Trinásta časť
28. 10. 2012
MICHELLE
Nádych. Výdych.
Môj mozog sa vybral na výlet, práve keď som ho najviac potrebovala. Takže... mám sa hnevať na seba a svoju bujarú fantáziu alebo naňho, zato ako ma týmto divadlom vystrašil?
Stála som pred otvorenými dverami auta ako prikovaná a ešte stále civela dnu, ale pred očami som nemala nikoho konkrétneho, len prázdno.
„Ahoj, Michelle!“ vyrušil môj vypnutý stav jemný hlas, ktorý mohol patriť jedine jemu. „Môžeš si nastúpiť, prosím?“
Žmurkla som a preniesla sa späť do reality.
Vzdávam sa. Jeho hlas je taký odzbrojujúci. Ako by sa dalo na tohto človeka hnevať?
Uhm.
Čo to trepem? Mám predsa svoju ženskú hrdosť. Musím byť naňho urazená. Nechal ma vonku čakať celú dobu? Nechal. Spôsobil mi ujmu na psychickom zdraví? Spôsobil.
Ibaže náhle som spravila niečo, čo absolútne popieralo moje predošlé myšlienky a predsavzatia.
...
Poslúchla som ho.
Spomalene som nastúpila do luxusnej čiernej limuzíny a opatrne za sebou zabuchla dvere. Vnútrajšok auta ma vskutku zarazil. Bol ešte väčší ako by sa mohlo zdať zvonku. Vôbec nepôsobil mafiánskym dojmom, ako som si sprvu myslela. Okienka boli síce zatiahnuté tmavými záclonami, ale všade svietili malé starodávne lampičky. Vlastne všetko bolo ladené v historickom štýle. Napadlo mi, že rovnako zariadený som videla v jednom magazíne aj jeho dom. Úplne mi to vyšumelo z hlavy, ale teraz sa mi to automaticky premietlo. Vážne, v tom časopise boli vyfotografované niektoré miestnosti Michaelovho domu. Bolo to v čase, keď sa tam sťahoval s rodinou, pamätám si ten text informujúci o tom. Ale to je všetko, vtedy som to ľahostajne preletela očami a pretočila stránku...
Rýchlo som sa obrátila k Michaelovi, nechcela som, aby si o mne myslel, že som nevychovaná, keď sa tak priblblo obzerám dookola. Sledoval ma, ale nezdalo sa, že by mu to vadilo.
Tentokrát na sebe nemal nič trblietavé, čo ma dosť prekvapilo. Myslela som, že lesklé kúsky nosí stále, ale ako pozerám, nie je to pravda. No aj tak bol výrazne oblečený, hoci na nohách mal „obyčajné“ džínsy, obuté mal, ako inak, čierne mokasíny, ktoré mu asi veľmi vyhovovali a vršok mu zdobilo čierno-červené... sako? Aspoň sa to na sako podobalo a Michael si ho pravdepodobne navrhol sám. Potom mi do očí padli písmenká ozdobne vyšité na jeho pleci.
MONROE...???
V rýchlosti som tam mrkla znova, len aby som sa presvedčila, či nemám niečo so zrakom.
Skutočne tam stálo to slovo. Bleskovo sa mi v duchu vybavila scénka z Beckynej izby spred pár dní, kde šifrovalo práve toto meno. Čo to má byť za čudnú náhodu?
Dobre, Michelle, nechaj to tak.
Hm, musela som si priznať, že mal vkus. Hoci som ešte nikdy nestretla muža, ktorý by sa obliekal takto alebo aspoň podobne, Michael vedel, čo mu pristane. A, prirodzene, tiež to nemalo ďaleko od štýlu histórie...
„Prosím ťa, prepáč mi, že idem neskoro. Veľmi neskoro. Ešte sa mi to nikdy nestalo,“ ľútostivo sa vyhol môjmu pohľadu a nervózne si zahryzol do pery. „Zdržal som sa v štúdiu a ani som si neuvedomil koľko je hodín. Naozaj ma to mrzí.“
Prestala som nenápadne obdivovať jeho módny vkus a sústredila sa na jeho slová.
Slová, ktoré spôsobili, že sa jeho osoba v mojich očiach začínala meniť. Tento proces sa začal už ráno, pri jeho rozprávaní a holubici sediacej mu na prste, ale teraz som si tým bola stopercentne istá a to som ho poznala ani nie týždeň.
Michael je skutočným človekom vo všetkých smeroch, ako sa len dá toto slovo pochopiť. Netuším, prečo som si vo svojom presvedčení bola taká istá, doteraz moja ženská intuícia pri posudzovaní ľudí vždy zlyhala.
Možno za to mohol jeho hlas. To, ako vypúšťal z úst každé jedno z tých viet. Znelo to tak... ospravedlňujúco, jemne a neskutočne úprimne. No bol to iba môj rozmar, alebo aj zahanbene? Nie. Ten hlas bol skutočne taký, presne ako jeho majiteľ.
Pár centimetrov odo mňa sedela svetová hudobná megahviezda a ja som postupne toto označenie prestala brať na vedomie a vnímala ho tak, ako by mu to právom malo patriť.
Michael s pohľadom upreným k zemi sa mi ďalej hlboko ospravedlňoval za omeškanie, aj keď potom vynaložil námahu nato, aby dodržal svoje slovo a aby ma predsa len nesklamal.
To snáď nie je ani muž!
„Michael, stačí. To nič, neospravedlňuj sa,“ pokúsila som sa o priateľský úsmev, aby som mu zabránila v ďalších ospravedlneniach.
Zdvihol zrak a úsmev mi opätoval.
„Neprekážalo ti, že som po teba poslal svojho šoféra?“ opatrne položil otázku na moju adresu.
Ach. Ako to len robí?
Musel to na mne vidieť...
„Vieš, najprv som chcel ísť ja, ale potom som si uvedomil, čo by som asi spôsobil, tak som radšej poslal Glena,“ vysvetlil mi tým svojim typickým hláskom a ukradomky ukázal na šoféra vpredu, ktorý nás nepretržite kontroloval v spätnom zrkadle.
„Aha, jasné. To je v poriadku, chápem to,“ pritakala som a myslela som to skutočne tak.
Môjmu mozgu sa konečne uráčilo vrátiť na svoje miesto a urobiť bodku za tou naivnou otázkou, ktorú som si kládla ešte vonku. Jasné, že sa nemám právo naňho hnevať. Musím si uvedomiť, kým Michael je...
Bože, a prečo sa v tom tak pitveš, Nelsonová? Kašli na to!
„Ďakujem. Som... rád, že som ťa zastihol,“ odvetil, ale videla som na ňom, že ho to stálo veľa námahy, pretože vzápätí sa jemne zapýril.
„Môžeme vyraziť?“ ihneď pokračoval otázkou, zaklopkajúc na hrubé sklo deliace nás dvoch a šoféra Glena s bodyguardom Billom na strane spolujazdca. Glen sa obrátil k Michaelovi, súhlasne kývol hlavou a nasadil si pravú čiapku so šiltom pre šoférov. Potom sa otočil dopredu a okamžite nato sa sklo medzi nami a Glenom záhadne zastrelo hnedou záclonkou, takže som už nemala vôbec žiadnu šancu sledovať našu trasu.
To bol určite Michaelov výmysel.
„Kam máme namierené?“ spýtala som sa ho akoby mimochodom, ale zvedavosť mi sršala z každého póru.
„Nemáš rada prekvapenia?“ pozrel na mňa a veselo povytiahol obočie.
Na túto otázku nebolo treba odpovedať.
Začuli sme naštartovanie motora a auto sa rozbehlo úplne iným smerom, akým som mala namierené autobusom.
Cestou som sa snažila s Michaelom udržiavať konverzáciu (a okrem toho som nenápadne sledovala okolie spoza malej skulinky medzi závesmi na okne, ibaže mi to nebolo nič platné, Los Angeles som poznala len zbežne), no nebolo to jednoduché. Obaja sme o sebe skoro nič nevedeli (tak dobre, ja som možno mala o ňom trochu viac informácii), takmer sme sa nepoznali, Michael sa správal nesmelo a náš občasný očný kontakt narúšal iba fakt, že bol až neformálne blízky, čo ani mne ani jemu nepridávalo na odvahe, takže situácia bola právom rozpačitá.
Sama som si prišla smiešna. Už ako malé dievča vychované v dedinskom prostredí som si predstavovala, že ak by sa mi raz pošťastilo stretnúť v tom veľkom meste zvanom Los Angeles nejakú celebritu, asi by som sa zbláznila od nadšenia.
Ale realita bola iná. Aspoň pri Michaelovi.
V túto chvíľu sa mi to dialo priamo pred očami a všetky moje predstavy sa mávnutím ruky zmenili. Doteraz mi ani veľmi nedošlo, kto Michael skutočne je. Buď to bol zamaskovaný zranený muž alebo pacient v ambulancii. Nič viac, nič menej.
Ale teraz som sedela v prepychovej limuzíne po boku Michaela Jacksona, ktorého všetci obskakovali, a jeho vlastnými ochrankármi vpredu.
Teraz to bolo iné. Cítila som sa, akoby som len v tomto momente otvorila oči poriadne.
Razom ma to vtiahlo do minulosti. Do minulosti, ktorá sa len prednedávnom skončila. Zase uzavretý pozlátený svet, ktorý bol od toho môjho na míle vzdialený, ale Michael to všetko okolo seba bral ako úplnú samozrejmosť. Zmietala som sa vo svojich protichodných pocitoch, jeho osoba a jeho svet mi pripomínal vyššiu spoločnosť, smotánku, od ktorej som sa sama rozhodla dištancovať.
Ale cez to všetko som sa pri ňom cítila tak... zvláštne - zvláštne dobre a bezpečne. Páčilo sa mi, aký je. Najmä to, že nič nepredstiera, na nič sa nehraje a správa sa úplne inak ako väčšina mužov. Túžila som sa cez ten záhadný obláčik tajomstiev okolo neho nejako dostať a zistiť o ňom viac, ako len polopravdy z titulných stránok a vymyslené príbehy bulvárnych novín. No bolo by krajne neslušné vyťahovať akékoľvek priveľmi zvedavé otázky vzhľadom nato, že sme si boli prakticky cudzí.
Preto som sa ho začala pýtať niekoľko základných otázok, na jeho priateľov, súrodencov a Michael mi zdvorilo odpovedal. Bolo jasné, že nie je tak celkom uvoľnený, ale snažil sa aktívne zapájať aj on. Behom nášho rozhovoru použil pár pekných starých prísloví alebo prirovnaní a položil mi tiež dve-tri otázky, kedy ho konkrétne zaujímalo pár faktov z môjho detstva, moja rodina a moja práca na klinike. Po chvíli sa priznal, že moju prácu obdivuje a vysoko si ju váži, za čo som ho obdarovala priateľským úsmevom. Zdalo sa mi, že ho trošku povzbudil, tak som sa naň spontánne usmievala častejšie. Pri téme „Michaelova práca“ sme sa nečakane rozhovorili a zostali pri nej najdlhšie, až do príjazdu na ono utajované miesto, kedy našu zanietenú konverzáciu prerušilo náhle zastavenie auta.
Záclonka vpredu sa odostrela a okienko medzi nami a šoférom sa samo stiahlo dolu.
„Pán Jackson, sme na mieste,“ oznámil hrubým hlasom a Bill sediaci vedľa vystúpil z auta. Rýchlo som oči zapichla von dverami, ktoré otvoril aj Michael na svojej strane.
Uch, tak nič. Toto miesto mi hovorilo asi toľko ako japonská Hirošima.
Michael sa pozrel na mňa a keď videl môj dezorientovaný výraz, ktorý som pravdepodobne mala, krátko sa srdečne zasmial.
„No haha, smeješ sa na mojej bezradnosti?“ zahriakla som ho a chytila kľučku na dverách.
„Počkaj!“ Náhlivo ma zastavil a vybehol z auta von.
Nechápavo som ho sledovala, prešiel okolo celého auta a zastavil sa vedľa mojich dverí.
Snáď nejde...??!
Michael otvoril dvere od limuzíny a s nervóznym náznakom úsmevu čakal, kým vyjdem von.
S očami podozrievavo privretými som naňho zahľadela.
„Chceš si to vyžehliť, čo?“
„Som gentleman,“ vyhlásil so svojim mäkkým hláskom s váhavým podtónom naznačujúcim sklamanie, že som sa jeho gestu nepotešila.
Zamrzelo ma to, tak som si ho prestala doberať – predovšetkým preto, lebo moje doberanie nepochopil.
Usmiala som sa a natiahla ruku von z auta smerom k nemu, štýlom akoby vystupovala anglická kráľovná. Michael vybuchol smiechom nad mojim nosom pyšne vystrčeným do neba. O chvíľu nakazil aj mňa, ale úspešne som sa smiech snažila potláčať.
Michaelov smiech nakoniec ustal, vzal moju ruku do svojej a pomohol mi opatrne vyliezť z limuzíny.
Prvé, čo som spravila bolo, že som sa rozhliadla vôkol seba. Stáli sme tesne pred zadným vchodom budovy, ktorá mi nič nehovorila a netušila som, čo v nej môže byť také zaujímavé.
Žeby nejaký VIP klub?
Dúfam, že nie. Na to teda rozhodne nemám náladu...
„Môžeme ísť?“ opýtal sa ma Michael, keď som upriamila pozornosť naňho.
„Iste,“ uškrnula som sa a Michael rukou naznačil, že mám dnu vstúpiť prvá. Tak som prešla okolo neho a vošla zadným vchodom do monumentálnej budovy, za mnou nasledoval Michael a vedúci jeho ochranky Bill zostal stáť vonku.
Prešli sme do impozantnej haly, priestoru, ktorý bol snáď celý postavený z bledo žltého kameňa s vysokým okrúhlym stropom a dvomi pruhmi mohutných schodov na poschodí sa spájajúcich do jedného. Okrem rôznych kamenných dekorácii a stĺpov sa tu nachádzali aj farebné kresby vyryté do kamenného základu. Vyzeralo to jedným slovom báječne, no nerozumela som, čo také tu budeme robiť.
„Takže toto je to miesto?“ vyslovila som otázku zakláňajúc hlavu, aby som si lepšie obzrela strop.
„Áno,“ zasnívane odvetil Michael stojaci vedľa mňa. „Je to tu pekné, však?“
„Veľmi. Ale... Michael?“ napadol ma zrazu jeden dotaz.
„Prosím?“ ozval sa s ľahkým úsmevom na tvári.
„Toto je verejná budova?“ spýtala som sa s očami na ňom.
„Áno, prečo?“ odpovedal mi otázkou.
“No... ja len, že je to tu nejaké opustené, nie? Nie je to už zavreté alebo tak?“ prihrala som mu späť ďalšiu otázku.
Michael sa však tváril spokojne, dokonca sa na mojej otázke uvoľnene usmial. „Nie je to tu zavreté. Verejnosť tu nie je preto, lebo je to na dnes rezervované na moje meno.“
„Ach... ty si celý tento palác rezervoval kvôli... kvôli mne?“ ohromene som naňho civela, aby som sa presvedčila, či nežartuje.
„Tak... nejako,“ neudržal viac so mnou očný kontakt (alebo môj pripečený pohľad) a sklopil zrak (uňho toto gesto pôsobilo veľmi prirodzene, až šarmantne).
„Ale... ale to si nemusel. Ehm, kvôli mne si sa nemal obťažovať. Teraz sa cítim hlúpo,“ zarazene som odpovedala.
„Nie, nie. Vôbec sa nemáš prečo. Takto to obvykle býva, keď chcem niekam zájsť,“ vysvetlil mi krútiac hlavou a hľadiac si na špičky topánok.
„Dobrý deň! Vitajte u nás!!“
Doľahla k nám ozvena potešeného hlasu na vrchole schodov nad nami. Obaja sme tam naraz zdvihli oči. Zostupoval k nám mladý muž, oblečený v hnedom obleku.
„Rád Vás znovu stretávam, pán Jackson. Ako vidím, dnes idete v sprievode slečny,“ zastavil sa na poslednom schode a usmial sa na mňa. Podišiel k nám, potriasol si rukou s Michaelom a potom vzal moju ruku do dlane a pobozkal mi ju. „Rád Vás spoznávam.“
„Ech,“ v totálnych rozpakoch som sa najprv uškrnula, rýchlo sa usmiala, stiahla svoju ruku späť tam, kam patrila a nakoniec som odzdravila. „Dobrý deň.“
Šibla som očkom po Michaelovi, ktorý sa iba bezradne prizeral, ale v jeho očiach som zazrela plamienok krivdy, ktorý vzápätí urýchlene vyhasol (cítila som, že to bolo kvôli tomu, že tento muž spravil galantnejšie gesto ako on pred chvíľou). Tento chlapík stále ešte zazeral na mňa a Michaela si vôbec nevšímal.
„Aké je Vaše ctené meno?“
„Michelle,“ odpovedala som na jeho otázku len veľmi vecne. Lenže on sa nedal odradiť mojou odmeranosťou a pýtal sa ďalej.
„Mohol by som...“
Ou!
Podľa tej intonácie som asi vedela, čo bude nasledovať a nebolo to príjemné zistenie, voči Michaelovi to bolo dosť nevhodné.
„...Vás pozvať...?“
Čo nevidí, že som tu s ním, preboha??
Na moju úľavu však nestihol dokončiť svoj návrh, pretože sa ozvalo slabé zakašlanie.
„Kch, kch. Mohli by sme ísť ďalej?“ prerušil ho Michael, podišiel ku mne, jemne ma vzal za ruku a venoval veľavýznamný pohľad tomu pánovi.
Mladík si konečne uvedomil svoje netaktné správane. „Och, prepáčte, pán Jackson, nevedel som, že vy a tuto slečna... Mrzí ma to. Nuž, nasledujte ma hore, prosím.“
Akonáhle sa otočil a začal stúpať hore schodmi, Michael moju ruku pustil a previnilo mi zašepkal: „Prepáč, ale musel som ťa zachrániť.“
Pochopila som presne, na čo tým narážal. Malo to súvis s tým večerom v STUDIU 54.
Hneď potom sa však ticho zasmial, tak ako to vedel len on, popritom na mňa stačil šibalsky žmurknúť a obaja sme sa za jeho chrbtom len potichu smiali ako malé deti až kým sme nevyšli na najvyšší schod.
„Tak, myslím, že ďalej Vás sprevádzať nemusím,“ ironicky ukončil svoj prejav chlapík, ktorého meno som nevedela, najskôr to bol manažér tohto zariadenia, a slávnostne otvoril dvere pred nami.
„Nech sa páči, vstúpte, ďalej sa o vás postarajú naši pracovníci. Všetko je pre Vás už pripravené, prajem príjemnú zábavu.“ Naposledy si nás premeral sebavedomým pohľadom a pobral sa znovu dolu masívnym schodiskom.
Letmo som nazrela medzi dvere, bola tam len ďalšia chodba, ale dnu vládlo príjemné prítmie.
„Ty prvá,“ usmial sa Michael urobiac ladný posunok dlaňou. Vošla som teda ako prvá a za mnou i Michael, ktorý potichu zavrel vysoké dvere.
Lenže akonáhle som spravila krok vpred, niečo sa začalo diať.
Na stenách okolo nás, na ktoré doteraz nebolo dobre vidieť, sa začali postupne vynárať malé svetielka, a ďalšie a ďalšie. Rad za radom sa osvetľovali väčšie plochy, zo žiariacich bodiek sa začali tvoriť guľaté obrazce a nakoniec zostala celá chodba zahalená v tajomnom farebnom svetle. Okamžite som to pochopila.
„Úúúh... my sme v Planetáriu?!!“ zvýskla som od radosti a vyvalila oči na čo sa len dalo. „Vždy som chcela ísť do Planetária!“
„Som rád, že sa ti môj nápad páči,“ spokojne sa zasmial.
„Páči? To nie je to pravé slovo,“ rýchlo a takmer nezrozumiteľne som sa pokúsila vyjadriť potešenie. „Som úplne nadšená! Nikdy som v takomto niečom nebola a vždy ma zaujímalo, čo také pekné by tu mohlo byť. Ale teraz už viem. Je to úplne... úplná bomba!“
„Ale toto nie je hlavný dôvod, prečo sme tu,“ oznámil mi tajnostkársky.
„Nie?“ začudovane som predhodila spontánnu otázku.
„Nie,“ odvetil a jeden kútik úst sa mu nepatrne zdvihol. „Uvidíš niečo lepšie. Teda... neviem, či sa to bude páčiť aj tebe...“
Spoločne sme šli ďalej, obzerajúc si tie čarovné bodky svetielkujúce napravo, naľavo a dokonca aj nad nami. Prešli sme riadny kus a potom sa zrazu cesta skončila, pred nami sa vynorili ďalšie dvere.
Už som toľko neváhala, potlačila som kľučku a obaja sme šikovne vkĺzli dnu.
Teraz som pochopila Michaelove slová, že to najlepšie ešte len príde. Nikdy som nič podobné nevidela.
„Wááááww,“ vypustila som z úst citoslovce a ako omráčená sledovala raz dianie pred mojimi očami a raz Michaela.
V tejto miestnosti sme strávili viac ako tri hodiny. Bola to obrovská okrúhla miestnosť a v jej strede sa nachádzali rad za radom sedadlá podobne ako v kine. Stredobodom nášho záujmu bol strop, ktorý simuloval nočnú oblohu.
Zo začiatku nás usmerňoval jeden milý chlapík menom Arnold, vyzval nás, aby sme sa usadili a potom nám robil niečo ako sprievodcu – vysvetľoval nám každú jednu ukážku, ktorá sa na stene objavila.
Bolo to vážne dokonalé.
Najprv sme iba ticho počúvali, ale po takej polhodine sme sa obaja uvoľnili a začali sme sa Arnolda pýtať otázky, na ktoré sme chceli vedieť odpoveď. Postupne sme mu dávali čoraz zložitejšie a nezmyselnejšie otázky, a keď sa Michael spýtal: „Kde sa končí vesmír?“, spustil tým tlmené výbuchy nášho smiechu. Arnoldovi sme dávali určite riadne zabrať, ale stále sa tváril ako profesionál.
Michael mi potom zašepkal: „Naozaj by ma to zaujímalo.“ Asi to myslel vážne, ale ja som to nevydržala a znova sa rozosmiala a napokon sa pridal aj on sám.
Ďalej sme sledovali hviezdy, čo pôsobilo, akoby sme pozerali na skutočnú nočnú oblohu vonku. Slovami sa to vážne nedá opísať, treba to jednoducho zažiť.
Na rad prišli súhvezdia a my sme hádali ich názvy. Opäť sme sa riadne nasmiali, pretože sme začali vymýšľať také mená, ktoré nepoznal ani sám astronóm Arnold.
„Tamto je určite súhvezdie Hrocha!“ vykríkol Michael ukazujúc na žiariace hviezdičky, ktoré skutočne tvarom pripomínali hrocha.
„A tamto vyzerá ako môj bývalý profesor medicíny!“ pridala som aj ja svoj odhad a Michael sa začal potichu smiať.
Ešteže sme sedeli v tme, pretože nás Arnold nemohol vidieť ako prepadáme návalom smiechu. Iba počul naše dohady, ktoré bral vážne a okamžite ich monotónnym hlasom opravoval.
„Nie, nie. To je súhvezdie Raka a súhvezdie Orion.“
Nasledoval posledný program – ukážky planét. Záverečnou bodkou programu bola jedna jediná planéta – planéta Zem. Ticho sme načúvali Arnoldovmu výkladu, ktorý obsahoval aj informácie o ekologických hrozbách pre ľudstvo a problémy v blízkej budúcnosti.
Začula som Michaelov skleslý hlas vedľa svojho ucha.
„Chcel by som to zmeniť.“
Nebolo to adresované priamo mne, zašepkal si to skôr sám pre seba.
Môj obdivujúci úsmev v tme nemohol vidieť...
Po pár minútach program skončil a Arnold sa s nami rozlúčil, pričom si od Michaela nezabudol vypýtať autogram. V tej chvíli však prišiel ďalší muž, musel byť už na dôchodku, a ja som pochopila, že toto ešte nebolo všetko. Michael sa na mňa iba spokojne usmial a potom nás ten starší pán zaviedol na opačný koniec budovy.
Keď sme vychádzali točitým úzkym schodiskom nahor, bolo už aj mne jasné, že vchádzame do jednej z vežičiek.
Na dverách som si prečítala nápis VSTUP ZAKÁZANÝ a to ma úprimne nadchlo. Nikdy v živote som sa za takéto dvere nedostala...
...............................................................................................................................
„Nech sa páči,“ otvoril mi Michael dvere od auta vo viditeľne dobrej nálade.
„Ďakujem,“ spravila som milý úškľabok a nasadla do limuzíny značky Mercedes. Michael za mnou citlivo zavrel a kým z druhej strany nastúpil dnu, pozrela som na hodinky.
Bolo skoro pol jedenástej večer.
Neverím! Ako mohol ten čas tak rýchlo ubehnúť...?
„Páčilo sa ti tu?“ opatrne mi Michael položil zbytočnú otázku, len čo nastúpil a auto sa vyrútilo na hlavnú vozovku.
„Michael,“ vrhla som naňho veľavravný pohľad. „tento večer bol perfektný! Ani nevieš ako!“
Vzápätí som sa od neočakávaného prívalu šťastia rozosmiala a Michael ma s nechápavým úsmevom pozoroval.
„Vieš... ešte som sem nikdy nikoho nevzal,“ prezradil mi a zahryzol si do pery. „Dokonca ani novinári nevedia, že som sem niekedy zašiel.“
„Vážne?“ zaskočene som si pošúchala obočie spracovávajúc túto informáciu v hlave.
Nejakú dobu sme sa iba mlčky viezli, ale potom Michael prelomil trápne ticho medzi nami.
„Michelle? Kam ťa vlastne máme odviezť?“ spýtal sa.
„Eh, ak by to šlo, tak tam, kde sme sa stretli,“ odvetila som. „Alebo na zastávku autobusu, prosím.“
„Na zastávku autobusu?“ nesúhlasne pokrčil čelo. „Ale prečo? Predsa ťa nemôžeme nechať stáť vonku o jedenástej večer.“
„Ale to je v pohode, ja som zvyknutá,“ protirečila som.
„Michelle, myslím to vážne,“ odrazu zvážnel, aj keď mal stále pozdvihnuté kútiky úst.
„Tak dobre,“ vzdala som sa svojej tvrdohlavosti. Povedala som mu svoju adresu a Michael ju nadiktoval šoférovi Glenovi.
Onedlho sme už stáli pred naším obytným domom, na čo nás upozornil Michaelov ochrankár Bill.
„Tak teda... ďakujem za tvoj čas,“ spustila som, ešte stále opretá o sedadlo.
„To nestojí za reč. Rád som to miesto znova navštívil,“ usmial sa roztomilým úsmevom.
Hrajúc sa s prsteňom na ruke som rozmýšľala, či sa ho môžem spýtať niečo, čo som mala chuť povedať. Bolo to iba jediné jedno slovíčko, ale bola by som nerada, ak by si myslel, že mu to navrhujem iba preto, že je slávny.
Ibaže musela som to zo seba dostať von, kým odtiaľto nevystúpim.
„Priatelia?“ vľúdne som sa naňho usmiala a nastavila ruku na rozlúčku.
„Priatelia,“ ihneď zareagoval a jemne mi stisol ruku...
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
