„Nikdy som ti neklamal.“
„No dobre, nazvime to inak. Zatajuješ mi dôležité veci. To je skoro to isté ako klamstvo!“ Vztýčim hlavu oproti nemu a chladne naňho zazriem. On to však neberie na vedomie, vyzlečie si čierne sako a prehodí mi ho cez plecia. „Fúka vietor, obleč si to.“
„Nič si neoblečiem, zober si to prekliate sako!“ Zachrapčím a zbesnelo mu ho šmarím pod nohy. „Nemysli si, že si ma týmto udobríš! Choď preč a nechaj ma na pokoji!“ To už nezvládam svoje nahromadené emócie a proti mojej vôli mi vytryskne dávka sĺz. Na pár nekonečných sekúnd čakám, že sa otočí a navždy sa vytratí z môjho života, ale on spraví presný opak. Posadí sa na zem a nakloní ku mne.
„Prosím ťa, nechaj ma, aby som ti to vysvetlil. Počula si to vytrhnuté z kontextu.“
Trucovito otočím hlavu na druhú stranu, ale mlčím.
„Nezmienil som sa o tom, pretože som očakával presne takúto reakciu.“ Počujem šúchanie, to sa zadkom prisúva bližšie. „Ale teraz viem, že som ti to mal radšej povedať. Nemala si sa to dozvedieť takýmto spôsobom.“
Stále zaryto čuším, chcem počuť viac. Nedokážem sa ubrániť slabosti, ktorú preňho mám. Najradšej by som sa nakopala, ale chcem, aby ma presvedčil. Aby bolo všetko také ako predtým.
Vycíti šancu a tak sa pustí do siahodlhého rozprávania.
Trvá to dlho, veľmi dlho, jeho príbeh sa začína od detstva. Spomína mi, že ako malý chlapec sa platonicky zamiloval do Diany Ross a opisuje všetky pocity, ktoré ho v tom čase mátali. Zamilovanosť, smútok, nádej, zúfalstvo.
Postupne začínam mäknúť, srdečný tep sa dostáva do normálu, môj hnev sa rozpúšťa akoby bol namočený v kyseline a nahrádza ho pochopenie. Nevynechá nič, prezrádza mi každý detail ako keby ho do toho tlačilo zlé svedomie. V polovici príbehu mám suchú tvár, vrásky medzi obočím zmizli a na konci som mu už skrčená v náručí a obaja sedíme na jeho rozprestretom saku.
„Moja láska k tebe je skutočná, ver mi. Diana je minulosť, cítim k nej lásku, ale nie takú ako si myslíš. Necítim k nej lásku aká je medzi mužom a ženou, ale takú aká existuje medzi jedným človekom k druhému.“ Pohladí ma po ruke a oprie si spánok o moje vlasy.
„Mm...“ Vydám zo seba neurčitý pazvuk a zahryznem si do vnútornej strany líca.
„Niečo sa ti nezdá?“
„Čo si chcel vtedy povedať? Vtedy, keď som ťa prerušila??“
„Tak toto ťa trápi, ty trdlo?“ Pobozká ma na temeno a s úsmevom pokrúti hlavou. „Chcel som sa spýtať, či môže byť človek šťastný a zároveň mať strach, že mu jeho šťastie nevydrží.“
„Vážne?“
„Absolútne.“
„To si si mohol aj teraz vymyslieť.“ Podozrievavo naňho fľochnem.
„Mohol, to je fakt. Nemala si mi skočiť do reči a počula by si to predtým.“
Rozosmejeme sa. Zase sa všetko na dobré obracia, som v bezpečí. Rozkokošene sa zamrvím v jeho lone v snahe nájsť pohodlnejšiu pozíciu, pretože som sa nepohla už dobrú hodinu.
„Vieš, že ťa milujem?“
„Smola, ja teba viac.“ Odbije ma zo žartu a zohne sa, aby ma mohol pobozkať. Slabučko sa dotkne mojich pier, avšak to stačí, aby ma priviedol do vytrženia. Pretočím sa tvárou k nemu a položím mu ruky na krk. Jeho pokožka je rozpálená. Takisto ma obleje horúčava, hoci teplota vonku má ďaleko od tropických teplôt.
„Dotýkaj sa ma, Michael.“ Pošepnem mu žiadostivo do ucha. V mojich vnútornostiach sa mieša koktail dvoch príchutí. Ten silnejší je túžba, ten druhý si žiada obyčajné ubezpečenie o jeho slovách skutkami.
Všetko sa deje nanajvýš spontánne. Neprotestuje, neuniká, ani sa nezastavuje. Obtriem sa o jeho hladké líce a perami zablúdim až k jeho ušnému lalôčiku. Slastne vydýchne, viem, že to má rád. Zosuniem sa na jeho hruď a váha môjho tela (a šiat!) ho pritlačí k zemi. Cítim na stehne jeho ruku, posúva sa stále vyššie a vyššie, až pod šaty a zastaví sa na mojom zadku, tak zľahka, že si jeho dotyk takmer iba predstavujem.
V rýchlosti sa rozpamätávam aké nohavičky som si obliekla, pretože takúto situáciu som neočakávala ani náhodou. Ach, je to v suchu, biele bedrové nohavičky.
Začnem mu gombík za gombíkom rozopínať bielu košeľu, pričom sa od seba neodtrhneme ani na nadýchnutie. Maznavo sa hrá s mojimi ústami, moje srdce bije ako o preteky a vnútornosti mi každú chvíľu určite explodujú. Ledva ovládam svoje končatiny, taká som roztrasená, ale Michael na tom nie je o nič lepšie. Zhlboka dýcha, jeho hruď sa nadvihuje takou silou, že moje telo sa rytmicky zdvíha a klesá zarovno s jeho dychom. Roztiahnem mu rozopnutú košeľu, zložím mu z krku čiernu kravatu a dotýkam sa jeho nahej pokožky vlhkej od potu. Jeho Vitiligo je pedantne zamaskované, i keď v tomto šere si tým nie som istá. Nič to nemení na tom, že každý dotyk mi spôsobuje nevýslovné vzrušenie. Keby som sa mala teraz postaviť, tak to nezvládnem.
Jeho zvedavé prsty mi jemne zovrú boky a pritiahnu si ma bližšie. Dychtivo mu vyťahujem ruku z rukávu košele a omotávam si okolo neho paže. Šaty mám vyhrnuté nad stehná a kolená sa mi odierajú o tvrdú zem, pretože mu ležím medzi pokrčenými nohami a moje obnažené nohy trčia mimo saka pod nami. Ja by som to ani nepostrehla, ale on áno. Vyvlečie si druhú ruku z košele a potom ju podloží podo mňa. Odhalenú hruď a plecia mu zasypávam malými bozkami a on medzitým bojuje so zipsom na mojich šatách. Prsty sa mu chvejú od trémy a ja poslušne držím, aby som mu to zjednodušila. Napokon to už nevydržím a začnem sa chichúňať nad jeho komickým úsilím. Rozosmejem tým aj jeho a atmosféra medzi nami sa trošku uvoľní. Vlepím mu mľaskavý bozk a naraz sa môj korzet začne uvoľňovať. Jedným vrzom mi rozopne zips až na doraz a ruky si zasunie pod šaty na mojom chrbte. Korzet sa mi zosunie na úroveň brucha a odhalí podprsenku bez ramienok. Jeho ústa sa lenivými pohybmi presúvajú z môjho krku do priehlbinky pod ním, dlaňami mi masíruje kľúčne kosti, od vzrušenia zakláňam hlavu. Ako náhle sa dotknem zipsu na jeho nohaviciach, Michael spozornie, cítim, že ma prepaľuje očiskami a tak mu miesto toho rozopnem pracku na opasku.
Dôvod pre ktorý sa tak okúňa je jeho vzpínajúci sa rozkrok.
Pomedzi zuby vyfúknem horúci vzduch a nesústredene mu z pútok vyvlečiem opasok. Čoraz rýchlejšie sa dostáva do tempa. Stiahne mi šaty cez boky a ja sa naňho obkročmo posadím. Naše pery si nájdu cestu k sebe, nevládzem hovoriť, iba žasnem nad jeho náruživosťou a dokonca sa raz prichytím pri tom ako sa utvrdzujem, či je to naozaj Michael a nie nejaký jeho dvojník.
S láskou mu hladkám každý centimeter pevného chrbta, zabáram si doň nechty a dávam pozor, aby som ho tými umelými pazúrikmi nepoškriabala. Na predlaktiach mu naskočí husia koža a keď sa mu zahľadím do očí, vycíti vhodný moment a horúčkovito mi rozopne podprsenku. Ide mu to rýchlejšie ako pri šatách, asi už chytil správny grif. Kus spodného prádla sa zvezie k zemi a hneď za ním putujú aj Michaelove nohavice.
Je to naša premiéra, prvý raz sa vidíme takto odhalení. Vymeníme si pozície, zľahka ma priľahne a končekmi prstov mi prejde po prsiach. Je ako malý chlapec, ktorý objavuje novú vlastnosť hračky.
Kropaje potu z jeho hrdla mi dopadajú na brucho a zmiešavajú sa s mojimi. Nadvihnem sa, aby som dočiahla na jeho slané pery. Hnedé prsty pôžitkársky ťahá po mojich nohách a zadku, na ktoré je zaťažený, od lýtok až hore po pás. Presne vie ako a kde sa ma má dotknúť, aby podráždil moje zmysly. Vŕta mi to v hlave a tak silou vôle zadýchane prehovorím.
„Michael?“ Zatváram od pôžitku oči, bozkáva mi krk a zostupuje nižšie. „Michael...?“
Ledva zo seba vydá niečo ako spýtavý ston.
„Kde... odkiaľ to všetko vieš?“ Zašomrem kým si vychutnávam pohľad na jeho mokré telo.
„Teória.“ Odpovie jediným slovom a zavrie mi ústa vášnivou pusou. A viac nepotrebujem vedieť. Vznášam sa na Olympe lásky, nikdy predtým som sa necítila tak... bombasticky.
Ďalej si pamätám už len Michaelove rozšírené zreničky... môj úžas nad jeho nevyčerpateľnou energiou... zvuk prasknutej látky... jeho vysoký hlas šepkajúci mi do ucha láskyplné i bláznivé veci... nesmiernu rozkoš pulzujúcu našimi telami... ach, Bože... všetko sa mi pred očami premieta tak rýchlo a zároveň tak pomaly. Nemala som v úmysle kričať, nebodaj nahlas vzdychať, ale... Michael mi dáva zabrať. Je fantastický milenec.

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.